MARTIN. Inžinier Boris Seryj mal 85 rokov. Napriek vyššiemu veku sa jeho chuť žiť, meniť svet k lepšiemu, či učiť prekonávať životné prekážky decéniami nemenili. Odchod človeka vždy zanechá po sebe prázdno, hlbšie vtedy, keď ide o človeka čestného, pracovitého a angažujúceho sa v spoločnosti až do posledného dychu života.
Boris Seryj sa narodil v roku 1930. Pochádzal z rodiny donského kozáka, ktorý po nástupe červenoarmejcov musel strastiplne utekať z domoviny. Riadením osudu sa dostal do Európy, neskôr do Čiech. Mladý Boris prežil v českom prostredí niekoľko rokov, ktoré zavŕšil promóciou na ČVUT v Prahe. Ako strojný inžinier prišiel v roku 1960 do Martina, aby z neho už nikdy neodišiel. Pracoval v ZŤS. Z tohto obdobia je vhodné spomenúť jeho vklad v investičnej činnosti strojárni – svoju pečať nechal na lakovni lokomotív v ZŤS, výskumno-vývojovom závode, strednom odbornom učilišti strojárskom, novej náraďovni na pravom brehu Turca alebo strojárskom dome kultúry.
V roku 1989 pracoval na Generálnom riaditeľstve ZŤS. Tam ho zastihla očakávaná zmena režimu, ktorú hneď podporil ako člen štrajkového výboru, neskôr predseda Okresnej rady VPN. Po jej zániku sa stal aktívnym členom a funkcionárom ODÚ. Vykonštruované obvinenie so spolupráce s ŠTB radikálne vyvrátil tak, ako mu to kázal jeho charakter. Svojou vytrvalosťou a presvedčením donútil zodpovedných k pátraniu po usvedčujúcich spisoch, z ktorých napokon vyplynulo, že nie on bol dôverník, ale naopak, na neho bol založený spis o sledovaní štátnou bezpečnosťou. Oficiálne svedectvo o pravde, podpísané vtedajším predsedom správnej rady Ústavu pamäti národa Jánom Langošom, bolo zadosťučinením za trpké časy ostrakizácie.
V Martine potom býval členom volebných komisií komunálnych aj parlamentných volieb, referend a podobne. V politike presadzoval pravicovo-konzervatívne smerovanie spoločnosti, a to nielen ako člen ODÚ, ale aj ako občan - kritik, publicista a diskutér. Pamätáme si ho z mnohých televíznych programov TVT, ktoré riešili otázku parlamentnej demokracie či demokracie v spoločnosti. Bol lokálpatriotom, zasadzoval sa o zmenu volebného zákona tak, aby poslanci boli volení pomerne aj z regiónov, nie zväčša z Bratislavy. Videl mnohé novovzniknuté nešváry, ktoré trpezlivo kritizoval a nachádzal z nich východiská. Za publicistickú a investičnú činnosť mu v roku 2005 vyjadrilo mesto Martin úctu ďakovným listom.
Aj ako dôchodca neznížil intenzitu svojho spravodlivého spoločenského konania. Začal sa ešte intenzívnejšie venovať dobrovoľníckej činnosti, pomáhal ľuďom systémovo, ale aj individuálne. Zo všetkých príkladov možno uviesť aspoň jeden, a to päťročnú pomoc cudziemu človeku, ktorému systematickou starostlivosťou dal možnosť bývať vo vlastnom prostredí v dôstojných podmienkach. Za celoživotné dielo v dobrovoľníckej práci získal v roku 2008 Cenu martinského dobrovoľníka.
Táto stručná spomienka by nebola dostatočná, keby sa nepripomenula možno najväčšia záľuba Borisa Serya, a to práca so skautmi. Bol jedným zo zakladajúcich členov skautského oddielu v Turci. Jeho vedením prešli desiatky, možno stovky mladých ľudí, ktorým odovzdával svoje skúsenosti a učil ich poznávať seba samých, pracovať na sebe, získavať neochvejnú vôľu pri prekonávaní prekážok, či postarať sa o seba i zverených ľudí. Spomienky na túto časť života zhrnul ako spoluautor v knihe 80. rokov skautingu v Turci.
Nie často je v dnešnom svete možné o odchádzajúcom človeku povedať, že žil, ako hlásal. Na Borisovu česť sa dalo spoľahnúť. Bol priateľom verný a oddaný, vždy ochotný pomôcť. Bol optimistický napriek bolestiam života a rovný v myšlienkach, slovách a skutkoch.
Requiescat in pace.
Autor: Katarína Adamicová
