knel neobyčajne sugestívnou výpoveďou o tom, čo dokáže jeden človek s nadobudnutou pokorou k horám a pohľadom upretým na ich vrcholy.
MARTIN. Vrcholy Ivana Gálfyho. Známa publicistka Mira Kováčiková z Bystričky v knižke o živote a životných hodnotách významného slovenského horolezca a horolezeckého funkcionára Ivana Gálfyho otvorila dvere do veľmi zaujímavej, inšpiratívnej, ľudsky hodnotnej a možno dnes už napoly zabudnutej kapitoly slovenského športu, akým horolezectvo v druhej polovici dvadsiateho storočia bolo. Dnes, keď sa počítajú len góly, body, sekundy, medaily, peniaze a olympijské méty, keď sa aj ten tatranský čas meria už iba na sezóny a kalamity, hádam bolo aj načase trebárs aj takouto knihou ukázať, že nie za všetkým v minulých desaťročiach bolo treba urobiť hrubú čiaru.
Práve naopak. Výsledky slovenského horolezectva, ktoré významným spôsobom stvoril a tvoril aj Ivan Gálfy, môžu ašpirovať na čestné miesto v dvorane slávy nášho športu. „Horali“ pritom svoje vrcholy dosahovali akoby v tieni „telovýchovnej podpory“ a len občas sa im ušlo spoločenského uznania. Úprimne, ani oň nestáli. Potrebovali „len“ peniaze na svoje expedície, aby dokázali, že aj malý štát uprostred Európy vie prepisovať dejiny Himaláji či iných horstiev sveta. A že chlapci spod Tatier, ktorí odmala viac pozerali hore na skaly a možno menej pod nohy, mali rovnakú ambíciu v prekonávaní ľudských možností ako ich kolegovia z iných častí zemegule a rovnakú chuť ich neustále posúvať.
Najmä o tom je knižka Mirky Kováčikovej. O chlapovi, pre ktorého boli hory a ich vrcholy alfou a omegou, ktorý ich obdivoval, naučil sa ich milovať i porážať, ktoré formovali jeho pokoru pred silou prírody a ktoré vnímal nielen ako súpera a cieľ športového výkonu, ale predovšetkým ako nenahraditeľnú kulisu pre chlapské kamarátstvo, vzájomnú pomoc i štengrovanie, pre úsmevné dobrodružstvá či chvíle, keď sa ukáže, že nejde o nič menej a o nič viac ako o život. Ale najmä pre hodnoty, za ktorými niekto chodí do kostola, iný do stien a na ľadovce. Nie je len faktografickým dokumentom, nie je len kronikou horolezeckých výprav či detailným denníkom výstupov alebo beletristickým príbehom Tatranca. Ako autorka uvádza, je len útržkom z pamäti muža, ktorému učarovali hory. Muža, ktorý bol pre horolezcov bývalého Československa pojmom, autoritou, človekom, ktorý im otvoril cestu do sveta.
Knižka popisuje cestu Ivana Gálfyho za vrcholmi – športovými i ľudskými. Od Tatier, cez európske hory, Hindúkuš po Himaláje, ale všíma si aj Gálfyho zástoj vo formovaní horskej služby, ale aj bilancovanie toho, čo dokázal. Jeho kolega Peter Hámor o ňom hovorí, že horolezcom ukazoval nielen cieľ, ale aj cestu k nemu. Ako vedúci slovenských ázijských expedícii posielal dobýjať vrcholy slovenskú horolezeckú špičku a sám ostával v zázemí – organizoval, nakupoval, loboval, vypracovával stratégiu útokov, nominoval vrcholové družstvá a tešil sa spolu s ostatnými zo správ o tom, že vrchol či unikátna cesta naň ostane naveky slovenská. Je synonymom pre tímové dobýjanie vrcholov s budovaním postupových táborov, zabezpečovaním cesty... A neprišiel na chuť alpským výstupom, ktoré považoval v Himalájach za rizikové a ktoré presadzovala nová generácia horolezcov. A na sklonku života mu bolo veľmi ľúto, že chlapcov z horskej služby dnes nevidí vo voľnom čase v horách. Za jeho čias si záchranári nemuseli zvyšovať kredit zákonmi. Mužov z nich robili činy. Obyčajné ľudské činy... Aj preto knižka prináša aj trochu nostalgie za časmi, o ktorých dnes hovoríme ako o zlatej ére československého a najmä tatranského horolezectva.
Zo svojho posledného vrcholu Ivan Gálfy zostúpil 19. júla 2011. V jednom z posledných rozhovorov s autorkou knihy priznal, že dnes v horách nevidí to nadšenie, tú posadnutosť, ktorá jeho generáciu hnala vpred. Neľutuje nič, keby začínal, opäť by robil niečo spojené s horami. Najšťastnejší bol, keď sa mu narodili synovia, keď naši vyšli na Nanga Parbat, keď už ako dôchodca dokázal vyliezť na Rainerku. Na otázku, prečo sú hory pre lezcov takým magnetom, že sú vstave znášať podstatne viac utrpenia ako je bežné a prinášať obete, odpovedal:
„Pozor, nie je to žiadna obeť. Prosto ja som robil niečo, čo som ma rád a opantalo ma to celého. Mal som to šťastie, že mi bolo dopriate mať aj profesiu spojenú s horami. Nepýtaj sa ma, čo v tých horách je – jednoducho sú. Ja nad tým nepremýšľam, som v nich spokojný, tak v nich som,“ usmial sa.
Knižku Vrcholy Ivana Gálfyho – čriepky zo života významného slovenského horolezca od Turčianky Mirky Kováčikovej vydalo Vydavateľstvo I&B Tatranská Lomnica vo svojej edícii Osobnosti Tatier. Je jej piatou kapitolou. Doposiaľ v nej vyšli publikácie o J. G. Rainerovi, Szontaghovcoch, Dr. Térym a Štefanovi Zamkovskom.
IVAN GÁLFY (1933 . 2011)
Významný slovenský horolezec a horolezecký funkcionár, bol aj šéfom Československého horolezeckého zväzu. Ako horolezec pôsobil v Tatrách, Alpách, na Kaukaze, v Andách, zúčastnil sa dvoch expedícií do Hindúkušu v rokoch 1965 a 1967. Len vo Vysokých Tatrách vylizol niekoľko sto výstupov a desiatky prvovýstupov v lete a zime, ďalšie pridal v zahraničných horách. Bol prvý z bývalého Československa, kto zorganizoval horolezeckú výpravu na osemtisícovku. Viedol osem expedícií do najvyšších hôr sveta Himalájí a Karakoramu: Nanga Parbat 1969 a 1971, Makalu 1973 a 1976, Jannu 1979, Kančendžongu a zároveň Jannu 1981, Lhotse Shar 1984 a Everest 1987. Ich účastníci dosiahli vrcholy Nanga Parbat, Makalu, Kančendžonga, Jannu a Lhotse Shar. Od roku 1954 bol profesionálnym pracovníkom Horskej služby a v rokoch 1976 – 2001 jej náčelníkom. ZDROJ: MIRA KOVÁČIKOVÁ
