či Jozefa Miloslava Hurbana.
Andrej Sládkovič (1820 – 1872)
Osudovou láskou a družkou na ceste životom evanjelického kňaza, básnika a autora Maríny Andreja Sládkoviča (Andreja Braxatorisa) bola Antónia Júlia Sekovičová. Svadbu mali 15. septembra 1847 v Hronseku.
Avšak pred Antóniou okupovala básnikove srdce iná deva – Mária Pischlová, ktorej dával súkromné hodiny počas štúdií na štiavnickom lýceu, aby si privyrobil. Pre Máriinu matku mladý národovec nebol „dobrou partiou“ a tak na jar roku 1844 dostal Sládkovič od Márie list, v ktorom mu oznámila, že sa o ňu uchádza bohatý obchodník. Sládkovič jej v odpovedi vysvetlil, že jej nechce stáť v ceste, ale sľúbil jej vernosť, ak sa rozhodne pre život s ním. Márii to nestačilo a vydala sa. Sládkovič napísal Marínu, po nej Detvana a potom našiel svoju osudovú ženu – Antóniu Sekovičovú, dcéru úradníka. Rok po vyjdení Maríny a tri roky po rozchode s Máriou sa vzali a mali spolu dve dcéry a troch synov.
„Družka moja srdečná! Vprostred veselých tvárí, šumných spevov a mladistvých žartov, či spomenieš si Ty časom na druha Tvojho? Spomenieš si hádam aspoň teraz, keď posolkyňu moju uvidíš. (...) Myslíš Si, hádam, čo robí večný druh žitia Tvojho? Čo by robil? Sedí a díva sa na hodiny, ako sa pohybujú a pomaly vedú ho k zlatej bráne nádeje jeho: teší sa zakaždým, keď jedna z nich odbije a myslí o tom, ako by všetky hodiny sveta napraviť mohol, aby za minútu dva týždne prebehli a potom naveky zastali. Ale nechce sa mu to podariť, a preto nepokoj sedáva na srdci jeho..“
Pavol Országh Hviezdoslav (1849 – 1921)
Básnik Pavol Országh Hviezdoslav sa zamiloval do Heleny Ilony Novákovej. Ich úprimný vzťah pretrval celý život. Keď básnik veľmi zriedka vycestoval z rodnej Oravy do sveta, takmer denne posielal svojej manželke pozdravné karty.
Oficiálne sa zoznámili v Dolnom Kubíne, pri skúškach Skrotenej divošky. Slečna Ilona hrala Katu a Pavol plukovníka Hromového. Potom sa častejšie stretávali, ale Országh odišiel za koncipistu k advokátovi do Senice. Keď zistil, že v Kubíne sa okolo peknej Ilonky krútia aj iní chlapci, vypisoval jej, aby sa nevydávala. Rýchlo zložil ešte v ten rok advokátsku skúšku a potom sa bez vedomia rodičov zasnúbili. Už ako mladý advokát sa štyrikrát odhodlával vypýtať si Ilonku od rodičov, ani raz však nenabral odvahu. Napokon tak urobil písomne a 26. septembra 1875 sa zasnúbili i oficiálne. V roku 1876 sa zosobášili.
„Trápi ma veľmi, že tak nepíšeš. Dnes už po druhý raz bol som na pošte – a darmo. Obávam sa, že sa Vám niečo prihodilo. Alebo tak neriadne by Ti dochodily moje karty? Ja aspoň píšem Ti každodenne, niekedy i viac ráz; a predsa od Teba dostal som po teraz iba jeden jediný list, ten ešte od 9/7....“
Jozef Miloslav Hurban (1817 – 1888)
Srdce Jozefa Miloslava Hurbana patrilo Aničke Jurkovičovej, ktorá sa neskôr stala jeho manželkou. Anna bola vzdelaná, inteligentná, odvážna a veľmi pekná. Jej prirodzená inteligencia, odvaha a vrelý vzťah k národu našli odozvu u Hurbana a vzájomná úcta a obdiv prerástli do lásky. Z ich manželstva sa narodilo päť synov a štyri dcéry, z literatúry poznáme najmä Svetozára Hurbana – Vajanského.
Krásna a vzdelaná mladá dáma, prvá slovenská herečka, mala pytačov nadostač. Vraj poplietla hlavu aj viacerým štúrovcom – od „pekného Janka“ Francisciho, ktorý jej venoval nádherné básne, až po Samka Štúra. V oboch prípadoch to ale bola „láska nesvadbová“. Zranená odmietnutím sa pomaly zamilovala do ďalšieho štúrovca – Jozefa Miloslava Hurbana. Ani táto láska však nemala ľahký začiatok. Pre Jozefa Miloslava bola mladá Anna len obetavým a nadaným dievčaťom a ona zas pokladala Jozefa Miloslava za váženého evanjelického farára a spisovateľa. Ich city však postupne prerástli do lásky, ktorá vyvrcholila svadbou. Tú Ľudovít Štúr nazval Hurbanovým pohrebom. No po nej Anička Jozefovi Miloslavovi vytvárala také rodinné zázemie, v ktorom sa činnosť štúrovskej generácie mohla bohato rozvíjať – veď práve u Hurbanovcov sa dohodli Nitrianske žiadosti či spisovný slovenský jazyk, práve tu sa plánovala revolúcia…
„Anička moja, anjel môj!
Píšem Ti po dlhom mlčaní. Daj Boh, aby Ťa tieto riadky našli v dobrom zdraví, Teba i synka i všetkých Vás, na ktorých si tak často spomínam. Nevídané a neslýchané sa vo svete dejú veci. (...)
Pán Boh Ťa opatruj, duša moja. Pozdravujem a bozkávam aj Danka, Julku, Miloslava. Pán Boh Vás všetkých ochráň. S Bohom! Moja duša, ľúb ma ako Ťa ja večne ľúbim. Tvoj Miloslav.“
Autor: Katarína Mažáriová
