BLATNICA. Ján Obuch z Blažoviec už štyridsať rokov skúma vývržky rôznych vtákov, aby sa z nich dozvedel poznatky o ich stravovaní, populácií či migrácií. Vo vývržkoch predátorov hľadá kosti ulovených zvierat. V odbore osteológia (náuka o kostiach, pozn. red.) je výnimočným expertom, akého nenájdete nikde v Európe.
Pracuje v Botanickej záhrade, vo výskumnom pracovisku Univerzity Komenského v Blatnici a veľa času trávi v teréne, aj na zaujímavých exotických expedíciách, z ktorých si vždy prinesie niečo na rozbor.
Jeho kancelária, ako aj špeciálna miestnosť - tzv. kostnica sú plné kostí. Odborník tvrdí, že má v škatuliach pozostatky asi tristotisíc zvierat. Nájdeme v nich napríklad, všakovaké druhy vtákov, myší, plchov, hlodavcov, netopierov, žiab a ďalších našich i exotických zvierat.
„Dravec, trebárs kuvičok vrabčí, zje celého vtáka, mäso strávi a ostatné zvyšky ako srsť, perie a kosti vyvráti zobáčikom. Toto všetko potom namočím do roztoku s hydroxidom sodným, ktorý srsť rozpustí a ostanú čisté kosti,“ opisuje postup Ján Obuch a ako dodáva, rozbory musí niekedy robiť až vtedy, keď domov z práce odídu ostatní jeho kolegovia. Alebo dole v skleníku. Z roztoku sa totiž uvoľňuje čpavok a ten dosť zapácha.
Mäsožraví pomocníci na povale
Vyvrhnuté pozostatky zvierat si potom expert z Blatnice porovnáva so svojím vzorkovníkom kostí, aby zistil, čím sa konkrétny jedinec živí, kde loví a v akej lokalite prebýva.
Výskumník má na povale aj špeciálnych pomocníkov. Vo vysvietenom teráriu chová chrobáky, tzv. kožojedov, ktorých kŕmi uhynutými zvieratami, aby sa rýchlejšie množili. Mäso zožerú a ostanú len čisté kosti.
„Kostry z dobre určených zvierat, vyčistené kožojedmi, si potom porovnávam s kosťami z vývržkou a takto zistím, čo a koľko toho napríklad sova zjedla,“ zmieňuje sa J. Obuch, ktorý sa osteológií začal venovať už ako študent na Lesníckej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene. Nadobudnuté skúsenosti ešte viac zúročil, keď nastúpil do zamestnania v Považskom múzeu v Žiline. Tam sa výskumu mohol venovať naplno.
Prvé bádanie začal Ján Obuch robiť u výra. Jeho staršie hniezda som začal skúmať ešte počas socializmu.
„Vtedy sa výrovi darilo, lebo sa živil potkanmi. Ale teraz je v kríze, musel sa prispôsobiť útlmu v živočíšnej výrobe a živiť sa niečím iným. Výr je totiž závislý od spôsobu hospodárenia v poľnohospodárstve,“ objasňuje autor viac ako 250 odborných publikácií.
S rozbitou lebkou v priepasti
Rodák z Blažoviec sa pravidelne a rád zúčastňuje na všakovakých expedíciách. Živočíchy skúmal a spoznával už vo viac ako 40 krajinách, napríklad v Jordánsku, Turecku, Egypte, Nórsku, Sýrií, Mongolsku, pri Bajkale na Sibíri či na Balkáne.
Ján Obuch mal na svojich cestách tú výhodu, že patril k špičkovým horolezcom, a tak si pre výskumné vzorky mohol vyliezť vysoko do skál, priamo do vtáčích hniezd. V Kaukaze vystúpil na Elbrus, bol v Himalájach, na Mont Blancu, či talianskych Dolomitoch.
Nebezpečenstvo však číha i na vedcov, aj na Slovensku.
„V jednej priepasti na Muránskej planine som zbieral kosti uhynutých zvierat, keď mi na hlavu spadol kameň a rozbil mi lebku. Sám som odtiaľ vyliezol a kolega ma zaviezol do nemocnice,“ spomína J. Obuch.
V súčasnosti chodí za výskumom najčastejšie do Nórska a Jordánska, kde mu žijú dcéry s rodinami a on sa popri práci stretne i s vnúčatami.
„Mám sedem vnúčat, tak dúfam, že aspoň niektoré z nich pôjde v mojich šľapajách. Vybudovať porovnávaciu vzorku nie je jednoduché a rád by som ju dakomu zanechal,“ nádeja sa výskumník, ktorý dokáže aj na základe hocijakej malej kostičky povedať, z akého zvieraťa pochádza.
„Za tie roky to už mám v oku. Najťažšie sa však určujú vtáky,“ zmieňuje sa.
Medzi jeho najobľúbenejšie zvieratá patrí sova lesná, ale veľmi ho zaujíma aj výr. Jeho kosti má z rôznych kútov sveta.
„Drobné cicavce sa dobre schovávajú a ťažko sa hľadajú. Sovy ich však poľahky nájdu, ulovia a my z ich vývržkov potom tieto živočíchy skúmame. Sovy sú mojimi výbornými spravodajcami,“ uzatvára expert Ján Obuch.
