sexuálneho zneužívania detí. Je zároveň aj kritikou spoločnosti, ktorá sa nevie vyrovnať s takýmto typom zločinov a namiesto páchateľov prstom ukazuje na obete. O kontroverznom príbehu a novej inscenácii sme sa porozprávali s hosťujúcou režisérkou Valeriou Schulczovou.
Blackbird je vašou prvou réžiou pre martinský súbor. Aká bola vaša reakcia, keď prišla ponuka z SKD?
- Mňa to veľmi potešilo. Jednak som už nepočítala s tým, že ešte túto sezónu budem mať nejakú réžiu a druhá potešujúca správa bola, že môžem robiť pre Martin. Toto divadlo je méta mnohých režisérov. Veľa sme sa o ňom učili ešte v škole, môj ročníkový pedagóg Ľubomír Vajdička tu prežil skvelé profesijné obdobie, jednoducho, v Martine je silná tradícia dobrého divadla. O to silnejšia výzva to pre mňa bola.
Poznali ste hercov, s ktorými ste mali robiť?
- Martinský súbor poznám tak na 50 až 70 percent, ale Kamilu Antalovú a Jána Kožucha, ktorí v inscenácii Blackbird hrajú, som poznala. Vedela som teda, čo ma čaká. O to viac ma práca v Martine lákala.
Hru Blackbird napísal David Harrower na objednávku festivalu v Edinburgu v roku 2005. Okamžite sa stala úspešnou, získala prestížne ceny a hrajú ju divadlá po celom svet. Čím to podľa vás je, že dramaturgovia slovenských divadiel po nej doposiaľ nesiahli?
- Neviem odpovedať, pretože nepoznám kód dramaturgie slovenských divadiel. Ale môžu na to byť tri vysvetlenia. Jednak že ten text dramaturgovia nepoznajú, alebo ako druhý dôvod, že na to nemajú vhodný typ hercov. Tretie a dosť dôležité vysvetlenie môže byť, že na takúto tému ešte nebol vhodný spoločenský kontext. Myslím, že po prípade z Nevidzian (pozn. red.: šlo o zneužívanie vtedy 11-ročného dievčaťa miestnym kňazom), si ľudia viac pripustili, že takéto veci sa dejú aj u nás. Dozrel čas o tom hovoriť.
Nedávno ste robili v SND inscenáciu Leni o kontroverznej režisérke Hitlerovho režimu, v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava inscenáciu Doktor Macbeth o kontroverznej dobe totalitného režimu a teraz kontroverzný príbeh nezvyčajného vzťahu. Je pre vás kontroverzia výzvou?
- Áno, jednoznačne. Myslím si, že divadlo má byť politické. Ja sa absolútne neidentifikujem s výrokmi riaditeľov rôznych divadiel, že politika do divadla nepatrí. Ak divadlo nemá odrážať realitu, ak si nevšíma zmenu spoločenských okolností a nevyjadruje sa k politike, potom nemá právo existovať. Také divadlo je len bohapustá zábava.
V čom je teda kontroverzia Harrowerovho príbehu?
- Tu sú minimálne dve roviny problému. Obeť a páchateľ. Plus verejná mienka. Ľudia majú tendenciu útočiť na obeť sexuálneho zneužitia. Osočujú ju, tvária sa, akoby ona bola vinná, príčina násilného aktu. Preto je pre mňa obdivuhodný postoj matky dievčaťa z Nevidzian, ktorá sa za svoju dcéru postavila, mala odvahu čeliť verejnej mienke a ustáť to. Klobúk dolu. No peklom si prechádzajú aj ľudia, ktorí trpia pedofíliou. Je to choroba. Paradoxne, násilie na deťoch z deväťdesiatich percent páchajú ľudia so sklonmi k zločinu, pedofili majú na tom len 10-percentný podiel. Vonkoncom sa nechcem pedofilov zastávať, alebo ich činy obhajovať, ospravedlňovať. No viem si predstaviť, v akej ťažkej životnej situácii sa taký človek nachádza. Ak je niekto pedofil bez sklonov k násiliu, vie to o sebe, chce sa liečiť, bojuje s tým, mal by cítiť pomoc okolia a podporu spoločnosti. Dôležitá je aj prevencia. V našej inscenácii je kontroverzia aj v tom, že Ray, hlavná postava, nie je jednoznačne odsúdený. To je náročné na prijatie, lebo čierno-biely svet ponúka jednoduchšie riešenia. A Harrower ako autor ich neponúka ani náhodou.
