ogička v tom najcitlivejšom rozmere vyvrcholil štvrťstoročnou prácou v mestskom poslaneckom zbore.
V tejto pozícii počtom „odrobených“ rokov v Martine hádam nemá konkurenciu. O dôvod viac na rekapituláciu. Života človeka? Života mesta? Uvidíme...
Vás ale na začiatku okrem práce formoval skôr šport. Však...
- Je to pravda. Ako lekárka som pôsobila napríklad pri dobrovoľnej zdravotnej činnosti pre martinských plavcov či ako rekreačná športovkyňa, bežkyňa, lyžiarka, triatlonistka, plavkyňa, strelkyňa... Skrátka bola som aktívna osoba, ale s averziou k hocičomu, čo iba trochu „zaváňalo“ vtedajšou politikou.
Potom ale prišiel november 1989, ktorý priniesol radikálne zmeny do celej spoločnosti. Zmenil sa vtedy váš pohľad na politiku?
- Bolo to postupné. Udalosti od nás vyžadovali, aby sme svoje aktivity zamerali najpotrebnejším smerom. Nezvyknutí na politické hry, nepripravení takticky ani strategicky, vrhli sme sa do otvorených súbojov so stále existujúcou pôvodnou mocou, ktorá však medzičasom rýchlo stihla diverzifikovať a infiltrovať sa do takmer všetkých oblastí života. Pracovali sme skôr intuitívne a na základoch našich trvalých hodnotových postojov.
Takže návrat vlády vecí verejných do rúk ľudí – to nebolo pre vás „len“ heslo?
- Určite nebolo. Vnímala som to ako naozajstnú potrebu revitalizovať občanov a vrátiť ich do úlohy hybného činiteľa. Bolo treba vytvoriť nový model verejnej správy štátu založený na oddelení centrálnej štátnej moci od miestnej samosprávy. Koncepcia zásadného prebudovania štátu a verejnej správy sa stala súčasťou volebných programov víťazných strán a hnutí parlamentných volieb 1990 a následne aj programových vyhlásení republikových vlád. V takom milieau som bola v marci 1990 prvý raz kooptovaná do Okresného národného výboru v Martine a potom 24. novembra zvolená v prvých slobodných voľbách do orgánov samosprávy za poslankyňu Mestského zastupiteľstva v Martine.
Kandidovali ste za...?
- ... Verejnosť proti násiliu. Pamätníci vedia, že za primátora bol vtedy zvolený Štefan Jokel. Za najmilšiu udalosť toho času pokladám nadviazanie partnerstva s holandským mestom Hoogeveen, ktoré úspešne trvá do dnešných dní. V súčasnosti máme pekné partnerské vzťahy s ôsmimi mestami v Európe a v USA (posledným je Fargo z roku 2008).
Prvé volebné štvorročie ale nebolo len o partnerstvách. Čo vám z neho najviac utkvelo v pamäti?
- Medzi nosné materiály na mestských zastupiteľstvách v tom období, ako si pamätám, patrila úvodná štúdia ku koncepcii rozvoja regiónu Turiec. Časť poslancov však tento koncept odmietla. Bola navrhnutá a vytvorená komisia na vypracovanie stanoviska mestského zastupiteľstva, ktorej som sa stala členkou. Komisia vypracovala mimoriadne sviežu a progresívnu koncepciu, o ktorej sa neraz diskutovalo v tlači, na mnohých seminároch, v komisiách MZ aj s odborníkmi sociológmi a ekológmi, urbanistami a podobne.
Čo sa s ňou stalo? Pracovalo sa s ňou ďalej?
- Koncepcia zanikla v neochote vtedajšieho vedenia mesta uplatniť ju v praxi. No ako som v ďalších rokoch pozorovala, aspoň niektoré čiastkové návrhy z nej sa (neskôr) využili v programoch Zdravého mesta či v strategických výhľadoch orientovaných na smerovanie vývoja mesta Martin a Turca.
Ďalšie komunálne voľby do orgánov mestskej samosprávy v roku 1994 sa ale niesli v prostredí takmer neprekonateľnej polarizácie slovenskej spoločnosti. Ako ste ju vnímali?
- Táto polarizácia sa týkala skoro každej oblasti života a oslabovala chod spoločnosti. Plnenie všetkých úloh komunít, vrátane mesta, sa sťažilo, lebo chýbal minimálny spoločenský konsenzus a aká-taká lojalita. Prebiehal boj vládnej privatizácie na všetkých úrovniach, aj v mestách a obciach. Za primátora bol vtedy zvolený Stanislav Bernát.
