ovskú začal týmto vnym, nedopísaným rozhovorom rok naplnený hlasom a textami kazateľa Jána Bohdana Hroboňa, váženej osobnosti významného hroboňovského rodu.
Na konci húževnatej, usilovnej aj obdivnej práce je poklad v podobe bohatej a obsažnej knihy Kazateľ Ján Bohdan Hroboň. Zachováva časť výnimočného dedičstva. Posolstvo človeka, ktorý sa rozdal pre rodinu – svoju i cirkevnú. A tento človek – kazateľ J. B. Hroboň, zostáva v pamäti a srdciach ľudí, ktorých oslovil a ktorí mali možnosť ísť kus životnej cesty v jeho blízkosti...
Nebolo málo tých, ktorí kráčali s pánom farárom Hroboňom. Pre ďalších prijímateľov múdrych, hĺbavých, ľudských myšlienok (aj) martinského kazateľa je tu ponuka spolu s autorkou Zuzanou Bukovskou zalistovať stránkami knihy o ňom.
Ako vznikla myšlienka, motív projektu knihy, kto tvoril pracovný tím...
- Myšlienka spísať kázne Jána Bohdana Hroboňa je stará a keby žil, iste by potvrdil, že som ho neraz „otravovala“, aby mi práve prednesenú kázeň dal, požičal. Väčšinou to vybavil tým, že, „...načo mi to bude, aj tak som hovoril iné, inak, ako som to mal napísané“. Alebo keď som ho tlačila do rozhovoru pre naše noviny, tak „nemal čas“ či dôvod – „...veď čo mám nové povedať?“. Keď sa pobral na dôchodok, mal síce veľa plánov, ako všeličo napíše, urobí, usporiada, ale privolil, že mu môžem poslať otázky a že niečo pripraví. Žiaľ, zostalo to všetko odložené v nejakej tajnej skrýši (mojej? jeho?), potom to ožilo, ale s chorobou a odchodom do večnosti definitívne odišlo.
Našťastie, čo v človeku zostane hlboko, to sa pripomína. Je to tak?
- Je. Prácu na knihe naštartovala doslova akási nostalgia, tichá podvečerná predvianočná atmosféra, nálada, spomienky. Počúvala som CD Kázne J. B. Hroboňa a piesne z chrámu. Nahrali a zostavili ho chlapci, ktorí rozumeli technike a podľahli čaru nových technických vymožeností. Vytvorili jedinečný dokument, zachránili tak dvadsaťsedem kázní z rokov 1996 – 1999. Zneli mi naliehavo a aktuálne aj po vyše desiatich rokoch. Rozhodla som sa, že ich prepíšem, a potom sa uvidí, čo ďalej.
Takže, čo bolo ďalej?
- Ďalej som urobila - aj s obavami - to, čo som si zaumienila. Začala som hovoriť o svojich zámeroch, oslovila som správnych ľudí, v správnom čase, na správnom mieste, presnejšie pri rannej káve v našej obývačke, prebrali sme vzájomne svoje predstavy a zostalo to v rovine - treba zhromaždiť, čo sa dá, nájsť ďalšie dostupné nahrávky, rukopisy a uvidíme, čo s tým...
Tento otvorený zámer, ako vieme, neostal bez konkrétnej podpory.
- Veľmi dôležité bolo, že zámer vydať kázne podporil martinský farár Milan Kubík. Na otázku, kto to vydá, zaznela odpoveď - martinský evanjelický zbor. Bolo to istým spôsobom riskantné, ale cesta sa pohla. Nedá sa pospomínať všetko, čo nasledovalo, ale keď som dostala od Miloša Kovačku návrh ideového projektu, bolo mi jasné, že už sa cúvnuť nedá. A vlastne ani nebolo treba, pretože pribúdali podnety, nápady. Rodina Jána Bohdana Hroboňa vychádzala v ústrety, najmä pani Milada Hroboňová, ktorá sa úprimne tešila z oživovania manželovho diela. Pri jednej návšteve v Mošovciach v jej útulnej obývačke pri dobrom čajíku a spomínaní som dostala do rúk zbierku rukopisov kázní z neskoršieho obdobia, malú časť z toho, čo zostalo a čaká na spracovanie. Nasmerovala nás tiež k ďalším prameňom, textom, rukopisom a fotografiám.
Širší pracovný tím sa teda pohotovo a aj príležitostne zapájal?