Hra je aj o snahe pochopiť chorého človeka, priblížiť sa mu. Nebojíte sa odsúdenia publika? Ako na to zareagujú diváci?
- To nedokážem odhadnúť. Bolo by skvelé, keby boli diváci zrelí a osvietení. Možno by sme touto inscenáciou chceli divákov k takémuto vnímaniu posunúť. Aj k tomu, aby sme prestali zatvárať oči pred tým, čo sa deje okolo nás.
Ani Una ako druhá hlavná postava to s prijatím nebude mať jednoduché. Prečo?
- Sme pri druhej kontroverzii tohto príbehu. Dievčatká v tomto veku sú ešte deti, ale už trochu aj ženy. Mnohé z nich sa maľujú, provokujú, chovajú sa ženskejšie, vonkajšiemu svetu dávajú evidentne dôvod na to, aby o nich povedal – ak ich zneužijú – môžu si za to samy. A dokonca reakcia okolia býva aj v obviňovaní rodičov. Problém je v tom, že deti, dievčatá, sa často správajú vyzývavo, provokujú, ale zastaviť by to mal dospelý človek. Kontroverzia textu tkvie aj v tom, že uvedomenie si toho, že zodpovedný je dospelý, prichádza pozvoľna. Istá časť divákov to vyhodnotí, že Una si za to môže sama. Je to určite aj o istom kultúrnom kontexte. Veď ak si zoberieme Rómea a Júliu, je tam replika, keď 14-ročnej Júlii hovorí jej matka – ja v tvojom veku som ťa už mala. To znamená, že v 12-13-tich už sexuálne žila. A samozrejme, že niekde v pralese stále žijú pôvodné kmene, ktoré v momente, keď sa dostaví pohlavná zrelosť, dievča prejde iniciačným rituálom, stane sa ženou a je pripravená stať sa dospelým členom spoločenstva. Kultúra tak neustále posúva hranice vnímania.
Vy ste (spolu s Romanom Olekšákom) pracovali s textom aj ako prekladateľka. S čím vás Harrowerov text najviac potrápil?
- Najťažšie bolo zistiť, akým spôsobom Harrower myslí. Na začiatku bol problém, že jeho jazyk je veľmi fragmentovaný, používa veľa repetícií, ktoré v angličtine fungujú, ale v slovenčine nie. Harrower rozbíja vetnú stavbu a tá atomizácia len podčiarkuje rozpaky našich postáv z nečakaného stretnutia. Aby postavy nepôsobili ako retardované, museli sme, niekedy namáhavo, hľadať slovenský ekvivalent.
Čo bolo pre vás pri inscenovaní textu nosné?
- Herci. V takto komorne ladenom texte, ktorý je založený na konfrontácii dvoch ľudí, je dôležité, aby príbehu uverili a cítili sa v tom prirodzene. Myslím si, že takýto text nepotrebuje nejakú scénickú alebo inscenačnú štylizáciu. Hercom v tom musí byť dobre, aby boli uveriteľní, aby to, čo hrajú, bolo pravdepodobné.
Ako herci prijali svoje kontroverzné postavy?
