trojára a ľudia v hľadisku si možno ani neuvedomujú, že im dobrú náladu rozdáva tohtoročný sedemdesiatnik.
V tomto roku ste chýbali na pódiu Šlágerbomby. Zainteresovaní vedia, že dôvodom bola vážna operácia chrbtice. Dá sa aj takáto životná situácia brať s humorom?
- Sú ľudia, ktorí to dokážu. Napríklad môj otec v pokročilom veku, keď som ho sprevádzal po lekárskych vyšetreniach, sršal humorom jedna radosť. Ale mňa to neskutočne vykrúcalo. Vždy som mu dohováral, aby to nerobil, ale nedal si povedať. Niektorí lekári sa nad ním iba pousmiali, iných to očividne vyrušovalo. Vtedy som si povedal, že ja to robiť nebudem. Pravda, zažil som i ja také situácie, v ktorých ma to priam nutkalo obrátiť situáciu na humor, ale ovládol som sa. Keď vás niečo bolí, myšlienky sa sústreďujú na utlmenie bolesti, keď sa vám uľaví, až potom začnete myslieť aj na príjemné veci. Napríklad aj na vtipkovanie. To je dôkaz toho, že sa uzdravujete.
Na dosky, ktoré znamenajú svet, ste sa v minulom mesiaci vrátili. Chýbali vám?
- Veľmi. Ale začal som si to uvedomovať až vtedy, keď sa mi zdalo, že sa už dokážem pohybovať ako pred operáciu. Keď začínate cítiť, že sa vám vracia sila, najradšej by ste od radosti vzlietli. Prichádzali mi na um stále nové a nové nápady, po jednom som ich neustále vylepšoval a nemohol som sa dočkať chvíle, keď ich budem môcť aj zrealizovať. Našťastie, ten deň aj skutočne prišiel.
Na vašu šesťdesiatku sa verní návštevníci vtedy ešte Turčianskeho repete pamätajú. Ako ste oslávili tohtoročnú sedemdesiatku?
- Bolo to v takej rodinnej tichosti a skromnosti, akoby po pracovnom dni prišla nedeľa. Ale napriek tomu mi prišli niektorí priatelia zablahoželať aj osobne. Ťažko sa mi ešte sedelo, stále som cítil bolesť, ale každý z nich ma uisťoval, že jedného dňa sa musím objaviť na javisku. Hlavne preto, že ma diváci očakávajú. Čo viac si človek môže priať?
Boli medzi gratulantami takí, ktorí vám priali, aby ste nestratili zmysel pre humor?
- Väčšinou mi želali skoré uzdravenie a skorý návrat na podujatia, ktoré si aj oni obľúbili. Ale boli aj takí, čo sa snažili svoju gratuláciu dať do humornej podoby. Myslím si, že zmyslu pre humor sa nedá naučiť. To dostávate do vienka ako úžasný dar. A iba na nás záleží, do akej miery dokonalosti ho dovediete. Pravdaže, musíte mať k tomu aj možnosti, príležitosti ho prezentovať, pretože, ak ich nemáte, tak vám zakrpatie. Ja som mal to šťastie, že som si ho mohol dlhé roky cibriť na podujatiach zábavného charakteru. To považujem za svoje veľké bohatstvo.
Čo vlastne pre vás humor znamená? Slovo? Životný štýl? Pózu?
- Hovorí sa, že humor lieči. Dokumentuje to aj divácky záujem o komediálne žánre. Diváci to asi podvedome potrebujú, žiada sa im takáto výrazná zmena voči každodenným povinnostiam, potrebujú vypnúť, prepnúť svoje myšlienky. Humor každého človeka napĺňa energiou, ktorá ho obohacuje v pocite dobroty a vznešenosti. Práve tým, že je ho málo, človek po ňom siaha vždy, keď má možnosť. Pre mňa je humor svetlom v pochmúrnosti, možnosťou rozdávať ľuďom dobrú náladu. A to rozdávanie mi robí dobre.
Zmenil sa po tom, čo ste preležali toľko času v posteli, váš pohľad na humor?