- Konkrétnu prácu na knihe sledovala redakčná rada. Jej členmi boli bratia J. B. Hroboňa Miloslav a Dušan, synovia Ján a Bohdan, farár Milan Kubík, grafik Peter Ďurík, Miloš Kovačka, Ivana Poláková, Alžbeta Stančevová a ja. Zozbierané a prepísané kázne posudzoval a vyberal Ján Hroboň, ostatnú spisbu mal na starosti Bohdan Hroboň. Významne pomohol pri overovaní a úprave rukopisných textov, ako aj pri výbere textov uverejnených v rôznych periodikách. Posledné čítanie a náhľad, rady aj úpravy posielal z cesty po USA. A odtiaľ nočnou poštou z hotela rovno grafikovi.
Povedzme si teraz, komu predovšetkým je kniha určená?
- Svojím obsahom je určená najmä kresťanom a tým čitateľom, ktorým sú blízke duchovné témy a hodnoty. Kázne zo zvukových záznamov i rukopisov, články z časopisov Evanjelický posol spod Tatier, Tvorba, Martinský evanjelik, z publikácie Na každý deň, eseje, názory, postoje, zamyslenia, úvahy J. B. Hroboňa nemajú však len úzky teologický kontext. Presahujú do celospoločenských, všeľudských a aktuálnych tém a problémov. Kniha zachováva časť výnimočného, vzácneho dedičstva, posolstvo človeka, ktorý sa rozdal pre svoju i cirkevnú rodinu, ktorý rozmýšľal aj srdcom, horlil za dobro, za nové veci, ktoré osobne posúval. „Kázne, články, myšlienky a úvahy v tejto knihe si robia nárok prebudiť hriechom otupené spiace svedomie človeka. Pri čítaní sa neraz budete cítiť vyrušení, znepokojení, pristihnutí, ale aj oslovení a pozvaní do prenesmiernej Božej milosti...“ uvádza v úvode knihy Milan Kubík.
Ako knihu prijali čitatelia?
- Vyšla začiatkom marca a za necelé dva mesiace bola vypredaná. Záujem o ňu prejavili nielen domáci čitatelia. Priniesli sme ju aj do spomínaných Hanušoviec nad Topľou a do Bystrého. Mestečko voňalo orgovánom a neďalekými zlatými lánmi kvitnúcej repky. A hoci som v tomto kraji nikdy nebola, rýchlo som pochopila, prečo sa Hroboňovcom odtiaľ ťažko odchádzalo. Ľudia, ktorí tam žijú, majú dušu a veľa lásky, o ktorú sa vedia deliť. Na to, ako prijali našu malú martinskú „výpravu“, najmä pani Hroboňovú, sa nedá zabudnúť. Aj preto, že sme kráčali po stopách nám blízkeho človeka a naživo sme videli, čo vytvoril a čo po ňom zostalo.
To bolo v Hanušovciach. A v Bystrom?
- Podobne. Dokonca s názornou ukážkou živej ekumény, o ktorú sa J. B. Hroboň vždy usiloval. Keď sme obdivovali nádherne naaranžované kytice na oltári a márnomyseľne si možno mysleli, že je to kvôli našej návšteve, dostali sme odpoveď, že to priniesla na nedeľné služby Božie jedna katolícka rodina. Že prečo? „Len tak, lebo tu je to zvykom, žije tu veľa zmiešaných rodín“, informoval nás domáci brat farár.
Nasledovali prezentácie knihy aj na iných miestach?
- V máji pokračovala naša misia s knihou v Prahe, kde žije a pôsobí brat Jána Bohdana Hroboňa Miloslav, dlhoročný dozorca Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Prahe. Tiež pozvanie do bratislavského cirkevného zboru na Legionárskej ulici sme prijali s radosťou. Netušili sme, že dvanásť posledných kníh, ktoré sme tam priniesli, nám nebude stačiť a viacerí účastníci aj zo spriazneného cirkevného zboru v Dúbravke, kde žije a pôsobí Ján Hroboň, odišli z príjemného večerného stretnutia sklamaní.
Vyzerá to na dotlač?
- Áno. Mohli sme ju neskôr predstaviť a ponúknuť na júlovom dištriktuálnom dni evanjelikov Východného dištriktu, neskôr v Leštinách, Istebnom a Záturčí. V súčasnosti je dostupná aj širokej verejnosti .
