tinskou psychiatričkou Alenou Mažgútovou.
Pojem jesenná depresia pozná asi každý. Prečo sa spája práve s týmto ročným obdobím?
- Žijeme v krajine mierneho pásma, v ktorom sa striedajú štyri ročné obdobia a každé má svoju krásu. V jeseni však, okrem pestrej farebnosti, ubúda slnečné svetlo, a to je pravdepodobne jeden z dôvodov jesenných depresií. Veď koľko ráz sa pri stretnutí so známymi sťažujeme, že ideme do práce za tmy a za tmy sa z nej vraciame. Aj výrazné zmeny teplôt počas roka sa pokladajú za rizikový faktor. Máme totiž v sebe tzv. biologické hodiny, ktoré podmieňujú našu aktivitu nielen počas dňa, ale aj počas roka. To, ako na nás vplývajú, je mimo našej vôle, lebo sú prejavom určitých štruktúr mozgu. No a, samozrejme, vznik depresie podmieňuje aj genetická dispozícia, veď nie každý človek v jeseni ochorie na depresiu, hoci sa môže cítiť nostalgicky.
Ako sa teda jesenná depresia prejavuje, aké má príznaky?
- Ide o sezónnu depresiu. Príznaky sa začínajú prejavovať v neskorej jeseni, zvýrazňujú a prehlbujú sa počas zimy a na jar sa vytrácajú. Je to najmä sklesnutosť nálady, letargia, nerozhodnosť, bezradnosť, zhoršená schopnosť až neschopnosť potešiť sa z toho, čo vedelo potešiť. Niekedy je prvým príznakom stála únava, človek môže byť podráždený bez dôvodu alebo pre maličkosti.
Čo sa v človeku zmení?
- Také tie bežné veci. Chuť do jedenia, keď nechutia ani obľúbené jedlá a človek chudne, alebo, možno častejšie, je väčší apetít bez pôžitku z jedla spojený s priberaním. Stráca sa tiež chuť na sexuálne aktivity, čím môžu trpieť nielen pacienti, ale aj ich partneri, ak nevedia, že ide o depresiu. Človek sa nevie sústrediť, prestávajú ho zaujímať aj dôležité veci. Prekáža mu styk s ľuďmi, buď ho dráždia, rozrušujú, preferuje samotu. Často sa zmení spánok, môže sa prejaviť nespavosť, prerušované spanie, alebo naopak, nadmerná potreba spať aj počas dňa, nechuť opustiť posteľ a ísť do sveta, do života.
Keď človek alebo jeho blízki zbadajú tieto príznaky, majú hneď bežať za odborníkmi?
- Tieto príznaky by sa mali opakovať najmenej dva roky za sebou v období od neskorej jesene do jari a nemali by byť v iných mesiacoch roka. Organizmus sa vlastne správa sebazáchovne: jednoducho nemôže.
Je jesenná depresia typická len pre určitú skupinu alebo ňou môže trpieť každý?
- Nie celkom každý. Musí byť na toto ochorenie aj určitá dispozícia, najmä genetická. To, že sa nám na jeseň do niečoho jednoducho nechce, ešte nemusí byť depresia, ale ani lenivosť, ako niekedy povedia k sebe nadmieru kritickí ľudia. Ale s takýmto pocitom - som lenivá / som lenivý sa jesenná depresia môže začínať. V tom prípade je to spomínané strácanie sa energie, motívov, zvyšujúca sa únava. Človeku býva zaťažko navariť obed či večeru, alebo nezmyselne odkladá výmenu žiarovky – niet motívu.
A postihuje viac ženy alebo mužov? Prečo?
- Viac ženy a to asi troj až štvornásobne častejšie. Môže to súvisieť napríklad s početnejšími životnými úlohami žien pri neraz najmenej 20-ročnej pozornosti uprenej na výchovu detí, starostlivosť o rodinu a to pri úplnej výkonnosti v práci. Ženy tiež menej relaxujú ako muži, veď kto by za ne nakúpil, navaril, upratal, nemajú čas si ísť posedieť s priateľmi či ísť do fitka.
Je to aj preto, že ženy sú vnímavejšie voči sebe?
- Môže to tak byť, preto vyhľadajú odbornú pomoc včaššie ako muži. Ale vplyv na vznik ochorenia má aj nedostatok sociálneho kontaktu. Najčastejšie sa to prejavuje u mladých žien s troma a viacerými deťmi doma, môže za to nezáujem partnera o domácnosť a partnerku, nevyhovujúce finančné podmienky a to, že mladé matky na materskej dovolenke v podstate nemajú vlastný život. Ďalšou príčinou sú i rozdielne hormonálne osobitosti mužov a žien. Preto sa ženám so vzrastajúcim vekom oveľa častejšie menia nálady a aj preto sú nezriedka vystavené nepríjemným a silným depresívnym stavom. Je zaujímavé, že predispozícia na depresívne stavy u dievčat a chlapcov vo veku do trinástich rokov je rovnaká.
Ako proti jesennej depresií bojovať prirodzene? Kedy musia nastúpiť lieky?
