sme volali malý Váh, tam bolo rýb! Obidvoje mi zostalo ako koníček. Tu som tiež ako trojročný, vo vtedajšej škôlke, recitoval ako doktor, a tak som si vymýšľal, že sa ľudia smiali...“
VRÚTKY. I toto mu zostalo. Legende Tiborovi Bogdanovi. Jeho komika sa vždy rodila z inštinktu na danú situáciu nenapodobniteľnými prostriedkami. Ľudia sa s ním stretávali radi, veď do martinského divadla sa často chodilo práve na jeho kreácie. Úvodný citát je, napríklad, z môjho rozhovoru v predvečer hercových šesťdesiatin; Tibor Bogdan (vlastným menom Teodor, ale v divadle ho nik inak neoslovil len ako „Tipčo“) sa narodil pred 95 rokmi – 15. decembra 1919 – vo Vrútkach.
Hrávať začal v rodnom meste („...tu som aj spieval, veď sme sem-tam hrávali operety a operetky...“), ďalšími zastávkami ako ochotníka a neskôr už profesionálneho herca bola Považská Bystrica, Žilina, Trenčín a od roku 1951 až do svojej smrti – 22. septembra 2000 – zostal verný Martinu.
„...Nemohol som opustiť to, čomu som pomáhal na nohy. Andrej Bagar ma síce „lanáril“ do Bratislavy, už som aj v Národnom divadle skúšal, neskôr i na Novej scéne, no zostal som tu... Tisíce hodín som strávil na javisku, ale vďačne spomínam, keď sme ako estrádne úderky chodili medzi vojakov, na Vianoce, Silvestra, po celej republike...“ vyznal sa.
V profesionálnom divadle sa herectvo Tibora Bogdana, herectvo výrazných komediálnych tónov, uplatnilo v mnohých veseloherných postavách: Pán z Chudobíc (Ján Chalupka: Kocúrkovo), Aristid Kráľ (Peter Zvon: Tanec nad plačom), Baltazár Slivka (Ivan Stodola: Čaj u pána senátora), Gejza Galiba (Ján Solovič: Žobrácke dobrodružstvo). Jeho herecký register sa obohacoval o polohy tragikomické a neskôr aj tragigroteskné: Orgon (Moliére: Tartuffe), Čebutykin (A. P. Čechov: Tri sestry), Luka (M. Gorkij: Na dne) či Leonid Papagatto (G. Scarnicci-R. Parabusi: Kaviár alebo šošovica)...
V jeho martinskej hereckej šatni mi prezradil aj toto: „...Nepoviem vám, ktorú postavu mám najradšej, bojím sa, že by som tak urazil druhé. Keď dostanem novú rolu, je to ako darček. Vzrušené očakávanie, potom pomaly rozbaľovať, otvoríte – a potešíte sa ako dieťa hračke. Každý herec má svoje vlastné videnie. Ja hľadám myšlienku viac medzi riadkami ako v riadkoch textu, potom príde doba učenia, spolupráca s režisérom, ale predovšetkým zápal a radosť z roboty. Lebo, ak herec len začne spĺňať v umení, čo musí, divák to zbadá a pre herca je to prehra...“
Tibor Bogdan často účinkoval v rozhlase, televízii a od konca päťdesiatych rokov hral menšie úlohy aj vo filmoch. Narátal som ich 45 (!) a tým prvým bol práve slovenský film režiséra Jána Lacku Statočný zlodej (1958) podľa predlohy Ivana Stodolu Jožko Púčik a jeho kariéra.
