MARTIN. Ešte počas hlbokej totality narukoval na vojnu Peter Blaho. Slováci vtedy väčšinou chodievali slúžiť vlasti do Čiech. Jeho osud zavial až na západonemeckú hranicu do Litoměříc.
„Absolvoval som tam základný výcvik, a potom ma zaradili na odposluchy,“ začína svoje rozprávanie.
Keď zvládol všetky potrebné kurzy, putoval do dedinky Klenčí pod Čerchovem. Nad ňou sa týčil vrch Čerchov, kde bola umiestnená odpočúvacia technika. Do Bavorska bolo odtiaľ len pár stoviek metrov a do Mníchova 180 km, rovnako ako do Prahy.
„Bundeswehr mal na druhej strane hranice veľký vojenský priestor, kde chodili cvičiť aj Američania. Niekedy sme si s nimi kývali, smiali sa na seba. Boli tak blízko, že sa dalo v pohode rozoznať, ktorí z nich sú černosi.“
Odpočúvalo sa všetko, od vojenskej komunikácie, cez súkromné telefonáty až po komerčné rádia. Ruská technika, ktorú používali, bola na tú dobu naozaj výkonná.
„Vedeli sme i to, kde otvorili nový verejný dom. Oni ale mali presne oproti takú istú vežu ako my, takže všetko bolo fifty-fifty,“ vysvetľuje.
Keďže Peter mal maturitu z nemčiny, bol zaradený medzi prekladateľov. Najviac roboty bolo, keď sa za hranicou rozbehli manévre.
„Všetci vojaci z povolania museli byť v kasárňach. Obidve strany sa vzájomne provokovali. Zachytené správy sa posielali na rozviedku do Prahy,“ vracia sa o niekoľko desiatok rokov dozadu.
Keď bol pokoj, tak si užili voľno aj záklaďáci. Vďaka technike mohli pozerať západonemeckú či rakúsku televíziu. Do dediny bolo z útvaru síce ďaleko, no prejsť pešo dlhé kilometre sa aj tak oplatilo.
„V krčme to vyzeralo ako v starom českom filme. Krčmár obsluhoval s fajkou, akú mal Švejk a pivo bolo fantastické. S tým, čo pijeme dnes, sa nedá ani len porovnať.“
Okrem operátorov boli v Klenčí aj pohraničiari. Ich však ľudia nemali až tak radi.
„Bolo to hraničné pásmo a na pohyb v ňom ste potrebovali niekoľko povolení. Domácim tak pohraničiari množstvom kontrol komplikovali život. Aj keď sme sa s pohraničiarmi bili, postavili sa civili na našu stranu. Dokonca si troch z nás vybrali aj do tamojšieho futbalového tímu. Pozápasové porady v krčme však boli dlhé a divoké, takže nám futbal veliteľ asi po troch týždňoch zatrhol,“ smeje sa Peter.
Keď išiel na dovolenku z Klenčí, cestoval cez Litoměřice, Domažlice, Plzeň a Prahu asi 16 hodín. Do civilu ho prepustili 16. augusta 1968. Teda len päť dní predtým, ako do Československa vtrhli vojská Varšavskej zmluvy.
„Od chalanov, čo išli do civilu až po nás, som sa dozvedel, že 21. augusta prišli do Klenčí vojaci NDR. Na vojnu mám síce viacero pekných zážitkov, no aj dnes si myslím, že to boli dva zabité roky,“ ukončil debatu Peter Blaho.
