Prísť o strechu nad hlavou a zo dňa na deň ostať na ulici je pre mnohých z nás niečo nepredstaviteľné. Život však prináša aj takého situácie a každý sa s nimi vyrovná, ako vie. Vyhrabať sa z najhoršieho ale nie je nič jednoduché a bez podanej pomocnej ruky to ide veľmi ťažko.
Desať žien z rôznych častí Slovenska dostalo šancu na reštart v Útulku svätej Alžbety vo Vrícku. Našli tam dočasný domov, pracujú, varia si, upratujú, starajú sa o dom i jeho okolie.
„Za dva roky, čo tu pôsobím, sa u nás vystriedalo asi 40 žien. Niektoré vydržali veľmi krátko, nestotožnili sa s pravidlami a odišli, iné sú tu dlhšie. Zmluvu s klientkami uzatvárame na rok a dá sa predĺžiť,“ povedala Martina Warchalowská, sociálna pracovníčka.
Aj priamo z ulice – zanedbané a špinavé
Do útulku sa časť žien dostala priamo z ulice. Zanedbané, špinavé a aj zavšivavené, závislé na alkohole. Iné zas do Vrícka priviedli rodinné hádky a nedorozumenia. Konflikt sa riešil vynúteným odchodom.
„Žiaľ, aj to sa stáva. Zavolajú k nám trebárs mestskí policajti a spýtajú sa, či máme miesto. Obracajú sa však na nás aj úrady. Ak vieme, snažíme sa pomôcť. No obmedzuje nás kapacita,,“ vysvetľovala Martina Warchalovská.
Pani Marta, ktorá nedávno oslávila šesťdesiat rokov, pre dlžoby predala byt, nasťahovala sa k dcére. Došlo však k nezhodám a musela odísť. Chvíľu potom bývala na Orave, a keď prišla o prácu, stratila aj bývanie.
„Pár dni som bola aj na ulici. Nikdy by mi nenapadlo, že raz takto skončím. Našťastie, v útulku mi pomohli. Zvyknúť si spočiatku nebolo jednoduché, ale teraz som rada, že tu som.“
Prísne pravidlá, bez nich to nejde
Sestra Tichomíra z Kongregácie milosrdných sestier svätého Vincenta – Satmárok pozná osudy žien, ktoré u nich skončili.
„Niektoré vám vyrozprávajú všetko, iné sú opatrnejšie a až časom otvoria svoju dušu. Samozrejme, každá má svoju pravdu a ťažko si priznajú aj vlastné pochybenia. Možno až časom...“
Pobyt v útulku má svoje pravidlá a nie je zadarmo. Ženy tu odovzdajú 70 percent zo svojho príjmu. Ak žiadny nemajú, sociálna pracovníčka im pomáha vybaviť – napríklad dávku v hmotnej núdzi.
„Budíček je ráno o šiestej. Potom je na programe modlenie, raňajky a zamestnanie. Nasleduje obed a opäť práca, večera, modlenie, osobné voľno. Večierka je stanovená o 22. h. Pracuje sa aj v sobotu do dvanástej,“ popísala denný režim Martina Warchalowská.
Na nástenke sme si všimli aj čas vyhradený na fajčenie. Ženy si môžu zapáliť trikrát za deň. O 6.50, 11.50 a 17.30 h.
Zaviedlo sa to vraj preto, lebo kým jedna pracovala bez prestávky, tak druhá fajčila jednu cigaretu zas druhou.
Pani Marta s robotou nemá žiadny problém. Robí, čo treba. Varí, upratuje, píli drevo, kúri.
„Aspoň vám čas rýchlo ujde. Bez roboty by tu bola nuda. A prídete aj na iné myšlienky,“ zamyslela sa.
Čo vyrobia, predajú na trhoch
V útulku vyrábajú rôzne dekoračné predmety – vence, ozdobné sviečky, ikebany, ozdoby z papiera, ale aj štrikované čiapky alebo rukavice. Vždy akurát to, čo práve letí. Teraz sa všetko orientuje na Vianoce.
„S výrobkami chodíme na trhy a čo utŕžime, použijeme na chod útulku, alebo z výťažku kupujeme materiál potrebný na výrobu,“ povedala sestra Tichomíra.
V útulku je päť izieb, zariadené sú skromne, ale útulne, bolo v nich čisto. Pani Marta má jednu z nich.
„Bývam sama. Izba sa mi páči, zmestí sa mi do nej všetko, čo potrebujem,“ pochvaľovala si dôchodkyňa a potom sa trochu zasnívala.
„Chcela by som mať opäť svoj domov. Ak sa mi finančne polepší a prestanú mi zrážať z dôchodku, tak si plánujem v meste prenajať byt. Ale bojím sa, či to nie je len sen.“
V útulku sa nežije len prítomnosťou, ale myslí sa aj na budúcnosť. Lebo pobyt v ňom nie je na večné časy.
„Ak sa dá, snažíme sa nájsť našim ženám bývanie, napríklad v rôznych sociálnych zariadeniach. Niektoré sa vrátia aj domov, do normálneho života. Aj minule sa nám ozvala jedna pani, ktorá tu žila. Našla si robotu, má kde bývať, bola spokojná. Z toho máme asi najväčšiu radosť,“ priznala Martina Warchalowská.
Môžu to byť pekné Vianoce
Aj v útulku sa už pomaly pripravujú na Vianoce. Ženy ich sčasti strávia v kláštore – v spoločnosti mníšok.
„Vlani to bolo nádherné, dojalo ma to. Aj darčeky sme dostali. Bolo to veľmi príjemné. Verím, že podobnú atmosféru zažijeme aj tento rok,“ vyjadrila presvedčenie pani Marta.
„Budú mať také Vianoce, aké si urobia. Viete, nie vždy je to tu idylické. Ženy si občas aj skočia do vlasov, kadečo si vykričia. Potom dlho trvá, kým sa udobria,“ povzdychla si pri našom odchode Martina Warhalowská.
