mial, má dnes zachrániť život inému človeku. To je aj téma nášho rozhovoru s lekárom Jurajom Miklušicom.
S čím je u vás spojený pojem – darcovstvo orgánov?
- Je to dôležitá súčasť môjho profesionálneho života. Začína sa v momente mozgovej smrti jedného pacienta a končí vo fáze, keď odobraté orgány zachránia život druhému pacientovi. Odhodlanie a súhlas s darovaním orgánu je jedným z vrcholných prejavov humanity. A transplantácie sú zase vrcholom súčasnej medicíny. Vždy sú spojené s väčším rizikom ako trebárs bežná chirurgická operácia, ale našim cieľom je záchrana života. Ak už nie možné zachrániť jedného pacienta, je tu možnosť dať šancu na život inému pacientovi.
Aká je u nás legislatíva, ktorá darcovstvo rámcuje?
- Na Slovensku určite jedna za najústretovejších. Môžeme sa o nej baviť aj hodiny, lebo ju poznám lepšie ako svoj rodný list. Je to preto, aby sme sa nedostali do pochybností v tom, že to, čo vykonávame, má všetky zákonom určené medze. Každý pacient, u ktorého bola diagnostikovaná mozgová smrť, je potencionálnym darcom. Takéhoto pacienta nám musí nahlásiť každý lekár zo spádovej oblasti. V našom prípade ide o územie časti severného Slovenska – od Liptovského Mikuláša po Čadcu, čo je asi 860-tisíc obyvateľov. Toto hlásenie spúšťa celú kaskádu výkonov, ktoré môžu viesť k odobratiu orgánov a následne ich transplantovaniu inému pacientovi.
Hovoríte, že môžu. Ale aj nemusia. Od čoho to závisí?
- Každý z nás môže počas svojho života vedome odmietnuť darcovstvo orgánov. Listinu nedarcov vedie Národná transplantačná organizácia v Bratislave. Ide o register, ktorý máme non-stop k dispozícii. Tam nám povedia, či pacient, u ktorého bola diagnostikovaná mozgová smrť, je alebo nie je registrovaný. Ak nie je a ak sa opakovanými vyšetreniami potvrdí, že niektoré orgány takéhoto pacienta sú vhodné na záchranu života niekoho iného, kontaktujeme rodinu.
Je získanie súhlasu pozostalých na darcovstvo kľúčovou podmienkou tohto procesu?
- Zákon hovorí, že blízki príbuzní nemôžu odmietnuť darcovstvo, dokonca ani pri detskom pacientovi nie, ak nie je na žiadosť rodičov takéto dieťa za svojho života zaregistrované na listine nedarcov. Ak ale odmietnu, rešpektujeme to. Počas svojej praxe som hovoril s rodinami asi stovky pacientov, u ktorých bola diagnostikovaná mozgová smrť. Odobrať orgány svojmu blízkemu odmietlo asi 5 percent z nich.
Slovenská legislatíva ale takýto súhlas nevyžaduje. Prečo na ňom centrum, v ktorom pracujete, trvá?
- Nechceme príbuzných šokovať, chceme im vysvetliť, že naším prvoradým záujmom v tomto procese je záchrana človeka. Ale ak sa už zachrániť nedá, je tu šanca, že časť z neho môže pomôcť inému človeku.
Stále hovoríme o mŕtvych darcoch. Ale darcami orgánov sa môžu stáť ľudia aj za života...
- Áno. Môžu darovať napríklad obličku, časť pečene či pľúc. Obyčajne sa pre takýto zákrok ľudia rozhodujú, keď chcú pomôcť chorým z ich okolia. Darcovstvo ostatných orgánov – ako je napríklad srdce, pankres či tenké črevo – je možné až po smrti.
Spomínali ste, že päť percent rodín v ostatných rokoch vo vašom centre odmietlo dať súhlas k darovaniu orgánov svojich blízkych. Je to veľa, či málo? Akí sú vlastne Slováci darcovia?
Takí, ako aj obyvatelia iných krajín. Tých, ktorí odmietnu, netreba odsudzovať. V čase, keď ich oslovíme ohľadom darcovstva, prežívajú spravidla veľkú tragédiu. Možno ešte deň predtým s niekým večerali, radovali sa zo života a o pár hodín po nepríjemnej havárii, úraze či mozgovej príhode sa majú vyjadriť k niečomu tak závažnému, ako je neodmietnuť darovanie jeho orgánov... Kto v takej situácii nebol, nevie, aký vážny postoj sa od nich vyžaduje. Zároveň sa im však snažíme citlivo vysvetliť, že niekto z nás nevie, na ktorej strane sa ocitne – či ako darca alebo príjemca orgánu.
S darcovstvom tohto druhu je spojených mnoho mýtov, poloprávd, obáv. Sú namieste?
