druhé, aby stihol urobiť čo najviac fotiek. Jeho nasadenie a zápal pre vec je neskutočné. Ani sa nám nechce veriť, že jeden z našich dvoch dvorných fotografov v nedeľu oslávil 70 rokov.
Kedy ste začali fotografovať?
- Začal som fotografovať, keď som mal 12 rokov. Mama mi kúpila fotoaparát značky Pionier s jednoduchým ovládaním – so slniečkom a oblakmi. Ďalší prístroj už bol kvalitnejší. Keď rodina videla, že ma to baví, tak mi darovali fotoaparát po strýkovi – známom politikovi a predsedovi SNR Jozefovi Lettrichovi. Komunisti mu po jeho vynútenom odchode do zahraničia skonfiškovali všetok majetok, ale nejakým zázrakom sa niektoré jeho veci podarilo uschovať. Ani som si vtedy neuvedomoval, aký vzácny darček som dostal.
Aké boli vaše prvé fotky?
- Boli to snímky z rôznych výletov, rodinných príležitostí, či zo stretnutí s kamarátmi, zo školy. Nič špeciálne. Zásadný zlom prišiel v roku 1974.
Čo sa stalo?
Z Turčianskych Teplíc sme sa presťahovali do Martina, kde bol vtedy šport na vysokej úrovni. Pôsobilo tu okolo 23 klubov a viaceré patrili k najlepším vo vtedajšej československej republike. Ľudia si spomenú na skvelé futbalové zápolenia v II. celoštátnej lige, na úspechy hádzanárov, boxeristov, atlétov, džudistov, plavcov, lyžiarov, ale aj gymnastiky. Navyše, konali sa tu významné športové podujatia, na ktorých sa zúčastňovali reprezentanti. Lákalo ma byť pritom, spúšťou na aparáte zvečniť neopakovateľné okamihy.
Robiť športové fotky je určite ťažšie ako fotiť krajinu...
- Určite áno a aj pre mňa bolo výzvou naučiť sa to. Športová fotografia si vyžaduje osobitný prístup. Napríklad pri lyžiarskych pretekoch som si aj viackrát prešiel trať a hľadal také miesto, aby bolo zo snímky jasné, že tam frkal sneh, že sa bojovalo o sekundy, alebo pri iných športoch o góly. Najcennejšie na takýchto fotkách je dynamika, zachytenie tej obrovskej snahy športovca, či emócii, ktoré do zápasu dáva. Vyžadovalo si to byť predvídavý i pohotový. A chvíľu trvalo, kým moje fotky zniesli aj tie najprísnejšie kritériá.
Aj ste sa mali od koho učiť, vymieňať si skúsenosti?
- Ale áno. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch tu bola silná skupina športových fotografov ako napríklad Jozef Hudáč, Ladislav Tomčány, Rudolf Žídek, Ján Laclavík. A ako som už spomínal šport v Martine bol na vysokej úrovni, a tak som sa zoznámil aj so špičkovými fotografmi z celoštátnych médií. Rád spomínam na spoluprácu už s nebohým Petrom Pospíšilom zo Štartu. Ale fotky som posielal aj do Pravdy, vtedajšieho Smeru a samozrejme, a to mi vydržalo dodnes, do Života Turca.
Staráme sa vám o víkendy...
- Trochu áno, niekedy mám čo robiť, aby som to všetko stihol. Ale vážne. Fotenie ma stále baví, robí radosť nielen mne ale aj iným. Keď ma ľudia vidia na ihriskách, rôznych tratiach, či na vyhlasovaní ankiet vedia, že si nielen v novinách, ale aj na facebooku pozrú fotky. A mnohí sa na nich aj nájdu. Či už ako priami aktéri zápasu alebo ako diváci, či fanúšikovia.
Je fotografovanie športu aj rizikové?
- Niekedy aj áno, letia okolo vás lopty. Pred dvomi - tromi rokmi môj fotoaparát schytal na hádzanej takú šupu, že mi rozbil fotoobjektív. Nedá sa to mu zabrániť. Lopta sa od brankára a tyčky odrazila priamo do objektívu. Boli to zlomky sekundy. Stálo ma to zo 400 eur.
Mali ste aj iné nehody?
- Raz v Dražkovciach tak výdatne pršalo, že mi premokol displej, zarosil sa a fotoaparát sa oprave nevyhol.
