SJozefom Nedbalcom, známym turčianskym hudobníkom, sme sa pred piatimi rokmi stretli uňho doma v Belej – Duliciach. Dohodli sme sa na podvečernú hodinu, pretože poobede ešte skúšal skapelou na blížiaci sa martinský koncert. Bolo to pred dlhými piatimi rokmi, ale záznam z nášho spoločného rozhovoru je aktuálny práve teraz…
BELÁ-DULICE. Práve na spomínanom koncerte sa stretli hudobníci, ktorí s Jozefom Nedbalcom dlhé roky hrávali. Dňa 20. októbra 2010 v Bare Museum mali uviesť do života Jozefov prvý hudobný album, ktorý nesie názvom Sám. S Jožkom Nedbalcom sme sa vtedy zhovárali nielen o novom CD – ale najmä o tom, aká bola jeho životná cesta za hudbou…
Chvíľku nám trvá, kým sa po strmej ceste dostávame až takmer na samý vrch Dulíc. Pri bráne do domu nás víta labrador Andy, Jozefov najvernejší spoločník. Kým sa, už vnútri, zohrievame pri šálke čaju, Andy pobehuje medzi nami, gitarami a pianom v obývačke. Jozef nám zatiaľ ukazuje fotografie a hovorí o svojich muzikantských začiatkoch.
„Keď som mal päť rokov, dostal som prvý akordeón. Rodičia počuli, že mám asi hudobný talent, tak ma prihlásili do ľudovej školy umenia. Tam som už chodil, ale písať som ešte nevedel. Pri harmonike som ale dlho nevydržal,“ smeje sa Jozef a jedným dychom dodáva: „Stále ma to ťahalo ku gitare. Mal som šťastie, že som býval v dome, kde okrem mňa bývalo ešte mnoho muzikantov – gitaristov. Z nich musím spomenúť aspoň Ľubka Čajágiho, ktorý ma učil prvé akordy. Sedávali sme v parku pred činžiakom a hrávali sme od rána do večera.“
Hudba sprevádzala Jozefa Nedbalca aj počas študijných rokov. „Na základnej škole som sa zoznámil s Jankom Hangónim, hrali sme spolu na akomsi podujatí. On na husliach, ja ešte na akordeóne. To bolo prvé naše hudobné stretnutie. S Jankom sme potom hrávali po kadejakých pivniciach, mal som prvý snímač asi za šesťdesiat korún, tak sme začínali,“ rozpráva Jozef s nostalgiou. „V tom období som stretol aj Janka Jedináka a Tibora Sedlického, veľmi rád si na tie časy spomínam.“
Po tom, ako Jozef odišiel na gymnázium vo Vrútkach, stretol Petra Neznámeho, Vladimíra Krátkeho a dali dokopy prvú vážnejšiu kapelu. Vtedy v židovni vo Vrútkach už hrávali muzikanti ako Alexander Zacharides či Igor Gabaj. „Tam bolo vlastne také semenište, kde sa rodila muzika,“ hovorí Jozef. „Skladali sme svoje pesničky a chodili sme po všelijakých akciách, boli sme hrať napríklad v Stupave či v Banskej Bystrici na bigbítových festivaloch.“
Vrchol stredoškolského muzicírovania dosiahol Jozef Nedbalec vtedy, keď mal ísť s kapelou, v ktorej hrával s Jankom Kapustom a Jankom Hangónim, hrať do nemeckých Drážďan. „Prišla vysoká škola, neskôr vojenčina, nevyšlo to. A s muzikou som skončil,“ hovorí Jozef s úsmevom na perách. A my tiež vieme, že to vtedy nebol jeho definitívny hudobný koniec.
„Hrával som aj na vojenčine vo viacerých kapelách, potom som nastúpil do skupiny okolo Stana Kupčeka, volali sa Pegas. Hrávali sme spolu dva či tri roky, potom sme opäť s Petrom Neznámym a Šaňom Zacharidesom založili Puls,“ cituje Jozef z martinskej hudobnej histórie, ktorá je známa nielen muzikantom, ktorí ju tvorili.
