MARTIN. Už je to viac ako 30 rokov, čo sa 1. máj - Sviatok práce v centre Martina či v iných turčianskych mestách povinne neoslavuje.
Od skorého rána už z ampliónov nevyhráva hudba, na námestí pri dnešnej Vieche nestojí žiadna tribúna, pri kostole sa nechystajú zástupy ľudí, ktoré nekonečné minúty až hodiny stoja a poslušne čakajú na pokyn, že sa už môžu zapojiť do dlhého sprievodu.
Nikto nemáva mávadlami, neskanduje „tradičné“ heslá ako: Nech žije KSČ! alebo So Sovietským zväzom na večné časy!, nenesie transparenty s podobizňami komunistických ikon Marxa, Engelsa, Lenina či Gottwalda, neštartuje alegorické vozy, neprijíma pracovné záväzky, nečíta zdravice.
A z balkóna sa neozýva hlas hlásateľky 1. mája Anny Mojšovej, ktorá vítala pionierov, pracujúcich z gigantických strojárni, zástupcov ďalších podnikov, ale aj lekárov v bielych plášťoch so sestričkami, železničiarov v uniformách, športovcov či zväzarmovcov.
Pre niekoho neopakovateľná atmosféra
„Komentovala som 29 prvých májov. Bol to pre mňa sviatok, a to doslova, veď v tento deň mám narodeniny. Na celú akciu som sa viac ako týždeň pripravovala, ale často bolo treba pohotovo reagovať aj na situáciu mimo scenára,“ spomína na minulé časy legendárna hlásateľka, pre ktorú je atmosféra 1. májov neopakovateľná.
„Z balkóna som videla usmievavých a veselých ľudí, ktorí boli radi už len z toho, že sa stretli so svojimi priateľmi a známymi. Nemyslím, si, že tam väčšina z nich prišla iba preto, že to mali prikázané. Hoci, pripúšťam, že aj takí boli. Nechce sa mi veriť, žeby sa všetci tak pretvarovali. Veď to by nemohli vzniknúť tie živé obrazy v sprievode, množstvo nápaditých prezentácií a nádherných výtvorov, ktoré charakterizovali prácu, to by chodníky nelemovali davy občanov. Veď tých nikto nenútil, aby tam stáli. A mnohí zostali v meste aj po sprievode,“ myslí si Anna Mojšová, ktorú aj po rokoch teší, že ju ľudia v obchode, keď hlasnejšie prehovorí, spoznávajú.
„Prirodzene najmä tí starší,“ dodala s úsmevom.
Po sprievode sa neutekalo domov
Zo zaujímavým zistením prišli etnológovia zo Slovenskej akadémie vied, ktorí sa zaoberalo 1. májom v ére socializmu. V denníku Pravda ho v minulosti priblížila Katarína Popelková.
Podľa nej ľudia napriek tomu, že to bol sviatok veľmi ideologicky vyhranený, rituálne zošnurovaný a jeho priebeh kontrolovaný, z týchto osláv domov neutekali, ale ostávali vonku aj popoludní, strávili ho s priateľmi a so známymi.
„Presne tak a na to sme sa možno aj naviac tešili. Keď sme do skladov odložili transparenty, tak sme si posedeli, porozprávali sa, obzreli si stánky, dali pri hoteli Turiec guľáš z diviny či párky, chlapi pivo. Deti sme zobrali na výstavu zvierat, niekedy bol poobede aj futbal. Bol to celkom pekný deň. Vtedy nám to pripadalo samozrejmé, veď sme tak strávili riadny kus života,“ rozhovorila sa Martinčanka Klára.
Prihrievanie si polievočky
Nie však všetkým okázalé oslavy 1. mája vyhovovali. Rád ich nemal ani Milan Sojka z Koštian, ktorému totalitný režim v päťdesiatych rokoch nedovolil maturovať na gymnáziu len preto, že jeho otec mal ako živnostník prenajatý mlyn. Neskôr skončil aj s kamarátmi vo väzení, lebo sa vraj združovali proti republike za účelom emigrácie, lebo tušili, že ich tu dobre nič nečaká.
„Aj z týchto dôvodov ma oslavy 1. mája iritovali. Neznášal som podujatia, na ktorých si komunisti prihrievali polievočku. Sviatok práce bol strašne politicky vyhranený, nebola to oslava práce, ale strany a nezákonného režimu. Ľudí do mesta nalákali na pomaranče a banány, kupovali si ich lístkami na párky. Pre mňa i moju rodinu to bolo utrpenie.“
V minulosti sa na Slovensku uvažovalo aj o zoštíhlení štátnych sviatkov. Najviac sa síce skloňoval 1. a 15. september, ale okrajovo sa spomínal aj 1. máj.
„Určite by som bol za to, aby tento deň nebol štátnym sviatkom. Nevidím na to žiadny dôvod, ľuďom to nič neprináša,“povedal v minulosti pre MY Turčianske noviny Milan Sojka.
Opačného názoru je Anna Mojšová.
„Tento sviatok, keď sú na Slovensku tisíce nezamestnaných, má v súčasnosti oveľa širší význam ako v minulosti.“
