MARTIN. Keby ste sa dnes ľudí zo Slovenského komorného divadla v Martine spýtali, prečo Bohumilu volali Karka, už len máloktorý z pamätníkov si spomenie. Popíšu jej atraktívny výzor a správanie noblesnej dámy, talent na jazyky či nezvyčajne zafarbený hlas. Niektorí pripomenú jej nezabudnuteľné úlohy, priateľskú povahu, či ochotu vždy pomôcť. No dôvod, prečo jej vraveli Karka, už nevedia.
„To jej zostalo z detstva. Na maškarnom plese bola raz oblečená za Červenú čiapočku, Karkulku. Vyzerala v tej maske s červenou šatôčkou, košíkom jabĺk a vlčiakom po boku tak roztomilo, že jej v rodine už prischlo meno Karkulka. Ako rástla, trochu sa za detskú prezývku hanbila, tak si ju upravila na dospelejšie znejúcu Karku. Toto meno s obľubou používala v súkromnom aj umeleckom živote,“ zaspomínala si herečkina dcéra Soňa Horňáková.
Bohumila „Karka“ Růžičková – Horňáková sa narodila v Prahe v rodine stredoškolského profesora Ludovíta Lukscha. Po ňom zdedila lásku k vedomostiam, ale tiež zásadovosť a ambicióznosť. Mama jej zas dala do vienka láskavú povahu a skromnosť.
„Mamičkinou veľkou devízou bol nadhľad a schopnosť posúdiť, čo je v živote viac a čo menej dôležité. Iba tak mohla pomáhať rodine prežiť perzekúcie po Februári 1948. Od komunistov dostala nálepku dieťaťa z buržoáznej rodiny, ktorej sa zbavila až po Novembri 1989. To však už bola desať rokov na dôchodku,“ spresnila Soňa Horňáková.
"Kumštu" sa začala venovať v Považskej Bystrici, kam rodina presídlila. Už ako študentka konzervatória hrávala na Novej scéne, potom dostala angažmán v Divadle pracujúcich v Považskej Bystrici (1949-50), odtiaľ prešla do Divadla Petra Jilemnického v Žiline (1950-1966).
„Myslím, že to boli jej najšťastnejšie roky, naplnené aj v súkromnom , aj v umeleckom živote,“ skonštatovala dcéra Soňa. Aj podľa spomienok divadelného režiséra Juraja Svobodu bola pre Karku žilinská scéna doslova studnicou skvelých príležitostí.
„Karka bola v Žiline protagonistkou súboru. Jej herecký repertoár bol orientovaný na úlohy zrelých žien. Vďaka všestrannej kultúre hereckého prejavu dostávala úlohy emancipovaných, vzdelaných, aristokratických a mondénnych žien, ale s bravúrou zvládala aj psychologicky zložité postavy klasickej i modernej drámy. V repertoári mala tiež postavy vytvárané so zmyslom pre súvislé, strohé kontúry negatívnych charakterov. Boli to prevažne pokrytecké, panovačné až despotické ženy ako Dulská z Morálky pani Dulskej, Alžbeta z Márie Stuartovej či Bernarda Alba z Domu Bernardy Alby,“ spomína v svojej knihe na obľúbenú herečku režisér Svoboda.
Žilinská idyla netrvala večne. V roku 1966 táto scéna „sfúzovala“ s Divadlom SNP Martin, dva roky ešte fungovala relatívne samostatne a od roku 1969 žilinská scéna úplne zanikla. Karka aj s ďalšími kolegami prešla do Martina.
Ako ďalej spomína dcéra Soňa Horňáková, Karka s obľubou spolupracovala aj s rozhlasom. „Príležitostí na prácu v rozhlase či televízii nebolo zďaleka toľko ako dnes. Mamička doslova milovala rozhlas, v banskobystrickom štúdiu vytvorila množstvo zaujímavých postáv, najmä pod vedením režiséra Ladislava Hyžu,“ spomenula dcéra ďalšie Karkine pracovné aktivity.
Bohumila Karka Růžičková – Horňáková sa s martinskou scénou rozlúčila naozaj dôstojne. Jej poslednou veľkou úlohou bola Bernarda Alba z Lorcovej drámy Dom Bernardy Alby v réžii Juraja Svobodu. V roku 1979 odišla do penzie. Ako dôchodkyňa si ešte zahrala grófku Chiarelli v komédii Kaviár alebo šošovica (1980). Javisko a divadlo jej chýbali, chýbali jej kolegovia srdcu blízki – za všetkých spomeňme aspoň Jarku a Martina Kolesárovcov, Jána Gubalu, Jolanu Hollú, Elišku Nosálovú, Gitu Mazalovú, z mladších Františka Výrostka, či režisérov ako Ľubomír Vajdička a Juraj Svoboda.
„Predovšetkým jej však chýbali diváci a to „čosi“, niečo nedefinovateľné, čo robí divadlo neopakovateľným,“ dodala Soňa Horňáková. Jej mama prvé roky dôchodku ešte trávila v Martine, v byte pod múzeom. Ten veru býval povestným miestom milých a nezabudnuteľných stretnutí s bývalými kolegami z divadla. Pravidelne sa tu stretávali najmä v sviatočnom čase na konci roku – kedy Karka, dieťa Vianoc – oslavovala meniny aj narodeniny. Voľný čas venovala práci s ochotníkmi, pôsobila ako porotkyňa na rôznych divadelných súťažiach, venovala sa deťom v školách na literárnych besiedkach.
Neskôr Karka odišla za dcérou do Bratislavy. V spomienkach sa však do pokojného tempa martinskej každodennosti rada vracala. A najradšej na divadelné dosky, kde mohla prežiť toľko výnimočných osudov a cez ne rozdávať emócie, ktorými sa smela dotýkať divákov. Bohumila Růžičková – Horňáková, pre všetkých divadelníkov jednoducho - Karka, zomrela v Bratislave 27. decembra 1992, dva dni po 73. narodeninách.
