Ako sa rodák z Trenčianskych Teplíc môže stať chatárom vo Veľkej Fatre?
- Od malička som mal tri sny. Stať sa chatárom, členom horskej služby a chcel som mať doma písací stôl. Keď za svojimi snami idete, zväčša sa ich podarí naplniť. Ja som mal to šťastie.
Začnime od toho písacieho stola. Mladí chalani chcú mať auto, motorku, neskôr peknú frajerku. Vy ste naozaj chceli písací stôl?
- Všetci sa najprv smejú, keď im poviem o tomto mojom sne. Keďže otec zomrel pomerne skoro, tak nás mama musela spolu s bratom v skromných pomeroch vychovávať sama. Na návštevách u kamarátov a známych som deťom, v dobrom slova zmysle, vždy závidel ich písací stôl. Mamina to tak, ako to len mamy vedia, vycítila a raz mi taký kúpila. Dodnes ho niekde mám.
A čo ďalšie dva sny?
- Tie sa mi podarilo naplniť naraz. V roku 2000 som sa stal chatárom tu pod Borišovom a v tom istom čase ma prijali aj za člena horskej služby.
Horských chát ja na Slovensku pomerne veľa, no stať sa na jednej z nich chatárom zo dňa na deň sa asi nedá. Alebo sa mýlim?
- Chatári na dobrých chatách sa veľmi nemenia, takže voľné miesto nie je v ponuke až tak často. Ja som začal ako zamestnanec na Chate Koliba vo Veľkej Rači, a potom pokračoval na Chate pod Suchým. Keď mi v roku 2000 kamarát povedal, že Chata pod Borišovom nemá chatára, tak sa naskytla šanca.
V tom čase však ešte nebola táto chata až taká vychýrená. Neprekážalo?
- Ak mám pravdu povedať, ani ja som poriadne nevedel, kde sa presne nachádza. Keď mi ale spomínaný kamarát povedal, že sa sem musia zásoby vynášať na chrbte a nie je tu elektrika, zbystril som. Také niečo sa veľmi približovalo tomu môjmu snu.
Keď sme už pri tých vynáškach, koľko je na Slovensku chát, kde sa musia vynášať zásoby na chrbte?
- Ak som to narýchlo dobre spočítal, tak vrátane našej asi osem. Pokiaľ viem, tak v zahraničí sa na menej prístupné chaty vyvážajú zásoby vrtuľníkmi, takže sa dá povedať, že vynáška na chrbte je slovenské špecifikum. Ja som do príchodu na Borišov bol v tom, že sa vynáša len v Tatrách.
Ako často schádzate po zásoby do doliny?
- V zime o čosi menej, no počas letnej sezóny raz za deň a ak treba tak sa otočíme aj dvakrát. Najintenzívnejšie je to na jeseň, pretože vtedy treba hore dostať aj zásoby na zimu ako kapustu, zemiaky či pivo. Vtedy sa stane, že sa za deň vynáša i trikrát. My sem musíme dostať všetko od potravín, cez nápoje až po drevo. Keďže chata stojí v národnom parku, nemôžem len tak vyjsť von a vyťať prvý strom.
Koľko kilogramov musí vyniesť nosič na chatu pod Borišovom, aby sa dalo povedať, že je dobrý?
- Keď vynesie sud piva, ja hovorím, že spravil maturitu. Ak to prepočítame na kilá, pivo v sude váži 50 kg, obal 12,5 kg a krošne okolo 7,5 kg, takže po ceste hore má na chrbte 70 kg. To je taký základ, ku ktorému si každý pridá, koľko je schopný odniesť. Každý nosič je platený od kila, takže čím viac vynesie, tým viac zarobí.
Pracovným náradím nosiča je krošňa. Kde by som ju vedel zohnať?
- Asi deväťdesiat percent z nich sa vyrába z jaseňového dreva, takže treba zájsť za stolárom. Jednotlivé miery sa zadávajú podľa postavy nosiča. Potom si už každý upevní a upraví popruhy tak, ako mu to najviac vyhovuje.
Vo všeobecnosti majú ľudia predstavu, že život na horskej chate je predovšetkým o čerstvom vzduchu a romantike. Ako je to naozaj?