V kapele hrali mnohí hudobníci – Jozef Paulíni, Karel Růžička, Miloš Baják, Dušan Gajdoš... Jozef si spomína, kedy pod názvom Puls hrali poslednýkrát. „Posledné naše hranie bolo v hoteli Turiec, to si dodnes živo pamätám. Po troch rokoch sme sa rozpadli.“
V tom čase sa Jozef Nedbalec zamestnal v Slovenskej televízii. Ako sám hovorí, v Bratislave spoznal mnoho hudobníkov a zvlášť v hudobnom štúdiu v televízii sa naučil pracovať so zvukovou technikou. „Technika ma bavila, veď som ju aj študoval na vysokej škole. Začal som sa venovať aj počítačom a chytilo ma to na dlhých pätnásť rokov. Na taký istý dlhý čas som sa opäť muzikantsky odmlčal.“
Na okolnosti, ktoré ho priviedli späť k hudbe, paradoxne spomína nerád. „Život mi priniesol nepríjemné dni, ktoré ma úplne vyradili zo života. Bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie. Aj preto teraz hrám blues, skúsil som si svoje. Blues je smutná hudba, ale mňa napĺňa radosťou.“
Jozef Nedbalec vďačí za svoju „starobnú hudobnú éru“ známemu basgitaristovi Karlíkovi Růžičkovi. „Stretli sme sa pri katolíckom kostole v Martine na Severe, Karlík vystrčil hlavu z okna auta a opýtal sa: Jdeš hrát? A ja som išiel. Tak sme spolu začali.“
Neskôr si Jozef prešiel ďalšími kapelami – opäť sa stretol so Šaňom Zacharidesom, rád spomína aj na spoločné muzicírovanie s veľkým kamarátom Ferkom Gočalom.
S ďalšou zostavou, s gitaristom Rasťom Hulejom, bubeníkom Peťom Mydlom a basgitaristom Michalom Badínom sa Jozefovi Nedbalcovi dostalo uznania aj mimo Turca. „V roku 2007 sme koncertovali veľmi často v Bratislave, aj vďaka tomu som získal ocenenie Bluesový objav roka 2007 od Slovenskej bluesovej spoločnosti.“
Počas bratislavských koncertov sa spoznal nielen s výborným bluesmanom a gitaristom Jurajom Turtevom, ale najmä s ústnym harmonikárom Tomášom Gulánom. „Na koncerte v ktoromsi bratislavskom klube Tomáš za mnou prišiel, či si s nami môže zahrať. Povedal som mu, že prečo nie. Nikto z kapely o tom nevedel. Tomáš počas predposlednej skladby vyšiel na pódium a ostatní muzikanti ho chceli zbiť, lebo si mysleli, že chalan chce rozbiť aparatúru,“ smeje sa Jozef nad touto úsmevnou príhodou.
Tomáš Gulán stál pri Jozefovi Nedbalcovi počas nahrávania jeho jediného CD.
„Chcel som urobiť živú nahrávku, cítil som, že prišiel čas, aby som konečne nahral svoje skladby. S Tomášom sme dali dohromady kapelu, obsadili sme ju pomerne mladými hudobníkmi. Martin Richtarčík je vynikajúci bubeník, to isté sa dá povedať o klávesákovi Petrovi Jelínkovi. No a o kvalite basgitaristu Romana Zábojníka a saxofonistu Maroša Libiča snáď ani nemusím hovoriť,“ hovorí Jozef o zostave, s ktorou nahrával svoje autorské pesničky.
„V štúdiu som cítil, že tí chlapci si ma vážia – rovnako ako si ja vážim ich. Aj preto mám taký skvelý pocit z nahrávok, ktoré sme urobili. Veľká vďaka patrí aj Rasťovi Hulejovi, ktorý spracovával surové nahrávky a mixoval ich viac ako dva týždne.“
Jozef svoje prvé CD úspešne nahral a vtedy, v roku 2010, ho v martinskom Barmuseu úspešne uviedol. Veľkého koncertu sa okrem jeho najbližšej rodiny zúčastnili aj všetci jeho veľkí priatelia a známi, ktorých v našom rozhovore citoval. Nahrávky si celých tých päť rokov žili svoj skromný, bluesový život…
Tí istí priatelia - a mnohí ďalší - sa po tej dlhej dobe stretli opäť, s Jozefom však naposledy. V jeden smutný marcový večer nás, všetkých jeho kamarátov - muzikantov, Jožko navždy opustil.
Veľa ostalo nedopovedaného, ešte viac je ale toho, čo sme spolu s tebou, Jožko, prežili a na čo budeme s úsmevom a radi spomínať. Budeš nám chýbať, naše hudobné bluesnenie bez teba už nikdy nebude také, ako predtým.
Autor: Michal Badín
