ktorej zožala mnoho úspechov a v aktuálnom projekte Paralela pomáha hendikepovaným.
Pôsobíte veľmi veselo a vyrovnane. Dá sa vôbec zmieriť s tragédiou, ktorá sa vám stala pred trinástimi rokmi?
- V 36 rokoch som prežila dopravnú nehodu po zrážke s kamiónom vo Vrútkach. Ale ochrnutá som ostala až po operácií. Celý svoj život som musela úplne zmeniť a začať odznova. Predtým sme bývali na štvrtom poschodí bez výťahu, takže bolo treba sa najskôr presťahovať. Aj domácnosť mám prispôsobenú tak, aby som mohla sama fungovať. Bez úplnej pomoci sa však nezaobídem.
Kto vám bol v týchto ťažkých chvíľach najväčšou oporou?
- Pomohla mi rodina a najviac môj priateľ Jozef. Bez neho by som to ťažko zvládla. Aj teraz ma podporuje vo všetkých mojich aktivitách. I športových – chodí so mnou na tréningy a vláči mi 60-kilové kufre plné výstroje. Človeka takáto nehoda posunie ďalej, zistíte, kto sú skutočne vaši priatelia a uvedomíte si skutočné hodnoty. Už netrváte na maličkostiach. Mne už o život išlo, takže ja tie hodnoty mám úplne niekde inde.
Pomohla vám zložité obdobie lepšie zvládnuť aj napríklad športová streľba, ktorej ste sa začali venovať práve po nehode?
- Určite áno. Už ako 15-ročné dievča som rada strieľala zo vzduchovky, ale až po tých udalostiach ma jedna kamarátka oslovila, či nechcem ísť strieľať zo vzduchovky a malokalibrovky do Vištuku. Tak som to vyskúšala, chytilo ma to a pri streľbe som už zostala. Ale keďže Pezinok je ďaleko, tak zhruba pred piatimi rokmi som prešla do Športovo-streleckého klubu mesta Martin na Ľadovni. Tento šport mi priniesol veľa a najmä - udržuje ma v kondícií.
Vy vraj ale netrénujete a nesúťažíte s hendikepovanými ale so zdravými športovcami. Je to tak?
- Na Slovensku súťažím so zdravými, lebo v našej republike máme len dvanásť postihnutých strelcov a neustále sa porovnávať len medzi sebou by bolo zvláštne. Som rada, že mám v streleckom klube výborných kolegov a priateľov, ktorí mi vychádzajú v ústrety a vždy ochotne pomôžu. Vôbec nevnímajú, že som na vozíku a berú ma ako rovnocennú súperku. Aj keď často horekujem, keď ideme na preteky, že ako sa dostanem tam a tam. Podporia ma, zažartujú si, že už len ma na to miesto nejako vytrepú.
Ako často trénujete?
- Ak chcem dosiahnuť úspech, musím trénovať aspoň tri až štyrikrát do týždňa. Chodím buď na Ľadoveň, ale vzduchovku mám upravenú tak, že strieľam aj doma v garáži. Naozaj nemám čas sa nudiť.
Váš tvrdý tréning sa už stihol aj odzrkadliť a získali ste niekoľko ocenení.
- Tento rok ma mesto Martin za moje úspechy ocenilo titulom Športovec roka. S paralympijským družstvom, teda s Veronikou Vadičovou a Jozefom Širokým sme v apríli absolvovali dva svetové poháre. V poľskom Štetíne sme v streľbe zo vzduchovky vyhrali zlato a ja som v jednotlivcoch skončila na šiestom mieste. V Hannoveri v Nemecku sme ako družstvo nielenže obhájili prvé miesto, ale dokonca i prekonali európsky rekord. Za malokalibrovku sme získali striebornú medailu. Teší ma, že sme porazili silných súperov z krajín, ako je napríklad Čína, Anglicko či Kórea. Mojim doposiaľ najväčším úspechom spomedzi jednotlivcov bol zisk striebornej medaily na svetovom pohári v Španielsku.
Teraz sa však momentálne sústredíte na Paralympiádu 2016 v Rio de Janeiro, však?
- Áno, ale najskôr ma v júli čakajú dôležité preteky v Chorvátsku. Ak sa mi podarí zvíťaziť, môžem si vybojovať priamu miestenku na paralympiádu. Je mojím veľkým snom dostať sa do Brazílie.
Nedávno ste sa stali súčasťou projektu Paralela. O čo presne ide?
- Cieľom je motivovať ľudí, ktorí ostanú po nehode alebo nejakej tragédií pripútaní na vozík. Oni, ani ich príbuzní nevedia, na koho sa obrátiť, kde si majú vybaviť invalidný vozík a iné pomôcky. Som v skupine motivátorov a chceme im ukázať, že nenastala žiadna katastrofa a žiť sa dá i na vozíku. Nech vidia, že sa dá aj pracovať, športovať, aj dobre vychovávať deti. Dôležité je mať okolo seba ľudí, ktorí pri vás stoja.
Vo vašom prípade ale ide aj o inú pomoc. Pracujete ako operátorka kamerového systému na vrútockej mestskej polície. Spomínate si na prípady, kedy ste naozaj niekomu pomohli?
- V chránenom pracovisku pracujem už deväť rokov. Na kamere som napríklad videla krádež bankomatovej karty, alebo ako jeden pán zaspal na lavičke a pri sebe mal veci, ktoré mu mohli ukradnúť. Ďalšia pani zas nastúpila do autobusu, ale tašku si zabudla na zastávke, tak sme tam poslali hliadku. Môže sa zdať, že ide o drobnosti, ale pre tých konkrétnych ľudí je dôležité, keď im pomôžeme. V meste sa stále niečo deje. Mnohým ľuďom sa nepáči, že sú snímaní, ale ide o dobrú vec, ich ochranu a komfortnejší život.
Vandalizmus sa asi nevyhýba ani Vrútkam.
- Určite, na kamerách často vidíme, ako sa zhlukujú neprispôsobiví občania. Ale predchádzame i záškoláctvu. Lebo tiež vidím, keď sa po meste túlajú malé deti, ktoré by mali byť v škole. Aj takéto veci chodievajú preveriť policajné hliadky.
Čo vás v živote najviac teší?
- Mám radosť zo svojich detí, teším sa z pekného vzťahu s priateľom a rada vidím okolo seba šťastných ľudí. Relaxujem pri varení a pečení. Dobrôtky sem-tam prinesiem aj kolegom do práce. Sme naozaj dobrý kolektív.
A po čom najviac túžite, máte nejaký sen?
- Verím, že sa ešte raz postavím na vlastné nohy. Chodím na liečenia, pravidelne trénujem, takže vidím určité pokroky. Len tak ľahko sa vzdať nemienim. Vždy treba v živote niečomu veriť a mať svoj cieľ.
