RAKOVO. Celý svoj život zasvätili práci na farme. Rodina Velitšovcov z Rakova sa už 25 rokov venuje poľnohospodárstvu a chovu zvierat. Dnes ich majú okolo tristo šesťdesiat. Sú hrdými vlastníkmi prvej slovenskej ekologickej farmy s názvom Lehotka. Vrúcny vzťah k prírode cítiť z rozhovorov s každým členom rodiny.
Len žiadna chémia
„Celý život pracujem v poľnohospodárstve a videl som, čo so zvieratami a pôdou spraví chémia. Aj za civilizačnými chorobami stojí práve chémia. Chceli sme preto vyrábať zdravé potraviny presne tak, ako ma to učil môj otec. Začiatky neboli jednoduché. Museli sme si vystačiť s jedným traktorom,“ vysvetľuje hlava rodiny 72-ročný Alexander Velitš starší, ktorý na farme býva spolu s manželkou Zitkou, dvoma synmi Júliusom a Alexandrom a ich rodinami. Ich rodokmeň siaha až do roku 1250. Poslednými gazdami v Lehotke boli ešte pred februárom 1948 Alexandrovi rodičia. Potom ich majetok užívalo štyri desiatky rokov JRD Blatnica. Gazdovstvo sa do rúk Velitšovcom dostalo späť až po nežnej revolúcií, kedy im ho po reštitúcií vrátili.
Ich zásadou je preto pestovať krmoviny bez použitia chemických hnojív. Jediným povoleným je maštaľný hnoj.
Osemčlenná rodina si vie na gazdovstve zastať každú prácu, ale keďže roboty je veľa, Velitšovci zamestnávajú ešte 12 pomocníkov.
„Každý má svoju náplň práce. Jeden syn sa venuje živočíšnej výrobe, druhý rastlinnej. Dôležité je, aby v rodine vládla súdržnosť a navzájom sme sa dopĺňali,“ hovorí Alexander Velitš. Ako ďalej dodáva, hoci sú rodinnou firmou, nikdy sa medzi sebou nehádajú.
„Za 25 rokov nebol na farme ani v rodine žiadny konflikt. Vždy sa dohodneme. Treba ťahať za jeden koniec povrazu a rozlišovať dobré od zlého,“ ubezpečuje skúsený gazda.
Preč z farmy nikoho neťahá
Na rozľahlej farme Velitšovcov nájdeme 170 dojníc, ošípané či sliepky a okrem toho ešte vlastnia 580 hektárov pôdy, na ktorej pestujú všetky druhy obilia. Samozrejmosťou je výroba mliečnych produktov, ide napríklad o rôzne druhy syra, korbáčiky, zákvas i jogurty.
Kvalita ich produktov je známa nielen v Turci a na Slovensku, ale i v zahraničí.
Žiadnej roboty, hoci i špinavej, sa v Lehotke nikto neštíti. Na každodennú ťažkú prácu nehundrú ani najmladší členovia rodiny: 20-ročný Lukáš a 24-ročná Veronika.
„Život na farme sa mi páči. Od malička som tu vyrástla a k našim zvieratám i prírode mám dobrý vzťah. Keď treba pomôcť, nemám problém obuť si gumáky a ísť robiť akúkoľvek prácu. Chcem ostať žiť a bývať na našej farme,“ hovorí sympatická študentka Veronika. Jej brata Lukáša zas zo všetkého najviac bavia stroje. Veľmi dobre sa vyzná v technike, jazdí na traktore a obsluhovať dokáže akýkoľvek z ich mechanizmov.
Obaja súrodenci však popri živote na farme vedú úplne normálny život bežných mladých ľudí. Doma porobia čo treba a cez víkend sa idú napríklad zabaviť s kamarátmi do mesta či vyrazia niekam za záľubami.
„Skrátka gumáky večer vymením za lodičky,“ zažartuje si mladá študentka.
Pre ich maminu Ivetu sa život po vydaji za Júliusa Velitša príliš nezmenil.
„Tým, že som vyrastala na dedine a starí rodičia taktiež chovali domáce zvieratá, mali pole a záhradu, tak som žila v podobnom prostredí. Takže vzťah k tomuto som mala od začiatku,“ spomína usmievavá Rakovčanka, ktorá má život na farme rada obzvlášť počas leta, kedy začínajú sezónne práce na poli.
„Najradšej mám, keď vidím na poli kombajny, ako mlátia obilie. Keď sa celoročná práca zmení na radosť z vydarenej úrody a všetko naokolo vonia,“ dodáva mamina Veroniky a Lukáša.
Nie je mlieko ako mlieko
Každé ráno sa u Velitšovcov začína dojením kráv.
„Za rok nadojíme okolo 4 500 litrov mlieka od jednej dojnice. Iné farmy majú ročnú dojivosť aj deväť tisíc litrov. Ale toto mlieko už nie je v takej kvalite, čo sa týka bielkovín a tukov,“ hodnotí hlava rodiny.
„S robotou začneme o ôsmej ráno a robíme asi do piatej večer. Ale keď treba, potiahneme aj dlhšie. Najmä keď je sezóna, vtedy sa nedívame na čas,“ približuje farmársky život Alexander Velitš, ktorý má najväčšiu radosť, keď vidí peknú čistú úrodu, alebo keď si na gazdovstvo kúpia nový stroj.
„Mám rád novú techniku, teším sa z každého prírastku. Aj keď sa nám narodí nové mláďa. Som hrdý, že máme minimálny úhyn teliat. Je to vďaka vzornej starostlivosti a prikrmovaniu plnotučným mliekom. Do roka nám pribudne asi 170 teliatok,“ sumarizuje A. Velitš.
Za svoju záslužnú činnosť dokonca získal aj niekoľko ocenení. Tento rok mu Slovenská poľnohospodárska komora udelila čestné uznanie za celoživotný prínos pre rozvoj poľnohospodárstva, ako aj za vynikajúce výsledky v predaji z dvora.
Skúsený farmár by svoj život za nič nevymenil.
„Farmárčenie mám rád, je to naša rodinná tradícia. K všetkému naokolo mám silný vzťah. Veď celú farmu bolo treba od základov vybudovať, tiež nakúpiť zvieratá a rozmnožiť ich správne tak, aby boli dobré na mäso i mlieko. Teším sa, že po mne bude mať kto toto remeslo prevziať. Svoju rodinu mám rád pokope,“ uzatvára Alexander Velitš.