- Na chate robí každý všetko, čo treba. Keď napríklad vynesiem hore zásoby a treba pomôcť v kuchyni umývať riad, tak sa rýchlo prezlečiem a postavím sa za umývadlo. Keď treba zbierať poháre, tak pozbieram poháre. To isté platí aj pre ostaných, nik u nás nad žiadnou robotou neohŕňa nosom. Ale určite si nájdeme čas aj na tú romantiku.
Teraz váš subjektívny názor. Je robota na chate drina?
- Niekedy máte práce vyše hlavy, celý deň sa nezastavíte, no vôbec vám to neprekáža a ste v pohode. Potom stačí, aby prišiel jeden človek, ktorý vám svojím správaním zoberie toľko energie, že máte chuť všetko zabaliť a nechať tak. Nie nadarmo sa hovorí, že najťažšia je práca s ľuďmi. Ja sa však nesťažujem, hory i prírodu mám rád, robím prácu, ktorú som si vysníval a to je prvoradé.
Na koľko dní dovolenky má chatár nárok?
- Podstatnú časť roka som tu. Do dediny či mesta idem len keď treba nakúpiť tovar či niečo dôležité vybaviť. Najdlhšie som preč, keď idem navštíviť mamu, ktorá v súčasnosti býva v Topoľčanoch. U nej zväčša zostanem tri dni.
Veľké spoločnosti majú stratégie, kde si určia, akým smerom sa má firma uberať. Máte aj vy svoju stratégiu?
- Snažíme sa robiť veci tak, aby sme zachovali jedinečnú atmosféry chaty. Elektrickú energiu vyrábame ekologicky vďaka solárnym panelom a keď v zime namrznú, tak si svietime petrolejkami. Vodu čerpáme z neďalekého prameňa klasickým samospádom. Pre niekoho nič svetoborné, no ľudia tieto veci vnímajú dosť intenzívne a väčšina z nich si pochvaľuje.
Dokonca na chate nie je ani signál. Presnejšie je tu len pár miest, odkiaľ sa dá zavolať...
- Záleží od toho, akého máte operátora. Povedzme pri okne narazíte na signál jedného, na rohu chaty na signál druhého. O deň neskôr už treba na tom istom mieste zdvihnúť ruku o niečo vyššie, inokedy zas spraviť pár krokov nabok. Zásadou je, že keď už začne mobil zvoniť musíte zostať stáť, pretože signál môžete rýchlo stratiť. Znie to možno trochu bláznivo, ale je to naozaj tak.
Lákadlom môžu byť aj rôzne špeciality v jedálničku. Čo turisti na horskej chate najčastejšie kupujú?
- Nesmie chýbať polievka. Tá nasýti a je aj cenovo dostupná. Samozrejme v lete ide z nápojov najviac pivo, k tomu borovička a horec. V zime zas čaj s rumom. V ponuke nesmie chýbať ani horalka.
Existuje na Slovensku niečo také ako chatárska komunita?
- Chát je u nás pomerne dosť, a tak osobne poznať všetkých chatárov je dosť problematické. S viacerými ale máme priateľské vzťahy. Pozrieť nás už bol Viktor Beránek z Chaty pod Rysmi či Tomáš Petrík z Chaty pri Zelenom Plese, ktorú ľudia poznajú aj ako Brnčalovu chatu. Veľmi dobre si rozumieme s Vladkom Devátym z Chaty Havranovo. Ten je k nám najbližšie, veď býva hneď pod kopcom. Preto ho volám pán sused.
Dostať sa na Chatu pod Borišovom je dnes dosť problematické. Ak nejdete po hrebeni, najskôr musíte pešo prejsť viac ako desať kilometrov dlhé doliny z Belej alebo Necpál, a potom vystúpať hore. Pre rodiny s deťmi nič moc...
- Keď vstúpil do platnosti nový zákon o ochrane prírody, ubudlo najmä domácich, ktorí prichádzali cez Necpalskú dolinu a naozaj nechýbali medzi nimi ani rodičia so svojimi ratolesťami. Samozrejme, pocítili sme to v prvom rade my, no myslím si, že ľúto je aj ľuďom. Chatu pod Borišovom si dovolím zaradiť medzi perly Turca. Takéto poklady síce treba chrániť, no určite ich nemá význam skrývať.