- Bola to pre nich výzva. Už pri skúšaní sa ukázal v celom inscenačnom tíme žensko-mužský princíp. Ženy vnímali, že Ray nie je pedofil, že sa zamiloval do dieťaťa, vedel o tom, že je to zlé a už nikdy v živote to nezopakoval. Pre Janka Kožucha, predstaviteľa Raya, to bolo od začiatku viac tak, že Ray je jednoznačne chorý človek a pudenie k tomu, aby svoj čin zopakoval, je veľké. Postupne sa nám to z oboch pólov zlialo do stredu, obrúsil sa militantný postoj zo začiatku skúšania.
Ale isté spochybnenie tam stále zostáva...
- Áno, pretože keď sa v závere objaví 12-ročné dievča, je to ako rana... Dieťa tam funguje v rôznych rovinách interpretácie. Jedna nám naznačuje, že Ray svoj čin zopakuje, druhá, že nech by sa akokoľvek snažil, biľag pedofila už zo seba neodpára. Spoločnosť ho vždy odsúdi, aj keby sa dal vykastrovať... Tretia rovina interpretácie necháva príbeh otvorený, ale to dieťa sprítomní vek Uny, divák si uvedomí, aké to bolo krehké dieťatko, keď sa jej to dialo.
Počas skúšania ste pracovali aj s odborníčkou, prečo?
- Prizvali sme si odborníčku, ktorá sa zaoberá zneužívaním detí. Chceli sme lepšie pochopiť procesy, ktoré v rámci pedofilného myslenia vznikajú. Celá hra je ako z príručky o pedofílii, presne ukazuje, ako funguje pocit viny aj pocit zodpovednosti u obete. Vzniká doslova patová situácia, keď sa obeť celý život z toho nevie dostať. Tiež sme zisťovali, akým spôsobom funguje myslenie u pedofila, ktorý trpí tzv. kognitívnou distorziou. On si celý život prispôsobuje realitu tak, aby sa v nej choval akoby čestne a morálne. Vychýli z normálu tú okolnosť, ktorá sa udiala a uspokojí svoje svedomie tým, že on neurobil nič zlé, veď on to dievča miluje. Preto pedofili páchajú len malé percento násilia na deťoch. Oni tie deti majú radi, chcú ich ochraňovať, zatiaľ čo tí, ktorí ich znásilňujú, sú násilne orientovaní.
V pražskom Národnom divadle túto Harrowerovu hru charakterizujú slovami - milostný príbeh ako psychothriller. Súhlasíte s takým označením?
- Za milostný príbeh to označil už autor David Harrower, keď hru napísal. Pre mňa je to však veľmi zvláštny milostný príbeh. S označením psychothriller súhlasím, ale inak je to skôr príbeh o stretnutí ľudí, ktorí prekročili Rubikon a už sa z toho nikdy v živote nemôžu vymaniť.
Hre ste ponechali pôvodný anglický názov, prečo?
- Z jednoduchého dôvodu. Tak ako v slovenčine máme homonymá, teda slová, ktoré rovnako znejú, ale majú rozličné významy, tak aj v angličtine slovo blackbird okrem toho, že označuje drozda, má ešte veľa ďalších významov. Napríklad týmto slovom Angličania označovali otrokov, ktorých dopravovali do Austrálie, aby osídľovali územie. Označujú ním aj vzťah, z ktorého sa neviete vymaniť. Asi neexistuje ani paralela s chovaním drozda k tomuto príbehu, tak sa nám zdalo nezmyselné prekladať názov slovom drozd a už vôbec nie výrazom čierny vták. Radšej sme sa rozhodli ponechať pôvodný názov, aj keby mal neznamenať nič.
Ako by ste bežného diváka pozvali na predstavenie, ako by ste mu načrtli podstatu hry?