- Určite nie. Tak ako sa nemení slnko, tak sa nemení ani môj pohľad na humor. Veď v najťažších životných situáciách ľudia siahali po humore, ako po nádeji, že im pomôže prekonať aj zdanlivo nezvládnuteľné. Mám teraz na mysli čas vojny. Nebola to náhoda, že napríklad Frontové divadlo chodilo za vojakmi, alebo Voskovec a Werich sa snažili aj vtedy hrať čo najviac veselohier. Aj teraz je humor nezastupiteľný. Ja napríklad, keď som bol pripútaný na lôžko, nemal som potrebu čítať niečo „ťažké“, ale doslova sa mi žiadalo čítať humoristické časopisy, čo mi len potvrdzuje už povedané, že humor naozaj lieči.
Vy ste pohodový človek. No, predsa len, čo v živote nemožno brať naľahko?
- U každého človeka sa nájde niečo, čo si v určitom veku menej váži. Napríklad ja teraz v mojom veku si už najviac vážim zdravie. Keď som bol na vojne, chodili sme na zemiakové brigády a čas sme si krátili aj tým, že sme vyskakovali z idúceho nákladného auta. Kto vyskočil ako posledný pri najväčšej rýchlosti, ten zvíťazil. Teraz mám z toho až zimomriavky, čo všetko sa mohlo stať, ale vtedy nám nerozvážna odvaha zatieňovala myseľ. Alebo koľko je takých, čo si neuvedomujú, aké bohatstvo majú v zdravých deťoch. Zdá sa mi, akoby ľudia už nemali čas ani na seba - tak rýchlo žijeme. A pritom nikto z nás nepozná svoju budúcnosť, ani mladý, ani starý. Možno by stálo za to, aby sme si ešte dnes našli čas a povedali tým, ktorých máme radi, ako nám na nich veľmi záleží. Mali by sme si nájsť čas povedať im túto jednoduchú vetu, pretože zajtra už môže byť neskoro. To je podľa mňa to, čo by sme nemali brať na ľahkú váhu. V žiadnom veku.
Kto alebo čo vás naposledy najviac rozosmialo?
- Koncom októbra sme museli dať utratiť nášho milovaného boxera. Ťažko sa nám vyrovnávalo s touto stratou. Keď smútok trochu ustúpil, začali sme na internete hľadať nového psíka. Pozreli sme si najmä také videá, na ktorých sa psíkovia predvádzali. A žasli sme nad ich vynaliezavosťou, ako vedia svoju prirodzenosť pretaviť do humorného pohybu, ktorý nás natoľko prekvapil, že sme sa schuti smiali a smiali. Pozerali sme si tieto videá tak dlho, až sme zatúžili mať doma podobného psíka, šantiaceho a hravého, prítulného a milého. Vtedy som si uvedomil, že človek naozaj potrebuje mať pri sebe niekoho, kto vás občas rozveselí, poteší. Určite aj v tomto období je mnoho osamelých ľudí, ktorí ťažko znášajú ťarchu samoty. No viem, že sa veľmi tešia na zábavné programy, ktoré si v posledných dňoch roka môžu pozrieť na televíznych obrazovkách. Z toho mi vychádza, že humor má v sebe výnimočnú silu. Keď som už spomínal toho psíka, čítal som pekný fór: Dvaja poľovníci idú na poľovačku a jeden sa pýta: Kde si nechal psa? Za odmenu som ho nechal doma, lebo včera mi uhryzol svokru....
Turčianskym repete a teraz Šlágerbombou prešlo mnoho osobností. Ktorá z nich na vás najviac zapôsobila tým, aká je a čo dokáže ľuďom odovzdať?
- Každý náš hosť bol výnimočný, svojský, jedinečný. Boli to speváci, ktorí sa radi rozdávali, mali radosť z toho, že sa divákom páčia. Viacerí účinkovali opakovane. Pieseň má totiž tú prednosť, že keď sa vám páči, môžete ju počuť aj niekoľkokrát, vždy poteší. Ani jeden z našich hostí sa netváril ako nedobytná celebrita. Skôr naopak, čím viac bol medzi nami, tým viac sme sa zbližovali aj ľudsky. Aj oni mali svoje problémy, s ktorými ale nikdy nešli na javisko, boli to profesionáli po každej stránke. Mám teraz na mysli napríklad Naďu Urbánkovú. Iba mesiac po jej vystúpení v Martine sme sa dozvedeli, akú ťažkú má chorobu. Všetci naši hostia mali jedno spoločné: veľmi si vážili našich vďačných divákov. A tá spätná väzba bola potom ohromujúca pre obidve strany. Ak by som mal byť konkrétny, tak teraz mojimi dobrými priateľmi sú manželia Benkovci, Jadranka, Eva a Vašek, Skrúcaný, Kazík, Weiter, Velšicová, Vrtichová, Benedik či Peter Vašek. Občas si zavoláme iba tak, aby sme sa počuli a porozprávali sa. A to je už o niečom inom, ako o pracovnom vzťahu.