- Prirodzene proti nej bojujeme aj vážnym zamyslením sa nad tým, ako žijeme svoje dni. Museli by sme ich žiť prirodzene a počúvať svoje biologické hodiny. Myslím, že sa máme veľa čo učiť od našich predkov, z ich zvykov, histórie. Nepredstavujem si pod tým, že ženy budú párať perie a muži opravovať konské postroje, ale všimnime si - posedávali, stretávali sa, zhovárali. Niektoré oblasti života si zachovali prirodzený rytmus roka. Napríklad divadlo sa stále hráva v zime. V lete, keď je viac iných aktivít, majú divadelníci prázdniny. Mali by sme si tiež dopriať toľko fyzickej aktivity, aby nám prinášala radosť. Niekedy stačia prechádzky, jeseň a zima sú vhodné na premýšľanie a hodnotenie toho, čo bolo a čo urobíme na jar. Dôležité sú každodenné drobné radôstky, stretnutia s ľuďmi, pozvať niekoho na čaj, ísť na návštevu či do toho spomínaného divadla. Mal by sa tiež dodržiavať pravidelný rytmus dňa a noci.
Lenže, takto všetci žiť nemôžeme...
- Áno, je to tak. Je to skôr ideál. V minulosti napríklad murári pracovali v lete, v zime oddychovali a s rodinami vyžili z toho, čo si v lete zarobili. Naši ľudia, murári či cestári, veselo stavajú zima-leto, slnko-pľušť, automobilky bežia na tri zmeny – načo? V slnku postavené pyramídy stoja vyše štyritisíc rokov, rímsky akvadukt dvetisíc, no a čo naše zimné paneláky a zimné asfaltky? Neviem, ako odstrániť tento depresogénny faktor.
Poznáte prípady, keď sa jesenná depresia „preklopila“ do vážnejšieho stavu? Ako k tomu dôjde a u koho?
- Sezónna, jesenná depresia je určitá podoba afektívnej depresívnej poruchy. No a jej príznaky môžu ľahko prejsť do takej významnej depresívnej poruchy, že človek už nevládze žiť svoj bežný život, nemá silu, vôľu, energiu ani na také úkony, ktoré robil samozrejme. Spomínam si na slová človeka, ako v ťažkej depresii najmenej hodinu zbieral sily na to, aby sa ráno oholil, hoci bežne to robil takmer automaticky, a pritom si plánoval, čo chce urobiť počas dňa. Ľudia sú zaskočení tým nepomerom ich reálnych schopností, aktivít, výkonu a nemožnosťou prejaviť ich – pre depresiu. K takému pocitu neschopnosti žiť svoj život teda môže prísť u každého človeka s akoukoľvek depresiou.
Stretávate sa s jesennou depresiou aj vo vašej praxi? Ako často?
- Nepočítala som síce, ako často, no štatistici zisťujú, že na jesennú, sezónnu depresiu v našich zemepisných šírkach ochorie asi päť percent ľudí. Sú to však podobné čísla ako pri depresii vôbec, hoci psychiatri-pesimisti hovoria, že pravdepodobne každý človek aspoň raz za život prekoná depresívne ochorenie, hoci nesezónne, pričom nemusí byť liečené psychiatrom. V krajinách s ešte menším prísunom slnečného svetla sa odhaduje výskyt sezónnych jesenných depresií až na 25 percent.
Môžete uviesť aj konkrétne príklady?
- Áno, napríklad muž, ktorý štvrtý rok za sebou prišiel na hospitalizáciu na psychiatrickú kliniku a stále sa čudoval tomu veľkému rozdielu medzi tým, ako prežíval leto a tým, čo cítil na jeseň. Len dva mesiace dozadu žil svoj život, vedel pracovať, prijať zodpovednosť, zabávať sa. Bol na dovolenke, ktorú hodnotil ako báječnú a odrazu nerozumel pojmu radosť. Nerozumel, kde sa to zrazu stratilo a prečo, nedalo sa mu žiť.
Ako možno rozpoznať, kedy ide už o vážnu diagnózu a nie jesennú depresiu? Čo odporúčate?
- Ale jesenná depresia je, či môže byť vážnym ochorením. Je to akoby podskupina tých zdanlivo bezdôvodných depresívnych ochorení. Záleží len na tom, či ide o ľahší stupeň ochorenia, ktorý človeku sťažuje jeho bežný život a vyžaduje to úsilie takmer na hrane zvládnuť požiadavky dňa, alebo mu ho už znemožňuje – pri hlbšom stupni depresie. Pri ľahšom stupni môže pomôcť láskavá, zohľadňujúca životospráva, dostatočný oddych striedaný primeranou telesnou aktivitou na zvýšenie endorfínov, dopriavanie si príjemných zážitkov.
Používa sa pritom aj cielená liečba?
- Napríklad fototerapia, teda liečba svetlom s presne určenými parametrami v sile a dĺžke jeho pôsobenia. Pri ťažších stupňoch je však potrebný psychiater a liečba antidepresívami. Pri stredne ťažkých formách depresie treba vážne uvažovať o liečbe počas hospitalizácie pre vyššie riziko samovraždy. Pri ťažkých či psychotických formách je hospitalizácia v psychiatrickom zariadení nevyhnutná. Lebo život už je pre človeka na nevydržanie a nepomôžu nijaké rady, recepty, šetrenie sa ani dohovory. Ak sa už depresia úplne zmocnila života a vnútila mu bezvýznamnosť, treba ju poctivo liečiť v nemocnici.
