SUČANY, MARTIN, DIVIAKY. Dnes 19. marca to už je 31 rokov, no mnohí ľudia ani po tak dlhom čase nezabudli. Autobus s výpravou 39 cestujúcich z krajín bývalej Juhoslávie mal namierené do Poľska, ale do cieľa cesty už nedošiel.
Plány mu skrížila dopravná nehoda v Sučanoch. Na mieste zahynulo osem ľudí vo veku od 26 do 52 rokov, ďalší cestujúci pri prevoze do nemocnice. Spolu šesť mužov a tri ženy. Mnohí ďalší utrpeli vážne zranenia.
Preboha, autobus sa zrútil do Váhu
„Veľmi dobre si na ten deň pamätám. Vtedy som pracoval v elekrárňach v Sučanoch. Ráno okolo siedmej sme sa zišli vo velíne a pred rozdelením roboty sa debatovalo. Odtiaľ bolo dobre vidieť na cestu. Všimli sme si, ako sa autobus blíži k mostu, no zrazu sa nám stratil z očí a počuli sme len veľký rachot. Preboha, veď on sa zrútil do Váhu, skríkol niektorý z kolegov. Hneď sme sa zobrali a leteli ku rieke,“ zaspomínal na smutný okamih Bohuš Matis.
Vonku bola zima, cesty pokryté ľadom. Keď chlapi dorazili k mostu, naskytol sa im pohľad, na ktorý nikto z nich nezabudol.
„Autobus bol prevrátený, ľudia stonali, plakali, kričali. Všetci boli zdesení. Na miesto nešťastia sme dorazili prví. Po chvíli prišli hasiči, zdravotníci, policajti, vojaci. Od prvej možnej minúty sme pomáhali a vynášali zranených. Nebolo to nič jednoduché, museli sme prekonať strmý svah. Ukladali sme ich na takej čistinke pri ceste, ktorá viedla na kúpalisko Plutva,“ povedal Bohuš Matis.
Museli si kúpiť fľašku
Nad katastrofou vtedy nepremýšľal, prvoradá bola pomoc ľuďom.
„Doľahlo to na mňa až neskôr. Zrazu sa mi pred očami vynoril celý film. Bolo to hrozné, také utrpenie som ešte nikdy nezažil. Priznám sa, že sme si s chlapmi museli vypiť, kúpila sa fľaška,“ povzdychol si vtedy 37-ročný Sučanec.
„Celý bol bledý, kukal len do steny, vôbec ma nevnímal. Pamätám si, že aj zo dva dni poriadne nespal. V ten deň sa malo oslavovať Jozefa a takto to dopadlo. Aj po rokoch si na to spomenieme,“ povedala Bohušova manželka pani Tatiana.
Všetci zranení ostali v nemocnici
Kým záchranári s lekárkou Martou Sopilkovou na čele ratovali zranených, v martinskej nemocnici na úrazovke či chirurgii sa pripravovali na dovoz pacientov. Postupne ich na rôzne oddelenia doviezli tridsať.
„Bol som na prvom kontakte, kde sme riešili rozdeľovanie zranených. Samozrejme, zrušil sa naplánovaný operačný program, štyri sály sa vyčlenili na akútne prípady. Asi osem ľudí bolo veľmi vážne zranených. Pamätám si na amputované končatiny, zlomeniny hrudníka, poranenia hlavy, brucha. Napokon, aj tí ľahšie poranení boli hospitalizovaní. Vtedy som bol 48 hodín v kuse v robote. Na únavu sme vtedy nemysleli. Keď treba, človek vydrží veľa. Vtedy som mal 35 rokov. Bola to najväčšia havária, ktorú sme dovtedy, ale aj od toho dňa museli riešiť,“ zaspomínal Peter Gemeš, súčasný primár Ortopedicko-traumatologickej kliniky Univerzitnej nemocnice v Martin.
„Pamätám si ešte, že to boli ľudia z okolia Nového Sadu a neviem, či nie aj z jednej dediny. Vzájomne si pomáhali, utešovali sa. Vtedy nehralo žiadnu úlohu, či je niekto kresťan alebo moslim. Trpko som si na to spomenul na začiatku deväťdesiatych rokov, keď začala vojna v bývalej Juhoslávii,“ dodal skúsený lekár.
Tisíce Turčanov sa lúčili s obeťami
V čase tragédie bol predsedom vtedajšieho Okresného národného výboru Pavol Hanko. O havárii sa dozvedel od vrátnika, ktorý ho netrpezlivo na úrade vyzeral.
„Okamžite som sa začal o tragédiu zaujímať. Záchranné zložky už boli v plnej permanencii, nemocnica sa chystala na príjem zranených. Pamätám si na obrovskú obetavosť ľudí v rôznych profesiách, ich ochotu a vôľu pomôcť. Sám som zranených v nemocnici niekoľkokrát navštívil. Boli vystrašení, ani poriadne nevedeli kde sú a čo sa stalo. Cítili sme však aj ich vďaku,“ povedal vtedajší šéf okresu, ktorý neskôr spoluorganizoval aj verejnú smútočnú rozlúčku s obeťami tragédie.
Uskutočnila sa v pondelok, tri dni po havárii. Zúčastnil sa na nej aj splnomocnený veľvyslanec Juhoslávie v Československu Dušan Rodič, z vládnych činiteľov Rudolf Ducký, vtedajší námestník slovenského ministerstva priemyslu.
„Bola v dome kultúry. Sála praskala vo švíkoch, tisíce ľudí boli vonku. V prejave, s ktorým mi pomáhal aj Igor Gabaj (dlhoročný redaktor Života Turca), som zdôraznil, že táto tragická udalosť hlboko otriasla citmi Turčanov. Ich menom som vyslovil spoluúčasť na žiali pozostalých obetí tohto nešťastia. Chceli sme dať najavo, že stojíme pri nich v týchto ťažkých chvíľach.“
Príbuzní obetí ďakovali Turčanom
Smútočný sprievod lemovali zástupy ľudí. Každý chcel vyjadriť úctu obetiam nehody. Sprievod viedol centrom mesta až k Prioru.
„Nikdy predtým sme nič podobné neorganizovali. Nikto nikoho do ničoho nenútil, nepresviedčal. Ľudia prišli spontánne, považovali za svoju povinnosť prísť sa rozlúčiť. Tá obrovská súdržnosť a solidarita, ktorú naši obyvatelia preukázali, je neopísateľná. Napriek obrovskému žiaľu nám príbuzní i predstavitelia miest, odkiaľ obete pochádzali, úprimne za všetko ďakovali. Boli veľmi prekvapení, dojatí, nečakali to. Tie zimomriavky cítim aj dnes, keď si na to spomeniem,“ povzdychol si aj s odstupom rokov Pavol Hanko.