Facebook je fenomén dnešnej doby. Vaši rovesníci, česť výnimkám, ani možno nevedia, že niečo také existuje...
- Mňa k tomu priviedla dcéra a chytilo ma to. Začal som naň pridávať fotky a zrazu ma čoraz viac ľudí žiadalo o priateľstvo. Dnes ich je cez tritisíc a mnohým by som mohol byť nielen otcom, ale aj dedom. Teší ma, že sa moje fotky zdieľajú, že ich vidia priatelia mojich priateľov. A mnohí mi aj napíšu, poďakujú. Raz mi jedno malé dievčatko napísalo, ujo – vy ste naozaj dobrý fotograf. Bolo to milé.
Aj náš bývalý kolega Janko Kŕč sa vyjadril, že mu vaše fotky perfektne priblížia dianie na ihrisku bez toho, aby na zápase vôbec bol...
- Niekedy za víkend zavesím na facebook aj tristo fotiek. Z futbalu, hádzanej, behov, hokejbalu. Ľudia si naozaj majú z čoho vyberať. A aj preto sa stále foteniu venujem, nevedel by som byť len tak doma a nič nerobiť. Oddychovať budem, až keď tu nebudem.
Určite ste nafotili desaťtisíce fotiek. Aj si ich archivujete?
- Samozrejme, to k práci fotografa patrí. Pred nedávnom som sa pustil do skenovania starých a ešte čiernobielych fotografií. Je to riadna fuška, venujem tomu nespočetne množstvo hodín, no stojí to za to. Fotkami si veľa pripomeniete a aj zaspomínate.
Spomínali ste, že vás k foteniu nikto nepriviedol, lebo nemal kto. Máte komu odovzdať štafetu?
- Fotenie chytilo dcéru Miriam a je v tom veľmi dobrá. Chlapa vždy poteší, keď so svojou ratolesťou zdieľa rovnaký koníček. A spúšť na fotografii už stáča aj vnučka Eli. Len tak – sama od seba. Je to dobré znamenie, že v našej rodine fotenie nezanikne.
A čo manželka, toleruje vám túto zábavku?
- Musím jej veľmi poďakovať. Má pre moje fotenie pochopenie. Napokon, na niektoré podujatia chodíme spolu.
Čo vás okrem fotenia ešte bavilo?
- Mnohí moji priatelia vedia, že som behával. Začal som len tak z ničoho a pamätám si, že na mojich prvých pretekoch som sa poriadne vytrápil. Ale neodradilo ma to, naopak, motivovalo, aby som bol stále lepší a lepší. Mám napríklad za sebou 25 maratónov. Intenzívne som behal až dovtedy, kým sa v roku 1990 nestal riaditeľom Stredného odborného učilišťa obchodu a služieb v Martine. Času už bolo menej. Stále rád a často lyžujem na zjazdovkách i na bežkách, bicyklujem.
Vraj ste precestovali kus sveta...
- Po revolúcii sa otvorili hranice a bola by škoda to nevyužiť. Zrazu sa nám naskytli také možnosti, o ktorých sme mohli iba snívať. Cestovaním a turistikou som si aj so ženou naplnil viaceré svoje sny. Boli sme takmer v každej európskej krajine, snáď len s výnimkou Portugalska a Fínska. Mimo Európy sme navštívili Maroko, Nepál, Peru, vrátane jazera Titicaca, Mexiko. Podarilo sa mi vystúpiť na Mont Blanc, Kala Pattar, Grossglockner... Jedine, čo ma mrzí, je to, že som nebol na najvyššom slovenskom vrchu – na Gerlachovskom štíte.
V nedeľu ste oslávili 70 rokov, ako vás poznáme, určite sa na to necítite...
- Keby som sa nepozrel ráno do zrkadla, tak tomu neverím, že už má sedemdesiat. Celý život som sa vďaka profesii učiteľa, ale aj foteniu športových akcií pohyboval medzi mladými ľuďmi. Myslením vás ovplyvnia, nasmerujú, držím tak krok s dobou. Neunavuje ma to, ale obohacuje a dodáva energiu.
Pri takomto jubileu sa zvykne robiť aj výstava. Budete ju mať?
- Áno, v Turčianskej galérii od 18. júna až do konca letných prázdnin. Kurátorkou výstavy bude Jarmila Kováčová. Fotky, hoci z toho množstva to nie je jednoduché, už vyberám.
