MARTIN. Históriu všetkých turčianskych kaštieľov a kúrií už nájdete spísané v jednej knihe. Minulú stredu v Slovenskom národnom múzeu v Martine uvádzali do života publikáciu Vidiecke šľachtické sídla v Turčianskej stolici ako tretí diel série. V knihe nájdu čitatelia nielen oficiálne zapísané pamiatky, ale aj budovy, o ktorých existencií dodnes málokto vôbec tušil.
Nevážime si, čo máme
Trojica autorov (Tomáš Janura, Kristína Zvedelová a Marek Sobola) si osobne prešla všetky kaštiele v našom regióne, vykonávala terénny výskum, kládla otázky obyvateľom dedín i starostom. Spolu sa im podarilo spracovať 66 šľachtických rezidencií, z toho 14 kaštieľov a 52 kúrií.
V zaujímavej knihe sa tak dočítame niečo o majiteľoch objektov, stavebno-historickom vývoji, ako aj o priľahlých záhradách a parkoch.
Podľa slov jedného z autorov knihy Tomáša Januru si však v našom regióne tieto pamiatky príliš nevážime.
„Je zaujímavé, že v Turci sa všetci ľudia chvália turčianskymi vyslancami, ktorí boli zmasakrovaní v Onóde, ale všetky kúrie, kde žili, sú zničené. Vzniká tu trochu paradox, lebo na jednej strane veľa hovoríme o týchto ľuďoch, ale to, čo po nich reálne ostalo, nás akosi nezaujíma,“ vykresľuje smutný postoj Tomáš Janura.
Medzi najzdevastovanejšie objekty patrila podľa neho kúria z Príboviec, ktorá dnes už neexistuje, lebo ju dali zbúrať. Zle tiež dopadli Dražkovce a Láclavá v dôsledku novej výstavby a nezáujmu o chátrajúce objekty.
„Medzi pekné príklady však patrí obnovený kaštieľ v Diviakoch. Napríklad v Rakši sa nám podarilo objaviť objekt, kde sú aj pôvodné prvky a žiaľ nikto nevedel, že také niečo v obci existuje,“ spomína si autor knihy.
S otvorenou náručou ich nevítali
Príjemný objav bádatelia učinili v Necpaloch. Zistili, že architektom veľkého renesančného kaštieľa s dvoma vežami bol pravdepodobne taliansky majster Andrea Poccabello, ktorý robil aj na prestavbe Bojnického hradu pre Pálffyovcov. Necpalský kaštieľ sám naprojektoval a tiež postavil.
Väčšina kúrií v Turci slúži aktuálne už len ako sklady, niektoré sú obývané čiastočne a asi iba v Láclavej žijú v jednej z nich ľudia, ktorí sú v príbuzenskom vzťahu s pôvodnými majiteľmi. Inde však už zemania vraj nebývajú.
Ako ďalej Tomáš Janura hovorí, nie každý z majiteľov sídel bol naklonený spolupráci.
„Niektorí si uvedomujú, že ich kúria má hodnotu, boli voči nám ústretoví a pustili nás dovnútra. Inde nás však doslova hnali preč, lebo si mysleli že im asi niečo urobíme, alebo že sa ich majetok potom vyhlási za pamiatku a budú im tam chodiť ľudia,“ opisuje štrapácie T. Janura. V súčasnosti vraj hrozí úplný zánik kúrií v Malom Čepčíne.
„Takýto stav a postoj k historickým objektom vyvoláva dojem, že toľko deklarovaná priorita rozvoja cestovného ruchu je len formálna. Preto si želám, aby sa v budúcnosti nezbúrala veľká časť objektov, ktorá je už v tejto knižke,“ nádeja sa T. Janura.
