Ako sa srbský futbalista dostane do Belej?
- Oslovil ma človek, ktorý je v súčasnosti trénerom brankárov v Zlatých Moravciach, či neskúsim šťastie na Slovensku. Absolvoval som trojtýždňovú skúšku v Ružinej, ktorá vtedy hrala druhú ligu. Potom nasledovali dva týždne v Turanoch, kde ma oslovil Ján Šalát z Belej.
Dlho ste rozmýšľali nad jeho ponukou?
- Mal som pocit, že je to čestný a férový človek a moje tušenie sa do bodky naplnilo. V Belej boli so mnou neskutočne trpezliví, pretože som nevedel po slovensky, a tak sa mi na tréningoch či v zápasoch komunikovalo ťažko. Viem, že ako prvú som sa naučil frázu, ako sa to povie. Bez ľudí ako Janko Šalát, Peťo Žabka, ten mi pomohol pri vybavovaní potrebných formalít, Peťo Šulan, ktorý mi zas pomohol zohnať robotu, Gregory Delton či Ivan Hulej by som tu už asi nebol. Dnes ich beriem ako súčasť mojej rodiny a do smrti im budem za nezištnú podporu vďačný.
V súčasnosti už plynulo rozprávate po slovensky. Bolo ťažké prepracovať sa na túto úroveň?
- Ešte občas začnem vetu po slovensky a zakončím ju srbsky, no snažím sa čo najviac rozprávať a takéto chyby odstraňovať. Horšie je to s písaním. Stále poriadne neviem, kde mám dať ypsilon a kde mäkké i. To je, ako hovoria Martinčania, fest ťažké.
Dresy akých klubov ste doteraz obliekali?
- Prvú ligu som si zahral za Vojodinu Novi Sad. Pekné časy boli v tíme ČSK Pivara Čelarevo, ktorý účinkoval v druhej lige. Hrali sme na útulnom a modernom štadióne, podobnom aký má dnes Žilina. V atmosfére, aká tam vládla na zápasoch, sa nedalo nič odfláknuť. Bol som aj na skúške v nemeckom Augsburgu, kde sa mi však nepodarilo predĺžiť víza.
Na ihrisku najčastejšie nastupujete v útoku, no niekedy vás tréner využíva i ako stopéra. Aký je váš obľúbený post?
- Najlepšie sa cítim v útoku, ale nerobí mi žiadny problém nastúpiť na akejkoľvek pozícii. Dokonca ma raz postavili aj do brány.
Futbalovým fanúšikom sa v súvislosti so Srbskom zväčša v mysli vybaví rivalita medzi Partizanom Belehrad a Cervenou Zvezdou Belehrad. Ktorému z týchto klubov držíte palce vy?
- Od malička Cervenej Zvezde, rovnako ako môj otec či starý otec. Niekoľkokrát som bol počas derby priamo na štadióne a je to neuveriteľný zážitok, ktorý sa slovami ani nedá opísať. V hľadisku pre 30-tisíc fanúšikov sa ich tiesni okolo 40-tisíc. Všetci samozrejme stoja a keď dá Zvezda gól, zrazu vás strhne dav a vy bežíte približne dvadsať metrov dolu hľadiskom.
Na vlastnej koži ste okúsili vojnový konflikt v bývalej Juhoslávii, ktorý si vyžiadal viac ako 130-tisíc obetí. Aká je to pre dospievajúceho chlapca skúsenosť?
- Keď vám ponad hlavu lietajú stíhačky a okolo vybuchujú bomby, cítite sa všelijako, len nie dobre. Zrazu sú vám zdajú vzácne aj veci, ktoré ste dovtedy považovali za úplnú samozrejmosť. Možno i preto dnes dokážem byť pokornejší.
Teraz prejdime na veselšiu, najlepšie na futbalovú tému. Belá zimuje presne v polovici tabuľky, chce sa na jar posunúť vyššie?
- Vždy je pre klub i jeho fanúšikov lepšie, ak sa bojuje o špicu tabuľky. My budeme nastupovať do každého zápasu s cieľom získať všetky body a dúfam, že nielen výsledkami, ale i dobrým futbalom dokážeme ľudí potešiť.
Spájate svoju ďalšiu budúcnosť so Slovenskom?
- S manželkou, ktorá je tiež Srbka, a s malou dcérkou, ktorá sa narodila v júli minulého roka, bývame v Jahodníkoch. Turiec je nádherný. Neviem, či som mal šťastie, ale zatiaľ som tu nenarazil na zlého človeka. Jediné krivé slovo nemôžem povedať na šéfa ani kolegov v práci, takisto chalani i ľudia v klube sú super. O dva roky budem môcť požiadať slovenské úrady o trvalý pobyt, čo určite urobím. V Martine chceme zostať žiť.