Čo sa deje v zákulisí Šlágerbomby?
- Vládne tam výborná pohoda. Za najdôležitejšie považujem to, že sa tam naši speváci spriatelia navzájom a tiež s hlavným hosťom. Nezávidia si, vzájomne si fandia, povzbudzujú sa, majú radosť z toho, keď niektorá pesnička zaboduje. Tí, ktorí čo len raz účinkovali, radi prijímajú naše opätovné pozvanie. Mnohí z nich spievali aj na zábavách po okolitých obciach, ale to sa vôbec nedá porovnať s účinkovaním na Šlágerbombe, kde je plné hľadisko, výborná akustika, speváčky oblečené v spoločenskom, všetko slávnostné, teda niečo, čo človek nezažíva každý deň. A tento pocit sa prenáša aj do zákulisia, kde sa ešte násobí o vzájomnú úctu. Je málo miest na Slovensku, kde speváci z regiónu tak ako v Martine dostávajú takúto možnosť realizovať sa na veľkom podujatí. Niektorí z nich vďaka tomu už prekročili hranice nášho okresu.
Zažijete aj niečo, čo za nič na svete neprenesiete na javisko?
- Stalo sa nám, že sme všetci boli na javisku na kľaňačke a do šatní sa nám dostal nezvaný hosť, ktorý okradol našich účinkujúcich. To je presne to, načo sa pýtate.
Stalo sa, že vás niektorý hosť vyviedol z miery?
- Myslím si, že doteraz nie. Už mám také skúsenosti, že sa dokážem v každej situácii vynájsť. Ale niekedy zahrám, že som zabudol, že som sa pomýlil, pretože diváci majú radi omylných ľudí. Škodoradosť je predsa najväčšia radosť.
Ste dobrý improvizátor, no boli ste už s v situácii, že by ste sa v tej chvíli videli radšej niekde inde ako s mikrofónom v ruke?
- Mal som také chvíle, keď mi veľmi záležalo na tom, aby som excelentne spropagoval cenu v tombole, pretože majiteľ firmy bol prítomný na predstavení. Ale ako výherca sa ukázal zdravotne postihnutý mládenec. A v tom okamihu všetko skončilo, nemohol som s ním nadviazať humorný dialóg, aby to nevyznelo, že si z neho robím žarty. Alebo, mal som výhercu tomboly, s ktorým som rozoberal alkoholickú tému, pretože vyhral fľašu dobrého vína. Svojou hanblivosťou rozkrútil taký situačný humor, že ľudia sa smiali, tlieskali, výskali. A ja som sa po niekoľkých dňoch dozvedel, že ten divák bol na protialkoholickom liečení. Tak ma to zamrzelo, že som sa dlho nevedel zbaviť pocitu viny.
Diváci na Šlágerbombe vedia, že ste sa spolu s Mariánom Bumbalom autorsky rozišli a tento program už spolu nerobíte. Hľadisko si ale zvyklo na vaše scénky. Nahradíte ich teraz niečím iným v scenári zábavnej súťaže?
- Ešte do 70. kola, ktoré bude posledný májový víkend v budúcom roku, necháme takú koncepciu, ako je teraz. A potom viaceré veci prerobíme, aby sme divákom priniesli niečo nové. Myslím si, že sa potešia tomu, čo chystáme a zmenu ocenia.
Čo budete robiť deň pred Silvestrom?
- Budem sa pripravovať na Silvestra a budem oddychovať. Budem popíjať Fatru a zajedať ju skvelými chuťovkami z rýb. Nech sa cítia ako ryby vo vode.
...a deň po ňom?
- Budem posielať esemesky svojim priateľom. Mám ich toľko, že neviem, či to stihnem za jeden deň. A začnem si plniť svoje novoročné želanie.
Môžete nám ho prezradiť už teraz?
- Prečo nie. Mojím želaním je spraviť všetko preto, aby som bol zdravý a bohatý... No čo už, veď mnohí si želajú, aby prestali fajčiť a tiež neprestanú...
