MARTIN. Poslední vojaci základnej služby narukovali do armády v júli 2005 a brány kasární opustili 22. decembra toho istého roku. Už v tom čase však armáda rozmýšľala nad vytvorením civilných záloh.
Tieto úvahy začali naberať konkrétnejší rámec pred dvoma rokmi. Štát ponúkol 8-týždňový dobrovoľný výcvik, aby potom mohol v prípade potreby povolať týchto ľudí do služby. Ako protihodnotu ponúka benefity.
„Vyššie odpočty zo základu dane, môžeme hovoriť o prednostnom prijímaní napríklad do štátnej správy, následne odpustenie výcviku pre prijímanie do policajného zboru," načrtol minister obrany Martin Glváč, ktorý chce, aby sa táto téma do júna dostala do legislatívneho procesu.
Motokros po vojensky
V rámci povinnej vojenskej služby museli uniformu obliekať desaťtisíce mladých Slovákov. Bol medzi nimi i Milan Bukový.
Ešte pred nástupom si ako branec urobil vodičský preukaz na nákladné autá.
„Bolo to výhodné i po finančnej stránke, pretože veľkú časť zaplatila armáda. Navyše človek získal akoby ďalšie zamestnanie, pretože mal vodičák na náklaďáky,“ hovorí.
Na povinnú vojenčinu narukoval v októbri 1994. V tom čase už bola z dvoch rokov skrátená na polovicu, no napriek tomu sa za bránami kasárni toho dalo zažiť dosť.
„Mazáci pripravovali pre mladých rôzne súťaže ako miss práporu či motokrosové preteky. Počas miss sme sa všelijako doobliekali a predvádzali sa ako modelky. Keď bol motokros, urobila sa trať cez všetky izby. Liezlo sa na postele, preskakovalo cez skrinky. V umyvárke bol box s mechanikmi, kde vám dotankovali benzín, a to tak, že do vrecka na teplákoch vopchali sprchu a pustili ju. Takisto sa tam menili pneumatiky, čiže v tomto prípade tenisky. Víťazi dostávali aj odmenu. Keďže súťažili mladí, mohli byť na pár dní mazákmi.“
Outsideri si zvyšovali ego
Pre Karola Keveša bola najväčším zážitkom účasť na natáčaní bojového filmu. S kamarátmi ho tam vybrali ako komparz.
„Prišli do kasární, navliekli nás do starých hábov a kázali behať po poli, akože simulujeme útok na nepriateľa. Myslím, že sme za to dostali pár stoviek. Vtedy, samozrejme, v korunách.“
Takisto mal možnosť vidieť i pápeža Jána Pavla II., keď v roku 1995 navštívil Nitru.
„Slúžil som v Bratislave a poslali nás tam pomáhať pri zabezpečovaní celej akcie,“ spomína.
V kasárňach však bola prítomná aj šikana. Mladí museli mať vždy pri sebe cigarety a byť mazákom poruke.
„Najhoršie bolo, keď prišli opití z vychádzky. Vtedy nás pobudili, povyhadzovali oblečenie zo skriniek. Robili sme pre nich bufet, aby sa najedli a napili a pokoj bol až vtedy, keď všetci zaspali. Vo všeobecnosti najviac vyskakovali tí, čo boli v civile outsideri, a takýmto spôsobom si zvyšovali nalomené ego.“
Zlomom, keď sa mladý holub dostal na druhú stranu, bola povyšovačka. Vtedy ho prijali medzi mazákov.
„Dali nám vypiť nápoj, ktorý bol zmiešaný zo všetkého možného i nemožného a chutil príšerne. Potom sme dostali koženým opaskom po holom zadku niekoľko rán. Najhoršie boli údery prackou. To som si pár dní nemohol poriadne sadnúť,“ opisuje svoju skúsenosť Karol.
Kto vedel hazardovať, chodil domov
So šikanovaním sa za bránami kasární nestretol Miroslav Puvák. Možno i preto má na vojenčinu dobré spomienky.
„Na našom poschodí boli totiž všetko chalani, čo narukovali spolu v jednom termíne. Nevravím, že vojna zo mňa spravila hotového chlapa, ale niekoľko užitočných vecí ma naučila. Preto ten rok neberiem ako zabitý čas.“
Tomáša Kleina tesne po tom, ako ho navliekli do zeleného, potešila pozitívna správa. Základnú službu totiž vtedy skrátili z osemnástich na dvanásť mesiacov.
„Zrazu bol civil o pol roka bližšie. Všetci sme boli šťastní ako blchy.“
Najväčšou zábavkou v čase osobného voľna boli karty. Mastilo sa takmer na každej izbe.
„Dali sa zarobiť a samozrejme i prehrať celkom slušné sumy. Pamätám sa, že keď mi išla karta, a teda boli peniaze, zdrhol som pred víkendom načierno domov. Našťastie ma nikdy nechytili,“ pochválil sa.
Výchova doma je viac ako vojenčina
Svoje si doma užili aj matky mladých vojakov. Väčšina z nich predtým ešte také dlhé odlúčenie od detí nezažila.
„Keď prišiel syn prvýkrát po troch mesiacoch domov, bol vystrihaný a už naozaj nepripomínal chlapca, ktorému som fúkala oškreté koleno. A priznám sa, z očí mi vyhŕkli i slzy,“ hovorí Jarmila Kubalová.
Celkom živo si spomína tiež na deň, keď jej syn skladal prísahu. Vtedy jej hlavou vírili rôzne myšlienky.
„Na jednej strane som bola na neho hrdá. Zároveň som si však kládla otázku, či to má celé nejaký význam. Teraz viem, že ak deti doma vediete správnym smerom, vojna ich veľmi nezmení. Ani v pozitívnom, ani v negatívom slova zmysle,“ dodala na záver.