- Všetko je o komunikácii a o tom, či ľudia vôbec niekedy počuli niečo o darcovstve orgánov. alebo vedia len to, čo im predkladajú bulvárne médiá. A či majú aspoň základné informácie o zákonoch v tejto oblasti... Medializované prípady z posledných rokov neboli o tom, že sa porušil zákon pri odbere orgánov. Ale o tom, že niektoré pracoviská zanedbali komunikáciu s príbuznými a tí ostali v šoku.
Žije ešte pacient, keď začínate s jeho príbuznými rozhovory o darcovstve?
- Nie, pravdaže nie. Najskôr sa u takéhoto pacienta diagnostikuje mozgová smrť a potvrdiť ju musí opakovane trojica lekárov – ošetrujúci, anesteziológ a neurológ. Je to situácia, keď mozog prestal vysielať impulzy dôležité pre funkcie jednotlivých orgánov, za pacienta „dýcha“ prístroj a hoci mu bije srdce, je to preto, že srdce je autonómny orgán nezávislý na aktivite mozgu.
Čo je najťažšie na rozhovoroch s príbuznými
- Všetko. Sú to ťažké rozhovory. V našom centre ich robia koordinátori. My sme tí, ktorí prví vyjadria sústrasť, povedia, že lekári sa snažili urobiť všetko, aby ich blízkeho zachránili, ale už sú bezmocní. Snažíme sa im prístupnou formou povedať všetko, čo o darcovstve orgánov vieme, čo sú schopní v danej chvíli pochopiť a čo o tom hovorí legislatíva, etika, moderná medicína. Niekedy trvajú hodiny, niekedy kratší čas. Záleží od situácie, úrovne orientácie v tejto oblasti, náboženstva a podobne.
Sú cirkvi proti darcovstvu?
- Nie. Každá z významných cirkví darcovstvo orgánov podporuje. Považujú túto oblasť za morálnu a prijateľnú. Určite nepreferujú všeobecne opakovanú formulku, že ako telo prišlo na zem, tak neporušené má z nej odísť. Práve naopak. Z duchovného a náboženského pohľadu možno v darcovstve vidieť paralelu s Kristovým odovzdaním tela pre budúcnosť ľudstva. Telo si do neba predsa neberieme. Zaujímavé je ale to, že ľudia niekedy darcovstvo, hoci aj z náboženských dôvodov odmietnu, ale k transplantácii sa stavajú kladne, ak by sa dostali do život ohrozujúcej situácie. Bez darovaných orgánov sa však transplantácie robiť nedajú.
Ako zvyknú ľudia pri rozhovoroch reagovať? Čo ich najviac trápi?
- Mnohí si myslia, že oni budú tí, ktorí stlačia gombík a odpoja živého človeka od prístrojov. Ešte celkom neprijali fakt, že ich príbuzný zomrel. V darcovskom a transplantačnom programe nemôže ísť o eutanáziu, ani o ľudí v kóme. U človeka v kóme časť mozgu funguje. Je to úplne iný stav ako pri mozgovej smrti. No ľudí to mýli, vidia, že ich príbuzný „dýcha“, že mu bije srdce a sprvu odmietajú uveriť, že už nežije. Až keď sa trochu utíšia emócie, môže sa vytvoriť priestor na racionálnejšie úvahy a rozhodnutie smerujúce k podpore darcovstva.
Dá sa vôbec o takejto téme hovoriť bez emócií?
- Záleží na situácii. Stalo sa nám napríklad, že sa rodina ospravedlnila, že im to nenapadlo skôr, ale stretli sme sa aj s tým, že nad nami stáli traja dvojmetroví bratia a povedali, že nech sa neopovážime na ich otca siahnuť. A zhovárali sme sa aj so ženou, ktorá už pochovala manžela i dvoch synov a posledný, ktorý ju mal doopatrovať, zomrel... Emóciám sa nedá vyhnúť. Aj pre nás je ťažké to absolvovať, lebo vieme, že za tým všetkým je záchrana života niekoho iného a zároveň musíme pochopiť rodinu, ktorá je konfrontovaná s obrovskou tragédiou.
Darcovstvo má nielen medicínsky, etický či legislatívny rozmer, ale aj organizačný. Čo sa deje potom, keď rodina súhlasí s darcovstvom?
- V Martine transplantujeme len obličky. Okrem nás sa tomuto druhu transplantácií venujú v Bratislave, Banskej Bystrici a Košiciach. Transplantácie pečene sa robia v Bratislave a Banskej Bystrici. Srdcia transplantujú v Bratislave, pľúca vo Viedni či Prahe. Ak vieme ponúknuť orgány, ihneď oslovujeme transplantačné centrá na Slovensku a začne sa vyhľadávanie vhodných príjemcov – cez počítačový program. Vložia sa do neho údaje o darcovi a následne sa vytipuje pacient, ktorý je najvhodnejší na transplantáciu. Rozhodujú imunulogické faktory, nie peňaženka či poradovník, ako by sa niekto mohol domnievať. Celé je to o súhre faktorov – predovšetkým medicínskych, ale aj organizačných.
