ALEXANDER LILGE, poslanec MsZ v Martine
- Odhliadnuc od niektorých negatívnych javov, ktoré boli povinnej vojenskej službe vlastné, som presvedčený, že silne prevážili tie pozitívne faktory. Poriadok, disciplína, zodpovednosť, pokora, kondícia, kolektív, ale i istá samostatnosť, a často aj zvyšovanie odbornosti, či získanie novej, boli správne kroky prechodu do reálneho života mladých chlapcov, z ktorých vojna urobila mužov. To viem posúdiť z vlastných i synových skúseností. Myslím ale, že namieste boli viaceré, už vtedy aktuálne zmeny. Napríklad, čas strávený na „vojne,“ ktorý bolo možné znížiť z dvoch rokov na jeden, či prístup a správanie sa priamych nadriadených k podriadeným.
JURAJ STAHL, podnikateľ
Ja som mal len krátku ochutnávku vojenčiny, jeden semester na vojenskej katedre, a úplne mi to stačilo na to, aby som pochopil, že toto mi nič neprinesie. Plne sa spolieham na dnešnú profesionálnu armádu. Stráviť dva roky na vojne by som považoval za stratený čas. Potrebné vedomosti a skúsenosti by sa dali zvládnuť za niekoľko týždňov. V takej forme, ako vojenčinu poznáme z minulosti, je prežitkom.
JÁN TOPERCER, ekológ
Ja som povinne vojenčil v jednej z najväčších československých ľudových armádnych pakární - v Janoviciach nad Úhlavou. Nadobudnuté skúsenosti mi hovoria, že taká vojenčina by sa dnešným mladým zišla najmä na dve veci. Po prvé, aby si vedeli plne vychutnať filmy ako "Černí baroni" alebo "Tankový prapor". Po druhé, aby si vedeli plne vychutnať tú našu hlboko zažratú verziu Hlavy XXII., ktorá znie: 1. Vrchný gumák má vždy pravdu. 2. Ak vrchný gumák nemá pravdu, platí bod 1.
MIROSLAV BARTOŠ, výtvarník, spisovateľ
Bola dobrá i nedobrá. Ale zišla by sa chlapcom, aby sa naučili znášať fyzickú i psychickú záťaž, odlúčenosť od materí, preto, že sa neraz treba podriadiť príkazu, hoci je nezmyslený, ale zjednocuje úsilie jednotky ako pracovného tímu. Pod záťažou sa formuje vôľa i priateľstvá, ľahšie sa vojakom v "mundúre" chápalo, čo je "civil", t.j. sloboda, o ktorú sa treba usilovať vždy a pre všetkých. 24 mesiacov "služby" však bolo obrovským osobným i spoločenským plytvaním. Bola dobrá i preto, že k vojne nedošlo.
PETER CABADAJ, manažér kultúry
Po skončení absurdného základného výcviku – prijímača v Janoviciach nad Úhlavou, číslo útvaru 1113 – som v rámci základnej vojenskej prezenčnej služby (tak sa vtedy povinná vojenčina nazývala) vedno so stovkami ďalších vyholených a frustrovaných mládencov prisahal vernosť službe socialistickej vlasti a jej Československej ľudovej armáde (tak sa vtedy oficiálne menovalo naše zdegenerované vojsko). Paradoxne, po nežnom prevrate ma nikto tejto prísahy nezbavil a istý čas som mal s tým osobný problém... Povinná vojenčina bola pre mňa zabitým, resp. strateným časom. Ak nás niečo mohla a dokázala naučiť, tak len – povedané veľmi jemne – kamuflovať, predstierať, klamať a mystifikovať. Ak by sa z toho malo niečo zísť dnešným mladým, som vo veľkých rozpakoch. Z vlastnej skúsenosti viem, že to už ovládajú dokonale...
MIROSLAV VALACH, hokejový rozhodca
Mňa sa povinná vojenská služba, len tak "lízla". V čase, keď som končil štúdium na vysokej škole táto povinnosť akurát zanikla. Našťastie aj pre mňa. Ja osobne som to vnímal ako stratu času, ktorý by som vedel efektívnejšie využiť. Otvorili sa dvere profesionálom, ktorí si to vzali za svoju záľubu a povolanie. Dodnes sa však musia naťahovať so zastaralou vojenskou technikou. Aspoň teraz majú občas možnosť vycestovať na mierové misie a brániť tak politické záujmy svetových mocností.
IGOR LIBO, stredoškolský pedagóg
Odpovedám bez zaváhania – zišla. Pracujem z mládežou 35 rokov a najmä tých posledných desať som si veľakrát v rôznych situáciách vzdychol „vy by ste potrebovali narukovať na vojnu.“ Určite však nie na dva, či jeden rok ako v predchádzajúcom období. Šesť mesiacov by stačilo a mladým chlapcom pomohlo. Okrem vedomostí a zručností súvisiacich s odborným vojenským výcvikom, by som odporučil zamerať sa na fyzickú a psychickú prípravu, presnosť, dochvíľnosť a samostatnosť. Ten polrok by bolo akurát. Nebol by čas na hlúposti, ktoré sme ako „bažanti“ na vojne zažívali my. Tomu kto by to priebežne nezvládal, či nebodaj flákal, by som obmedzil mobil a pripojenie na internet. To by bola motivácia!
ZLATICA HOLUBOVÁ, predsedníčka PD Gader Blatnica
K tejto otázke mi je ťažko sa vyjadrovať, o vojenčine som len počula veľa historiek. Nemám veľmi pozitívny vzťah k ničomu povinnému. Chcem veriť, že dobrých, šikovných, pracovitých chlapcov vychováme aj bez povinného drilu.
PETER LISOŇ, prednosta ŽST Vrútky
Ako to bolo kedysi: Povinná vojenčina postihla mladého muža vo veku, keď u neho vrcholila puberta, inakšie povedané vo veku, keď bol najvyšší čas odstrihnúť pupočnú šnúru. Vojenčinu musel absolvovať v najbúrlivejšom životnom období. Získal mnoho užitočných návykov a skúseností, okrem iného aj základy disciplíny. Ako je to teraz: Mladý muž ukončí strednú školu často bez ďalšej perspektívy, lebo vie, že sa s najväčšou pravdepodobnosťou „zamestná“ na úrade práce. V tomto veku nevie zvládnuť ani sám seba. Navyše, ani netuší čo je disciplína, nevie, čo sú pracovné návyky, nevie, čo chce v živote dosiahnuť. Pretlak si vybíja v alkohole, drogách, vandalizme, agresivite. Takže môj názor na túto otázku je každému čitateľovi asi už jasný. P.S. Mám pocit, že v dnešnej dobe by vojenčina veľmi prospela aj niektorým slečnám.
Autor: VL, KP, RB, AD
