bolo dobre!
Keď sa už teda dni sviatočné pobrali do krajiny spomienok a zabúdania, môžeme s triezvou hlavou a upokojenými emóciami konštatovať: Vianoce, to sú sila! Lepšie povedané presila. Obchodné reťazce nás nimi strašia od začiatku októbra, telefónni operátori s nimi na nás snežia od novembra, no najnovšie aj verejnoprávny rozhlas nás oblažoval vianočnými slaďákmi už od 1. decembra počas celého adventu.
Mimochodom advent. Mal by to byť čas radostného očakávania, spomalenia celoročnej hektiky. No u nás je to opačne. A samozrejme, že to vrcholí pred Vianocami. Sviatky v našej rodine sú dni makačky. Nákupná taška, mop, prachovka a vareška – to sú pre mňa atribúty týchto dní.
Naozaj by som nebol rád, keby moje úvahy vyzneli protivianočne. Žijeme konkrétnu dobu a tá je taká, aká je. Komerčná, odosobnená, povrchná. Zostalo nám ešte niečo z bielych pokojných Vianoc, o ktorých sa toľko hovorí? Sneh som si síce mohol pozrieť len na vrcholkoch fatranských končiarov, no tá zvláštna atmosféra, ktorú som pociťoval vo svojom vnútri, o nej viem len ja. Tá nepotrebovala ani blýskavé a vysvetielkované dekorácie, ani uvrešťané vianočné šlágriky. A v takejto atmosfére som to prežíval. Skutočné Vianoce treba hľadať asi len niekde v sebe. Vedľa mňa bola väčšina mojej rodiny, ktorú som si naplodil, aj s ich rodinnými kruhmi. Už je nás celkom pekná hŕstka. Dobre sa mi pozeralo po mojich „zástupoch“.
No a potom prišiel hlučný Silvester. Už roky mám chuť pred polnocou s triezvou hlavou nasadnúť na silnú motorku a zapojiť sa do výroby rachotu. S ohlušujúcim revom by som sa vozil po okrese, nech sa aj o mne vie, že chcem patriť k tým dravým, ktorý majú drive vyraziť do nového roka za každých okolností. Tak! Samozrejme, že je to len taký nesplniteľný sen starnúceho chlapca.
Nakoniec som sa radšej začlenil do húfu mojich hodujúcich a veseliacich sa priateľov. Už dávnejšie mi napadlo, a na tejto oslave pri pohľade na bohato prestreté stoly sa mi to len utvrdilo, že poniektorí (ja sa kdesi popri takýchto obďaleč skromne motkám) sa máme už tak dobre, že si fakt neviem predstaviť od toho ešte väčšiu dobrotu. Ale menšiu si veru viem. No nerád by som opúšťal dosiahnutý level.
Novoročné ráno je tiché, pokiaľ nám po Silvestri nehučí v hlave, deň je spomalený, sviatočný. Len k večeru sporadicky v rôznych častiach mesta vyletí do výšky a zaprská pár ohňostrojov. Ktovie, z akých dôvodov ich oneskorenci nepoužili, keď bol na to čas.
No a potom to príde: po-sviatky – dni ticha, upratanosti a nenakupovania. Milujem ich! Tvária sa nenápadne – ako prvé všedné dni nového roka. Treba si ich vychutnať, lebo za necelých jedenásť mesiacov to opäť naplno prepukne.
Autor: Ján Migon