Stanislav Bernát stál na čele radnice dvanásť rokov. Do jeho osoby sa sústreďovali spočiatku veľké očakávania z napredovania mesta, postupom času ho ale zviditeľnil skôr nepríjemnou kauzou kontrolóra či nedokončeným projektom výstavby lyžiarskeho strediska na Martinských holiach. S čím predovšetkým sa spája tento človek vám?
- V tom období dominovali prípravné práce na oživenie a prebudovanie centra mesta a mestských častí. Primátor Bernát ako prvý „zhodil reťaze“ z chodníkov a ciest a sústredene pripravoval zmenu vidieckeho mesta na mesto skutočné. Podarilo sa to. Po necelom roku intenzívnych rekonštrukčných prác sa centrum otvorilo občanom. Dielo dostalo niekoľko prestížnych ocenení, napríklad Cenu Združenia pre rozvoj slovenskej architektúry a stavebníctva ABF Slovakia. Bola udelená najmä za celkové riešenie spoločenského centra ako polyfunkčného priestoru na celodenné zhromažďovanie ľudí a vytvorenie pracovných a oddychových podmienok na ich činnosť. To, čo si z tej doby dobre pamätám, je vzťah ľudí k náročnému budovaniu celej stavby. A to, ako spočiatku hundrajúci a nahnevaní obyvatelia, pozorujúc premenu centra mesta, pomaly roztápali svoju nevraživosť do úsmevov, slušnosti a ohľaduplnosti...
Pre mesto Martin mal byť najdôležitejšou udalosťou deväťdesiatych rokov návrh a prijatie Zákona NR SR o meste Martin ako o centre národnej kultúry Slovákov. Ako to vtedy bolo?
- Podstatné súboje sa síce odohrávali na pôde Národnej rady, no aj mesto Martin a jeho samospráva mali s čiastkovými úlohami veľa práce. Nedá sa zabudnúť na eufóriu, ktorá prepukla na zastupiteľstve, keď sme sa dozvedeli, že zákon prešiel. Neskôr vznikla aj Rada národnej kultúry v Martine pod vedením Igora Thurzu, ktorý celou silou svojej osobnosti, intelektom a vytrvalosťou presadzoval potrebné veci, aby mal zákon pre Martin skutočný význam. Politické a osobné záujmy, bohužiaľ, zabránili reálnemu naplneniu tohto zákona v celej plnosti jeho znenia.
V tom čase sa veľa práce sústreďovalo aj na prípravu prestavby Národného cintorína a rozširovanie mestského cintorína. Čo z nej zostalo?
- V súlade s platným Územným plánom mesta Martin bol vypracovaný grandiózny plán na skultivovanie, ale aj spopularizovanie tohto celoslovensky známeho kultúrneho objektu. Nestačil sa však realizovať. O pár rokov nato v blízkej oblasti začali vymýšľať developéri namiesto individuálnej bytovej výstavby stavbu bytoviek, vybudovanie príjazdových a ďalších komunikácií. Podľa mňa je šťastie, že projekt sa nepodarilo presadiť a že Malú horu postupne buduje naša Jesseniova lekárska fakulta UK, čo svedčí o jej životaschopnosti. Pre martinskú „akropolu“ to znamená pokračovanie v tradícii a napĺňanie želaní bývalých otcov mesta, ktorí si túto peknú časť Martina predstavovali ako centrum vzdelávania, vedy a kultúry.
Čo pre vás znamenala poslanecká práca?
- Keď idem okolo mestského úradu, pripomínam si stovky kíl preštudovaných písomných materiálov, uznesení, dôvodových správ, výročných správ, strategických plánov, tvorbu všeobecne záväzných nariadení, ich novelizácie, doplňovania... Ale aj každoročné napätie, hádky, vyjednávania týkajúce sa rozpočtu. A vybavujem si aj trpezlivosť pracovníkov úradu, ktorí vytrvalo a zväčša profesionálne zodpovedne pripravovali tieto písomnosti, počúvali, diskutovali a vysvetľovali aj tie najmenej rozumné pripomienky zo strany poslancov.
Pri bilancovaní akejkoľvek práce nemožno obísť obligátne: Čo vám za tie roky urobilo najväčšiu radosť, čo sa podarilo vybaviť, postaviť a čo funguje? Máte odpoveď aj na túto otázku?
