MARTIN. Súčasťou osláv 70. výročia oslobodenia Martina bolo aj udeľovanie medailí vojnovým veteránom od zástupcov slovenského ministerstva obrany a predstaviteľov Veľvyslanectva Ruskej federácie.
Medzi viacerými ocenenými, mnohí in memoriam, boli aj Martinčania Bohuš Rakyta a Ondrej Kučera. Obaja sa aktívne do zápasu o slobodu zapojili ako mladí chlapci. Jeden mal sotva 19 a druhý iba 15 rokov.
Z Turca až do Prahy
„Od tých strašných chvíľ už prešlo veľa rokov, ale stále ich mám v živej pamäti. Spomínam si na bratov, jedného aj dvakrát zranili, kamarátov, spolubojovníkov. Žiaľ, mnohí sa oslobodenia ani nedožili. Najprv som sa zapojil do Slovenského národného povstania, pričom v Gaderskej doline a pri Kuneráde sme strávili viac ako sedem mesiacov. Neskôr som sa pripojil k Československej armáde, ktorá sa sformovala vo vtedajšom Sovietskom zväze,“ zaspomínal 89-ročný Bohuš Rakyta, ktorý sa aktívne podieľal na bojoch pri oslobodzovaní Žiliny a ako príslušník špeciálneho oddielu sa 9. mája 1945 o piatej večer dokonca dostal do Prahy, kde ešte fašistické vojská kládli osloboditeľom zúfalý odpor.
„Vtedy som nerozmýšľal nad tým, že sa mi môže niečo stať. Jednoducho bolo treba ísť, tak sa išlo, vnímal som to ako svoju povinnosť. Klérofašistický režim Slovenského štátu sa mi nepáčil. Pamätám si, ako nás lanári do Hlinkovej mládeže, aj členské chceli za nás zaplatiť, ale ešte s jedným mojím kamarátom sme na rozdiel od iných odolali. Vyznával som iné hodnoty a za ne sme aj bojovali. Vojna je hrozná. Gratulujme si, že ju na vlastnej koži neokúsili naše deti a vnúčatá. Avšak vedieť by o nej mali, aby sa už nikdy nezopakovala,“ myslí si vojnový veterán.
Prežil bombardovanie Drážďan
Ondrej Kučera sa do vojny proti fašistom zapojil ako 15-ročný v rodnej Sklabini. Nedal sa oblbnúť prisluhovačmi a ani totalitnou propagandou, držal sa svojho rozumu a svojich blízkych.
„Jasné, že som sa bál a nie raz. Všade okolo nás bolo veľa utrpenia a strachu. Prežíval som ho pri kopaní hrobu na Jedľovinách, kde Nemci popravili mojich rodákov, bál som sa každej hodiny strávenej v koncentračnom tábore v Malackách i v zajateckom lágri v Nemecku, bál som sa pri bombardovaní Drážďan, ktoré som zažil na vlastnej koži. Vtedy sme pracovali v nemocnici, keď to začalo. Z pätnástich krajanov nálety spojeneckých vojsk neprežili šiesti Sklabinčania a jeden Prievidžan. Dodnes si neviem vysvetliť, ako som ostal medzi živými. Bola to obrovská dávka náhod a kopy šťastia. Milióny ľudí ho na rozdiel odo mňa nemali,“ povzdychol si dnes už 86-ročný Ondrej Kučera, ktorý sa nikdy nepovažoval za hrdinu a veľký význam neprikladal ani mnohým oceneniam.
„Aký hrdina? Keď som sa v júli 1945 vrátil doobeda domov, tak som už poobede s rodičmi ostrmoval ďatelinu. Nepotrpím si ani na vyznamenania, aj keď ich už veľa mám. Dôležitejšie sú spomienky, tie mi nikto nezoberie,“ myslí si rodák zo Sklabine, ktorý často krúti hlavou nad tým,, keď v dnešných časoch mladí chlapi kráčajú po slovenských námestiach v gardistických bagančiach a na slovo poslúchajú svojho vodcu.
„Hlupáci, nevedia akého boha vyznávajú, nevedia, čo je to vojna. Ale nie je to len ich chyba. Spoločnosť a aj mnohé inštitúcie by sa mali zamyslieť nad tým, prečo sa u nás toleruje ľudáctvo, prečo sa stavajú pomníky fašistom a ich prisluhovačom.“
