MARTIN. V máji je športom číslo jeden jednoznačne hokej. Bayern Mníchov môže hrať s Barcelonou semifinále futbalovej ligy majstrov, ale u nás doma v tomto čase ľudí predovšetkým zaujíma, ako si počína Slovensko. A to aj za cenu strašných nervov a nečakaných prehier.
Svetový šampionát v Prahe a v Ostrave je najhorúcejšou témou aj v Základnej škole na Gorkého ulici v Martine, kde vyrastajú hokejové talenty. Chodili do nej viacerí reprezentanti – Róbert Švehla, Rasťo Rovnianek, Peter Bartoš, Rado Somík, Peter Smrek a aj aktuálny člen slovenského hokejového mužstva Richard Pánik.
Vzorom i inšpiráciou pre mladých
Jeho nasledovníci, učitelia, tréneri, ale i tety kuchárky s upratovačkami mu pri televíznych obrazovkách svorne držia palce. Veď každý ho pozná, považujú ho za svojho. Stretávajú sa s ním na besedách, v júni by mal znovu prísť. Určite ho neminú otázky o šampionáte, ale aj o jeho premiérovom pôsobení v Toronte Maple Leasf.
„Máločo vie tak utíšiť chalanov ako Rišove rozprávanie. Všetci doslova hltajú každé jeho slovo. Je pre nich obrovským vzorom a aj inšpiráciou,“ povedal riaditeľ školy Ján Šamaj, ktorému sa na hokejistovi hrajúcom v najlepšej lige na svete - NHL najviac pozdáva cieľavedomosť, usilovnosť, všestrannosť a zodpovednosť.
„On už v školskom veku presne vedel, čo chce a išiel za tým. Navyše je veľmi inteligentný, hlúposť od neho nepočujete. Samozrejme, aj on bol pri kadejakých huncútstvách, no aj tam vedel rozpoznať mieru medzi dovoleným a neželaným,“ zaspomínal riaditeľ.
O Rišovi len to najlepšie
Len to najlepšie o Rišovi porozprávala aj jeho učiteľka angličtiny Jela Brodencová.
„Učiteľ si dobrého žiaka navždy zapamätá a Richard patril k najlepším. Už v piatej triede mi bolo jasné, že je iný ako ostatní. Nielenže sa dobre učil, ale bol aj slušný a milý, čo nie je v hokejových triedach až taká samozrejmosť. Angličtina mu išla, povedala by som, že ju miloval. Bolo na ňom vidieť, že si uvedomuje, ako ju v živote bude raz potrebovať. Najmä v ôsmej triede sa to už naplno prejavilo. Veľmi som naňho hrdá i pyšná za to, čo už stihol všetko dosiahnuť. A to má ešte celý život pred sebou. Páči sa mi aj to, že na nás nezabudol. S každým sa pozdraví, prihovorí sa, spýta sa, čo je nové. Na majstrovstvách sveta je to pre mňa jednoznačný favorit, mám oči len preňho,“ zasmiala sa skúsená pedagogička.
Už má preňho otázku
Slovenskému výberu, ale najmä Rišovi, drží palce aj ôsmak Róbert Kalnický.
„Je pre mňa vzorom. Pre jeho usilovnosť, pokoru i skromnosť. Je na ňom fajn, že nie je namyslený. Dá sa s nim porozprávať a aj odfotiť. Dúfam, že medzi nás znovu príde, už mám preňho nachystanú aj otázku. Bude ma zaujímať, ako sa mu hralo v takej parádnej atmosfére.“
Pánika objavili Mrukviovci
Podebatovať o Rišovi Pánikovi prišiel aj jeden z jeho prvých trénerov František Mrukvia st.
„Málokto to vie, ale s Rišom to vyzeralo tak, že hokej hrať nikdy nebude. Venoval sa najmä džudu a futbalu. Pamätám si, že sme spolu so synom chodili po školách vyhľadávať talenty. Zrazu sme v Jahodníckej škole naďabili na šikovného chlapca, ktorý nám pre jeho pohyb hneď padol do oka. Jednoznačne vyčnieval nad všetkými. Na čo siahol, to mu vyšlo. Spýtal som sa ho, či by nechcel skúsiť hokej. Kdeže, veď ja sa neviem ani korčuľovať. Verte-neverte, dlho sme ho a aj jeho rodičov prehovárali. Našťastie, otca som poznal z hádzanej a tak som ho neustále otravoval. Trvalo možno aj trištvrte roka, keď si Rišo konečne obul korčule. Prvé pohyby boli smiešne, aj stoličku som mu musel dať, aby toľko nepadal, ale stačilo mu pár tréningov a rýchlo sa to naučil.“
Otec a syn Mrukviovci od začiatku vedeli, že majú v rukách obrovský talent. Potvrdzovali to aj výsledky rôznych testov.
„Absolútne v nich vynikal, nemal konkurenciu. On za rok nielenže ostatných dobehol, ale aj o riadny kus predbehol. Začal v obrane, ale čoskoro sme ho preradili do útoku. V auguste sa učil korčuľovať a už v decembri rozhodoval zápasy. Neskutočné a nevídané,“ aj po rokoch sa nadchýnal František Mrukvia mladší.
Rodičia mu veľa dali
Obaja tréneri sa zhodli aj v tom, že veľkú zásluhu na tom, kde sa Rišo dostal, majú aj jeho rodičia.
„Viete, my sme tu mali veľa talentov, ale nie každý mal také zázemie, aby sa mohol stopercentne venovať len hokeju a učeniu. Otec naňho dával pozor, aj neskôr, keď odišiel do Třinca. Pamätám si, ako raz Rišo silnejšie narazil do jedného hráča a neospravedlnil sa. Tato mu na druhý deň zakázal hrať. A bol to dôležitý zápas,“ spomína Mrukvia senior.
„Jasné, že ma to teší, keď ho vidím hrať na majstrovstvách sveta. Je to príjemný pocit a netajím, aj zadosťučinenie.“
Mladší z Mrukviovcov si na Richardovi ešte váži aj to, že popri všetkých jeho fyzických, herných a korčuliarskych danostiach hrá hokej srdcom.
„Dáva do hry všetko, a preto vyniká. Podľa mňa na tomto šampionáte jednoznačne patrí k našim najlepším hráčom. Vôbec ma neprekvapuje, že na ľade ostáva aj po skončení oficiálneho tréningu. Takto si ho pamätám už z jeho žiackych čias.“
