MARTIN. Aj navonok také tiché a pokojné miesto, akým je knižnica, má vo vnútri svojho organizmu veselý život, občas obohatený o nečakané a až bizarné zážitky. Dobrá nálada v kombinácií s ochotou sa určite nájde aj v Turčianskej knižnici v Martine.
Tamojšie knihovníčky totiž okrem svojho povolania často pre čitateľov fungujú i ako bútľavé vŕby, priateľky, psychologičky a často tiež učiteľky.
Denne sa tu premelie minimálne 600 čitateľov. Najpočetnejšou skupinou sú deti do 15 rokov a seniori. Tínedžerov chodí málo. Prídu zväčša len keď potrebujú knihu na povinné čítanie do školy.
Druhá rodina v knižnici
Ako sa všetky zamestnankyne knižnice zhodli, medzi nimi a čitateľmi nepanuje formálny úradnícky vzťah. Zaujímajú sa navzájom o svoje problémy. Niektorí tu prídu vyložene preto, aby sa mali s kým pozhovárať. Týka sa to najmä osamotených dôchodcov.
„Raz k nám prišiel jeden muž s parte svojho nebohého otca, aby nám poďakoval, že sme starého pána vždy vypočuli, a preto k nám rád chodil. Syn totiž býval v Bratislave a nemohol s ním tráviť toľko času,“ spomína milú a zároveň smutnú udalosť katalogizátorka Adriana Škumátová.
Ako ďalej hovorí, útočisko medzi knihami u nich niekedy hľadajú deti, ktorých rodičia nemajú peniaze na družinu, tak si tu píšu úlohy a zároveň študujú.
Niektoré knihovníčky sú najmä u chlapcov a pánov nadmieru obľúbené a často ich zasypú lichôtkami. Občas drobnou pozornosťou.
„Všimnú si, že máme nový účes, že sme schudli alebo pribrali a keď sa napríklad jedna fešná kolegyňa dlhšie neukázala, už sa na ňu pýtali, že kde je tá pekná teta knihovníčka,“ so smiechom opisuje jedna z vedúcich služieb Alena Sochuľáková.
Kytice od skalných čitateľov
Príjemný zážitok má tiež pracovníčka čitárne Ľubica Rybárska, ktorá keď mala päťdesiatku, prišiel jej jeden čitateľ pogratulovať s kyticou ruží.
„Keď to videl iný stály čitateľ a dozvedel sa, že mám okrúhle narodeniny, nechal všetky veci v čitárni a odbehol mi kúpiť ďalšiu kyticu a pogratuloval mi,“ prezrádza Ľ. Rybárska.
Ani martinskú knižnicu v centre však neobídu problémové typy ľudí či bezdomovci. Nájdu sa i takí, ktorí tu prídu v podguráženej nálade, zväčša na internet, a potom majú chuť vyrývať. Poradiť si tak musia i s takýmito situáciami.
Knihovníčky sa ale zhodli, že ľudia veľmi radi čítajú. Ako na dračku idú všetky diela Dominika Dána, Dana Browna či švédskych a nórskych autorov detektíviek. Medzi slovenskými spisovateľmi sú najžiadanejší Boris Filan, Jozef Banáš, Evita, Táňa Keleová-Vasilková a Petra Nagyová Džerengová.
„Nie je pravda, že deti nemajú vzťah ku knihám. Čítajú rady, len, žiaľ, občas nemajú čo, keďže nákup nových kníh máme obmedzený. Prečítajú prvé tri diely nejakej knihy a dožadujú sa ďalšieho, no a keď im povieme, že bude až o polroka, smutnejšiu tvár ste v živote nevideli,“ približuje Alena Sochuľáková.
Taká modrá kniha
Veselá situácia tiež nastane, keď si čitateľ príde požičať knihu, ale nevie názov.
„Povie mi len napríklad, že bola to taká veľká modrá kniha a bol tam les. No a teraz mu poraďte... My naozaj neovládame názvy a obsahy celého knižného fondu, ako si mnohí myslia,“ veselo dodáva A. Škumátová.
Do knižnice si však niektorí nechodia len po informácie a novú beletriu. Často sa tu odohráva aj tajné rande. Jedni tu pri knihe presedia hodiny, iní zájdu aj ďalej. Svoje o tom vie Bibiana Paniaková Melišová, ktorá raz mladý párik nachytala pri intímnostiach, keď už práve zatvárali knižnicu.
„Bolo to v uličke pri psychologickej literatúre. Na zemi boli nejaké bundy, tak som ich upozornila, že už končíme a oni mi odpovedali, že veď už aj oni skončili,“ smeje sa knihovníčka.
Množstvo kuriozít zažijú pracovníčky aj pri preberaní kníh, ľudia si v nich zabudnú kadečo a postrkajú dnu naozaj všeličo. Fotografie z detstva, pohľadnice, palička od nanuku, ohryzené nechty alebo brúska na päty už nie sú pre knihovníkov ničím prekvapivým.
Občas sa im výpožičky vrátia rôzne označené alebo poškodené či zapáchajúce. Vtedy ich musia ženy doslova vetrať v prievane.
„V lekárskych knihách máme napríklad pasáže podčiarknuté fixkami. Iná čitateľka zas z väzby vytrháva strany s erotickými scénami a ďalšia si zas oranžovým pásikom označuje knihy, ktoré už prečítala. Niektorí čitatelia sa, žiaľ, držia hesla - po mne potopa,“ krúti hlavou Adriana Škumátová.
Listovanie je lepšie ako televízor
Blízky vzťah k literatúre majú určite manželia Uhrinovci z Bystričky, ktorí do knižnice v Martine zavítajú pravidelne a vždy spolu.
„V našej obecnej knižnici som už všetko prečítala, tak chodíme sem. Najradšej mám ženské romány,“ povedala Iveta Uhrinová. Jej manžel Samuel zas uprednostňuje diela s humorným pohľadom na svet.
„Rád mám tiež starých ruských autorov. Televízor veľmi nesledujem, radšej vezmem do ruky knihu. Tam nemám na každej druhej strane reklamu,“ zhodnotil.
V detskom oddelení je aj špeciálny odhlučnený kútik na hranie, kde môžu tráviť čas mamičky s malými deťmi, zatiaľčo si napríklad ich starší potomok prezerá knižky v regáloch.
Vzťahu k literatúre sa snažia svoje jeden a pol ročné ratolesti naučiť i mamičky Katarína Krajčiová a Diana Krafčíková.
„Obaja so synčekom máme čitateľský preukaz a radi sem chodíme. Je tu príjemne prostredie, veľa zaujímavých kníh aj hračiek,“ povedala K. Krajčiová.
Pre D. Krafčíkovú to bola prvá návšteva knižnice, ale ako priznala, určite bude chodiť častejšie.
Nájdu sa však i ľudia, ktorí presne nechápu funkciu tejto inštitúcie.
„Párkrát sa mi stalo, že sem prišiel človek a chcel si kúpiť knihu. Nechápal, že tu sa len požičiavajú. Niektorí si skrátka zamenia knižnicu a kníhkupectvo,“ spomína na zážitok Monika Mútňanská.
