MARTIN. Rok potreboval regionálny historik, spisovateľ, publicista a novinár Ivan Kučma na to, aby spracoval dejiny Martina z pohľadu formovania politických dejín Slovenska. Dielo má vo vnímaní Martina, ako jedného zo slovenských centier prevratný význam. Dokazuje, že kultúrno-literárny aspekt, cez ktorý sa história (a najmä tá z domáceho prostredia) díva na zástoj mesta v dejinách formovania slovenského národa a Slovenska vôbec, je mýtus.
Martin a jeho minulosť má oveľa väčší význam, ako si to hocikto na Slovensku dnes dokáže priznať. Že sa ho mesto postupne aj samo na jednotlivých priesečníkoch dejín aj vzdávalo, je podľa Kučmu a jeho argumentácie jasné, len sa to nikde nezdôrazňuje. Lebo politický aspekt je aj vecou politiky, a tá je, ako všetci dobre vieme, panské huncútstvo a rokmi sa dá aj z polopravdy, mýtu či legendy urobiť pravda, lebo sa to niekomu, niekde a niekedy dobre hodí. Podľa neho Martin nemožno pochopiť len cez literatúru či kultúru všeobecne, lebo v priereze dejín mesta má väčší význam fakt, že na jeho území, v jeho budovách, v mysliach mužov a žien, ktorí tu žili, sa formovala politika či smerovanie Slovenska.
Tento svoj pohľad na dejiny mesta dokazuje v knihe Politické dejiny Martina Príbeh centra, ktorá vyšla vo Vydavateľstve Matice slovenskej na sklonku minulého roku. Jeho dielo analyzuje jednotlivé etapy formovania mesta a Slovenska približne od štyridsiatych rokov 19. storočia, keď bol Turčiansky Sv. Martin málo známym mestečkom Turčianskej župy, cez nárast jeho významu v rokoch revolúcie 1848-49 a najmä po týchto prelomových rokoch, keď sa na jeho území sformovalo Memorandum národa slovenského, Matica slovenská, ktorá sa stala centrom slovenského (aj) politického života, až po neskoršiu premenu mesta na centrum slovenskej politiky v prvej polovici dvadsiateho storočia po povojnový úpadok významu mesta, sťahovanie celoslovenských inštitúcií, ktoré na jeho území vznikli a formovali sa, a ktoré boli aj miestom sústredenia intelektuálnej životaschopnosti a posunu mesta v aréne politického života Slovenska.
Parafrázovať obsah knihy, argumentáciu autora a jeho postoj k faktom, ktoré prezentuje, je na tomto mieste kvôli obmedzeným priestorovým možnostiam zbytočné. Dôležitejšie je, aby si knihu prečítali či diskutovali o nej tí, ktorí svojimi odbornými prácami zaškatuľkovali Martin „len“ do kultúrnych dejín Slovenska a formovania národnej identity Slovákov.
„Spisovateľské špecifiká tohto najslovenskejšieho zo všetkých slovenským environmentov akoby celé sídlo naveky pokrývali výlučným krasopisom slávy a pamätihodností, akoby si povinne vyžadovali jasnú ortodoxiu a bezmedznú lojalitu miestnym ságam a bardom tunajších nespochybniteľných Valhál. Veď preto vedeli odtiaľto s takou žasnutiahodnou ľahkosťou kruhových obrán vyobcovávať pochybujúcich národných hriešnikov a produkovať účelové apokryfy,“ uvádza v predslove knihy Ivan Kučma.
Tieto slová sú jasným odkazom knihy. Za svoj pád z piadestálu politického centra Slovenska si Martin môže sám. Odvážne tvrdenie. Ale raz to musel niekto nahlas povedať. Mesto svoje dejiny neobjavovalo „ako objektívne reťazenie skutočných a zdokumentovaných udalostí, ktoré dnes už nepotrebujú smerovať k beletrizovaným mýtom“, ale v istých etapách svojho vývoja postupne premárňovalo a aj premárnilo svoj kredit centra, čo dnes jasne vidieť v jeho slabnúcom či slabom ekonomickom, spoločenskom, mediálno-politickom či inom dôležitom vplyve v prostredí Slovenska.
A pritom sa to vôbec takto nemuselo skončiť.