- Pri prechádzke mestom si niekedy spomínam na víťazné boje spojené napríklad so sfunkčnením a opravou Jahodníckeho cintorína a jeho prístupovej cesty spolu so schodiskom a osvetlením. Na druhej strane ma aj niečo rozosmúti. Napríklad práve na tom istom cintoríne schátraná a devastovaná hrobka Várossovej rodiny. Osobne som si písala kvôli oprave tejto stavby so žijúcimi členmi Várossovej rodiny. Pretože som sa rozhodla už nekandidovať na poslanecké miesto, verím, že opätovne zvolený Jožko Bernát získa podporu na jej rekonštrukciu. Tešia ma opravené cesty, trápia početné výtlky a zlý stav chodníkov v starších mestských častiach. Tešia ma cyklistické chodníky a rozhľadne v Turci, hnevá ma však ich ničenie, podobne ako nespočetné „grafiti“ a čarbanice po nových omietkach, sochách či iných dielach, alebo opakované roztĺkanie skiel na autobusových zastávkach. Som veľmi rada, že sa nám podarilo zatiaľ zachrániť lipy popri ceste na Bystričku. Verím, že poslanci pochopia ich význam a pokúsia sa ich zachrániť a pritom vybudovať kvalitný a funkčný chodník. Očakávam, že v novom volebnom období sa bude poslanecký zbor zaoberať aj nedoriešenou otázkou odpadu v meste Martin. Bolo by dobré, keby obnovili pôvodnú myšlienku spred viacerých rokov, a to vybudovanie ekologickej spaľovne vo vhodnej oblasti, čo by podľa mňa významne pomohlo environmentu mesta.
Stále hovoríme len o projektoch, cestách, investíciách... Ale vy ste boli dlhé roky súčasťou sociálno-zdravotnej komisie. Čo z jej agendy vám zostalo v pamäti?
- Neustály boj o finančné prostriedky pre sociálnu oblasť a zabezpečenie starostlivosti o starých a nevládnych občanov mesta.
Prácu poslancov mnohí ľudia zjednodušene vnímajú ako šancu prísť k informáciám, kontaktom, zákazkám či iným pôžitkom, o odmenách ani nehovoriac. Ak ju hodnotíte s odstupom času, je na tom aj niečo pravdy?
- Rozhodne nemožno odvetiť, že nie je. Nie všetci kandidáti za poslancov kandidujú s úmyslom pomôcť výhradne a len mestu...
Je niečo z rokov vášho poslancovania, čo vnímate ako premárnenú šancu?
- Určite prehru mesta s Košicami v súťaží o titul Európske hlavné mesto kultúry 2013. Úroveň pripravených materiálov, spolupráca vynikajúcich osobností kultúry mesta, niekoľkoročná svedomitá príprava všetkých zainteresovaných viedla k oprávnenému očakávaniu tohto titulu. Bohužiaľ „koncovka“ nevyšla...
V mestskom poslaneckom zbore ste pracovali aj v čase prípravy a aplikácie projektu Transparentné mesto. Ako ho vnímate? Pomáha mestu?
- Mestu pomáhajú správne činy, vízie a morálne kvality volených zástupcov, nie adjektíva na transparentoch. V dnešnej skorumpovanej dobe mi pripadá martinský ostrovček transparentnosti trošku ako ilúzia. Pripomína mi to heslo „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak“. Skandovalo sa to dlhé roky a všade. Pritom väčšina ľudí si o tom myslela svoje, teda opačne.
Ak by sme mali zostaviť rebríček top projektov, ktoré sa aj vašou zásluhou podarilo uviesť do života, ktoré by to boli?
- Spomeniem jednu - založenie tradície oceňovania Dobrovoľníka mesta Martin, ktorá sa kontinuálne a veľmi dôstojne koná už druhú desiatku rokov. Boli sme prví na Slovensku, ktorí sme s ňou začali. Zhodli sme sa na nej naprieč politickým či inak záujmovým spektrom poslancov. Motivuje, ale aj dojíma veľa našich obetavých občanov, ako aj tých, ktorí ich pomoc potrebujú.
Opakovane ste sa poslankyňou stali s najvyšším alebo jedným najvyšších počtov voličských hlasov. Prečo ste sa rozhodli zavesiť túto prácu na klinec?
- Štvrťstoročie je doba, za ktorú sa vymení jedna kompletná generácia, ktorá má svoje metódy práce, iné formy komunikácie a iné očakávania. Ja som spojivo s minulosťou, mladí sa nezaťažene musia dívať do budúcnosti. Verím, že sa ich nájde dosť nadšených, vytrvalých a slušných, aby z mesta Martin urobili pekný domov pre našich občanov. A ak to bude treba, som ochotná vždy pomôcť a poradiť vo veciach, ktorým rozumiem, aj bez poslaneckého kresla.