Dá sa ten proces nejako ovplyvniť, vybaviť protekciu?
- Nedá. Vo chvíli, keď si sadneme k počítaču a nahlásime darcu, obrazne povedané dáme prácu asi stovke ľudí, z ktorých každý si v procese darcovstva a transplantácie robí svoje. Ako by som ja či ktokoľvek iný v tomto kolose trúfal ovplyvniť také množstvo ľudí v prospech nejakého čakateľa na transplantáciu? A okrem toho, ľudský orgán nie je vec, ktorú jednoducho dáte hociktorému pacientovi. Niekto je na čakacej listine dva týždne a máme pre neho vhodného darcu, iný čaká roky a nemusí sa transplantácie vôbec dočkať. Preto je darcovstvo nesmierne hodnotný čin.
Vie človek po transplantácii, od koho pochádza srdiečko či pečeň, ktoré mu voperovali?
- Nevie. A nevieme to ani my. Nás zaujíma spätná väzba. Či sa transplantácia podarila, či pacient žije, aká je kvalita jeho života. Podľa zákona darca i jeho rodina nemôže vedieť, komu sme zachránili život. Ich postoj je hrdinstvo, o ktorom sa málo píše a my si ho veľmi vážime.
Ako rýchlo sa musia transplantácie po diagnostikovaní mozgovej smrti darcu urobiť?
- Je na to veľmi málo času. Srdiečko musíme transplantovať maximálne do troch až piatich hodín po odbere, pečeň do ôsmich až dvanástich hodín, pľúca do siedmich až deviatich hodín, tenké črevo do štyroch až šistich hodín a obličky do 24 až 36 hodín. Žiaden sklad orgánov teda neexistuje a všetci zainteresovaní sa snažia, aby ten čas maximálne skrátili.
Kto je u nás najčastejším darcom orgánov?
- Motorkári to nie sú, hoci verejnosť si to myslí. Za jedenásť rokov praxe som sa stretol len s jedným, ktorého orgány bolo možné použiť na transplantáciu. Väčšinou sú to ľudia po mozgových príhodách, úrazoch, dopravných nehodách. Jeden darca môže zachrániť či skvalitniť život aj siedmim ľuďom.
Rozhoduje vek?
- Ak máte na mysli kalendár, tak to nie. Rozhoduje biologický vek. Darcom môže byť človek od detstva až po starobu, záleží na tom, akým fyzickým zdravím pred svojou mozgovou smrťou disponoval.
Je možný na Slovensku vývoz orgánov?
- Bavíme sa o život zachraňujúcich výkonoch. Nie o odberoch kostných štepov či kože. Tkanivá nie sú moja téma. Už vzhľadom k tomu, že odber orgánov a následná transplantácia sa dejú v extrémne krátkom čase, je logické, že tento proces sa začne a väčšinou skončí na Slovensku. No ak na Slovensku nemáme vhodného príjemcu, kontaktujú sa blízke transplantačné centrá v okolitých štátoch – napríklad v Prahe či vo Viedni. Dnes pomôžeme v urgentných prípadoch my im, zajtra oni nám. Vhodných orgánov je vždy menej ako príjemcov.
V Martine sa v lete v amfiteátri konalo podujatie Darovaný život, v rámci ktorého sa široká verejnosť mala možnosť dozvedieť základné informácie o darcovstve. Prečo sú takého podujatia dôležité?
- Najmä preto, aby sme sa v nemocniciach pri téme darcovstva stretli s informovaným človekom. Aby táto téma nebola tabu a nepríjemná. Okrem letákov tu bola možnosť hovoriť s ľuďmi, ktorí žijú s transplantovanými orgánmi. Hovorili o sebe, o tom, ako ich to zmenilo, ako si vážia šancu, ktorú od života dostali a ako sú vďační tým nemenným hrdinom, vďaka ktorým sú ešte na tomto svete. To je na darcovstve asi najkrajšie – pocit ľudskej spolupatričnosti a vďaka za život.
Sú Slováci informovaní o tejto téme?
- Málo. Preto sme aj založili Občianske združenie Darovaný život. Jeho cieľom je vzdelávať aj odbornú, ale aj laickú verejnosť o téme darcovstva. Sme jediní na Slovensku, ktorí sa tejto téme takto chceme venovať. Okrem seminárov pre lekárov máme naplánované prednášky na stredných školách, možno oslovíme organizátorov letných festivalov a postavíme na nich informačné stánky. A budeme mať snahu organizovať podobné podujatia, aké bolo v amfiteátri. Čím viac ľudí zachytí informácie o téme darcovstva, tým menej bude nedôvery, mýtov a obáv z nej.
