MARTIN. Približne týmito slovami končí svoj list redakcii jedna z našich čitateliek z Belej-Dulíc. Prečítajte si jej skúsenosť a nechajte sa poučiť.
Kráčam, skôr „baľkám“ si po nemocnici, podopierajúc barlou moje opotrebované 75-ročné nohy. Vtom ma zrazu pekne pozdravila milá pani. Pochválila sa, že včera mala narodeniny a moja dcéra jej vraj po dlhšom čase zavolala a blahoželala jej, čo ju veľmi potešilo. Chcela by jej po mne večer poslať ako vďaku za telefonát syrové korbáčiky a prinesie ich ku mne. Večer idú s autom k opravárovi do našej dediny.
Začudovala som sa, že vie, kde bývam a s údivom som sa opýtala: Do Belej? Neuvedomila som si, že som jej vlastne prezradila, kde bývam. Hovorila, že idú s manželom k autoopravárovi Jánovi, ktorého priezvisko si nezapamätala, a prídu aj k nám. Vraj jej chýba na súčiastku, ktorú náhodou objavila u Číňana pár eur. Našťastie som mala v hotovosti len 5 eur, za ktoré som si pre potešenie chcela kúpiť pár cibuliek krókusov a parádnu kávu v cukrárni. Vo svojej dobrosrdečnosti som jej ich požičala. Veď, keď je známa mojej dcéry, treba jej pomôcť.
Ešte raz sa ma opýtala, či mi dcérka večer nevolala a odporučila mi, aby som jej požičala zlatý prsteň, ktorý sa jej veľmi páči a chce si ho dať podobný urobiť. To som ale odmietla a ponúkla som sa, že pôjdem s ňou po mojej rehabilitácii a prsteň zlatníkovi ukážem. Vraj sa stretneme na vrátnici...
Darmo som čakala. Ušiel mi spoj a ďaľší som mala o dve hodiny. Pred nemocnicou som pozorovala inú pani, ktorá pýtala peniaze na operáciu dvojičiek. A potom mi došlo!
Takto som sa dala dobehnúť „dôvernou“ paňou. A či tie dvojičky nie sú ďalším podvodom? Žeby naše zdravotníctvo bolo také skúpe, aj keď ide o detičky?
Ako som sa mohla nechať takto oklamať! Veď som študovala aj psychológiu? Alebo pracuje vo mne starecká demencia?
Bez kávy som vydržala, krókusy nemám, ale dôvera v ľudí mi klesla pod bod mrazu.
