1487, keď vyšla príručka, ako viesť procesy s bosorkami.
„Kladivo na čarodejnice – takzvaná príručka ako viesť procesy s bosorkou, je kombináciou zbožnosti a fanatizmu viery, ľudskej nevedomosti, krutosti a zvrhlosti. Pre staré i mladé ženy, ba aj malé dievčatá to muselo byť strašných 300 rokov. Žiadna z nich si totiž nemohla byť istá, či doslova o pár dní neskončí ako bosorka na hranici. Pretože udať mohol hocikto hocikoho a vôbec nemusel mať dôkazy ani dôvod,“ hovorí riaditeľka Slovenskej národnej knižnice Katarína Krištofová k zdigitalizovanému dielu v knižnici.
Kladivom na čarodejnice
Pôvodne mal inkvizítor vyhľadávať ľudí, ktorých myslenie a činy sa nezhodovali s učením katolíckej cirkvi. V roku 1231 pápež Gregor IX. vypracoval zákony a smernice pre inkvizíciu a jej vedenie zveril novozaloženému rádu dominikánov. Podozrivé osoby vyhľadávali, vypočúvali a dali svetskej moci na výkon trestu. Patrili medzi nich aj vedci, maliari a intelektuáli a, samozrejme, tzv. bosorky. V roku 1484 si inkvizítori Jakub Sprenger a Jindřich Institor (Krämmer) vymohli u pápeža Innocenta VIII. bulu Summis desiderantes, ktorá povoľovala cirkvi použiť všetky zbrane na boj s čarodejnicami. Návodom na tento boj sa stala ich kniha Kladivo na čarodejnice (Malleus maleficarum, 1487). Bosoráctvo pokladá za najťažší, najhroznejší a najodpornejší zločin, pri ktorého stíhaní a trestaní je nevyhnutné použiť aj mimoriadne prostriedky. Tragédiou je, že hoci kniha neobsahuje nijaké vedecké či hodnoverné dôkazy, celé stáročia ju používali ako základ pri identifikovaní bosoriek.
Priznanie šetrilo peniaze
Keď už niekto niekoho udal, dostal sa chudák do začarovaného kruhu – buď sa priznal a odsúdili ho, alebo sa nepriznal a rovnako ho odsúdili, avšak na základe výpovede svedkov. Ak sa odsúdený ani napriek neľudskému mučeniu nepriznal k vine, bol považovaný za obeť diabla. V tom prípade si nezaslúžil žiadne zľutovanie Boha ani cirkvi. Mučilo sa rôznymi spôsobmi - prsty na nohách sa zvierali do zveráku, vlasy poliali alkoholom a zapálili. Medzi osvedčené metódy patrilo staré známe bičovanie, palicovanie a naťahovanie na škripec. Arcibiskup z Kolína nad Rýnom dokonca zostavil cenník jednotlivých mučení, ktoré hradila rodina obete. Ak jej teda chcela „bosorka“ ušetriť peniaze, mala sa priznať čo najskôr. Okrem toho, priznanie na mučidlách malo aj ďalší „výhodu“ - obeť sa vyhla mukám upálenia zaživa. Predtým ju totiž uškrtili.
Drzý opovážlivec Bruno
Skrz svoje presvedčenie skončil na hranici aj známy hvezdár, neposlušný mních, matematik a filozof Filippo (Giordano) Bruno. Rodeného Neapolčana v roku 1572 vysvätili za kňaza. Jeho láska k prírode, vášnivý záujem o dianie a nové objavy ako aj štúdium svetských záležitostí vyústili do obvinenia z voľnomyšlienkárstva a prechovávania zakázanej literatúry. A tak Bruno urobil v tej dobe neslýchanú opovážlivosť – vystúpil z rádu. Odvtedy bol štvancom na úteku – Taliansko, Švajčiarsko, Francúzsko až sa napokon usídli v anglickom Oxforde. Okolo neho sa vytvára kruh šľachtických priateľov a priaznivcov, avšak len do Brunovej osudnej prednášky v roku 1593. Otvorene hovorí o názoroch Mikuláša Kopernika a dopĺňa ich vlastným učením. „Slnko nie je stredom sveta, ale iba stredom jednej malej časti vesmíru, ktorý je nekonečný. Vesmír nemôže nikdy zaniknúť a slnko je len nepatrným zrnkom piesku v celom vesmíre, jedna z hviezd akých sú milióny. Vo vesmíre môžu žiť aj iné rozumné bytosti,“ tvrdí Bruno. A to bol pre Oxford prisilný čaj. Postupne si poštve proti sebe aj profesorov Sorbonny a učencov z rôznych krajín.
Napokon ho v Ríme po niekoľkoročnom väznení 4. februára 1599 odsúdili za kacírstvo voči katolíckej viere. Na popravisko prišiel umučený s jazykom prepichnutým klincom, vychudnutý, ale nie psychicky zlomený. Umieral ako kacír, lebo neodvolal to, v čo veril.
Autor: Katarína Mažáriová