- Asi by som povedala, že je to hra o stretnutí muža a ženy, ktorí prežili intenzívny vzťah. Ten vzťah bol za hranicou normálu a ani jeden z nich sa z toho už nedokáže dostať. Na to, aby sa v svojich životoch posunuli ďalej, musia sa stretnúť. Keď som si ten text prvý raz prečítala, okamžite som mala jeho vizuálnu metaforu. Videla som Unu v kocke ľadu, ako všetko okolo seba vidí, ale nedokáže ani cítiť, ani počuť, ani nič konať, ani žiť. Všetko je to akoby za tou kockou ľadu a ona potrebuje, aby sa ľad roztopil. Na to sa musí stretnúť s Rayom.
A pomohlo jej to stretnutie?
- Myslím, že áno. Ale či sa Una z toho aj dostane, o tom pochybujem. Nedostane sa z toho aj preto, ako k tomu pristupujú jej blízki. Je veľmi dôležité, ako sa zachová okolie obete, či ju nebude ešte viac traumatizovať. Viktimizácia obete, obviňovanie, že ona je zodpovedná za to, čo sa stalo, je u nás bežné. Mali by sme premýšľať nad tým, kto je skutočná obeť – nie my okolo, nie rodičia Uny, ktorí sa tak cítili... V tom je mama dievčatka z Nevidzian, ktorá celý prípad zneužívania dcéry oznámila, osvietená žena.
Nepoužil aj Harrower skutočný príbeh zneužitia ako inšpiráciu pre svoju hru?
- Áno a o to je text uveriteľnejší, silnejší. V skutočnosti bol predobrazom Raya Američan v námornom vojsku, ktorý si pri chatovaní vyhliadol dievča v Anglicku, písali si, neskôr jej začal volať...Dievča sa cítilo vylúčené zo spoločnosti rovesníkov, smiali sa jej za to, akú hudbu počúva a tento muž jej prejavoval pochopenie. Raz jej zavolal, že príde do Manchestru, a navrhol, aby sa stretli. Mala ho čakať na letisku. Doma zaklamala, že potrebuje pas, lebo ide na školský výlet. Tešila sa, že sa s ním stretne, z jej strany v tom nebol ani závan sexuality. Vnímala ho ako blízkeho človeka, ktorý jej rozumie. Chcela utiecť od rodičov, mala pocit, že ju nikto nechápe. Ten muž jej povedal, že pôjdu spolu do Paríža. Keď prišiel, mal na sebe tričko s názvom kapely, ktorú ona počúvala – za čo sa jej rovesníci smiali. Muž s ňou odišiel do Francúzska, prvú noc spolu nemali nič, druhú kúpil fľašu vodky, aby sa uvoľnila a mali sex. Iba raz. Ona bola sklamaná, rozčarovaná z toho aktu. Stalo sa to len raz a bola šťastná, že sa k tomu nikdy nevrátil – ani slovne, ani inak. Potom zistili, že ich hľadajú. Boli už v Nemecku, tretí deň spolu. Muž prikázal dievčaťu, aby zavolala matke, že je živá, posadil ju do lietadla domov a sám sa udal polícii. Chápem, prečo Harrower zvolil iný kľúč. Našich protagonistov dal do susedstva. Väčšina prípadov znásilnení ale aj sexuálneho zneužívania detí sa totiž deje blízkou osobou. Nie je to žiadna fikcia, tieto veci sa reálne dejú a mali by sme prestať zatvárať pred tým oči.
Valeria Schulczová (r. 1975) je režisérka, scenáristka a dramatička. V rokoch 1994–1999 študovala na katedre réžie a dramaturgie na VŠVU v Bratislave. Pracovala ako dramaturgička v brnianskom HaDivadle, v sezóne 2003/2004 bola jeho umeleckou šéfkou. Od roku 2004 bola dramaturgičkou Divadla Rokoko v Prahe. Režírovala na VŠMU v Bratislave, v HaDivadle v Brne a v Divadle Petra Bezruča v Ostrave, v Divadle Na zábradlí v Prahe, v SND a v mestskom divadle P. O. Hviezdoslava v Bratislave. Je spoluautorkou hier Stačí povedať: nie!, Dúchanie do pahrieb, Leni, Doktor Macbeth atď.
