ďovateľom Súkromnej základnej umeleckej školy Maše Haľamovej.
Tento rok oslávi Tanečný klub Deep DC štvrťstoročie. Čo predchádzalo jeho vzniku?
Po stredoškolských štúdiách som nastúpil na povinnú vojenskú službu do Martina. Tam som dostal rozkaz vyučovať tanec pre žiakov vojenského učilišťa. V roku 1991 som získal ako sólový tanečník titul česko-slovenského majstra republiky v tanečnom štýle disco. Titul federálneho majstra som obhájil aj o rok neskôr. Po ukončení vojenčiny v roku 1991 bola už viac-menej vyformovaná stála základňa tanečníkov a začali sme fungovať v rámci tanečnej školy Ingriš. Takže všetko to začalo tým, že som tancoval. Najprv pre radosť a neskôr aj súťažne.
Ktorý rok vnímate v rámci histórie Tanečného klubu Deep ako ten prelomový?
Dôležitých rokov je viac. Ak mám vybrať jeden, tak to bol rok 1995. Vtedy sme začali fungovať v priestoroch bývalého Turčianskeho osvetového strediska na Ľadovni. Popri kariére sólového tanečníka som začal pôsobiť ako choreograf. Keď sme začínali, tancovali sme pre radosť. Myslím, že to je spolu s originálnymi choreografiami a poctivými tréningami najlepší recept na úspech. Ten sa aj dostavil, pretože postupne sme získali tituly majstrov Slovenska, šesťkrát sme sa stali majstrami Európy a dvakrát sme stáli na stupienku víťazov ako majstri sveta.
Určite vám v pamäti ostane aj kritický rok 2008, kedy sa existencia klubu sa otriasala v základoch.
Ak máte na mysli skutočnosť, že sa od klubu odčlenila skupina ľudí a takmer došlo k rozpadu, dnes už vnímam prirodzený vývoj. Možno keby sme nevlastnili nič a nemali úspechy, problémy by nevznikli. Ohľadom tejto nepríjemnej záležitosti sa v minulosti veľa napísalo a povedalo, takže je bezpredmetné sa k tomu ďalej vracať. Beriem to ako dávno uzavretú záležitosť. Bola to pre mňa dobrá škola života a ponaučenie. Mne úplne stačí ku šťastiu, že sa všetko vrátilo do starých koľají a klubu sa darí ako nikdy predtým.
To potvrdzujú aj výsledky klubu z posledných európskych a svetových súťaží. Aká bola medailová bilancia Deepu za rok 2014?
Najprv sme išli na majstrovstvá Slovenska v hip hope. Tam sme získali titul majstra a vicemajstra Slovenska. O týždeň neskôr v Bratislave, na majstrovstvách republiky v tanečnom štýle disco sme získali titul majstra a dvojnásobného vicemajstra. Detská choreografia Cosmic bola dokonca ohodnotená na samé jednotky. V júni sme cestovali do Litvy, kde boli majstrovstvá Európy v street dance show. Tam sa mi potvrdilo to, čo som v kútiku duše tušil. Vyhrali sme titul majstra a vicemajstra Európy. Súčasťou šampionátu v Litve bol aj svetový pohár v hip hope. Tam sme získali až v piatich disciplínach prvé miesto, čo vôbec nie je málo. V septembri sme cestovali už ako majstri Európy v street dance show na majstrovstvá sveta. Tam sme získali tretie miesto. Poslednou zástavkou boli majstrovstvá sveta v tanečnom štýle disco. Tam naše juniorky získali opäť bronz. Toľko v skratke. Ak by som mal vymenovať všetky zisky medailí, teda aj zo slovenských pohárových súťaží, zoznam by bol podstatne dlhší.
Ako ste uviedli, v roku 2014 ste tušili, že Deep bude majster Európy. Čo vám našepkáva intuícia na rok 2015?
Zatiaľ nič, ale určite sa ozve po slovenských majstrovských súťažiach. Na každú súťaž ideme s tým, že chceme podať čo najlepší výkon a ísť naplno. Zároveň si treba zachovať aj vnútornú pokoru, lebo tanečný šport je subjektívna záležitosť. Nedá sa zmerať na sekundy, taktiež ani na góly. Niekedy sa stáva, že výborný subjektívny pocit tanečníka z podaného výkonu sa vôbec nezhoduje s verdiktom poroty. V klube sa snažíme pripraviť deti aj na takéto situácie.
V roku 2005 ste založili Súkromnú základnú umeleckú školu Maše Haľamovej, ktorá pôsobí v sieti školských zariadení už celú dekádu. Čo predchádzalo jej vzniku?
Tanečný klub fungoval už niekoľko rokov. Potrebovali sme ale úroveň fungovania posunúť o niečo vyššie. Robil som choreografa, potreboval som systematicky vychovávať nové talenty. Zriadenie súkromnej základnej umeleckej školy mi prišlo ako najlepšie riešenie. V roku 2005 som kúpil budovu, v ktorej sídlime dodnes. Tým pádom sme sa zaradili medzi tie školy, ktoré sú sebestačné a nemusia sa uchýliť do podnájmov. Zároveň som zriadil aj Súkromné centrum voľného času Tanečného klubu Deep. Najprv sme v rámci umeleckej školy mali rozvinutý najviac tanečný odbor. Vzhľadom na históriu je to logické. S potešením však musím konštatovať, že veľmi vyhľadávaným sa stáva výtvarný odbor. Minulý rok sa nám podarilo rozbehnúť aj hudobný a literárno-dramatický odbor. Veľkú zásluhu na vysokej kvalite centra a voľného času majú pedagógovia a moji zamestnanci. Ja ich veľmi rád nazývam „srdiečkári“. Bez tých správnych ľudí, ktorých mám dnes pri sebe, by to jednoducho nešlo.
Nespadáte pod štandardné školské zariadenia, ktoré po skončení vyučovania zavrú dvere.
To je pravda. Okrem vyučovania v rámci súkromného centra voľného času a súkromnej základnej umeleckej školy máme veľa ďalších aktivít – tanečné kempy, worshopy, prímestské tábory, besiedky, šachové turnaje a výtvarné vernisáže. Úspešne sme realizovali europrojekty v rámci mládežníckej organizácie Iuventa. Už po piatykrát sme zorganizovali najväčšiu tanečnú ligu na Slovensku – Deep Dance League. Už teraz chystáme opäť akciu Škola volá, ktorá je určená pre školopovinné deti a ich rodičov. Svojím charakterom ju neskromne nazvem ojedinelou na Slovensku. Okrem toho sa pripravujeme na európske a svetové šampionáty. Toto je len torzo našich aktivít. Takže určite nie sme zariadenie, v ktorom keď odbije „šestnásta hodina“, zaželáme si navzájom pekný večer a ideme domov. Tak to u nás nechodí. Veľakrát musíme obetovať aj voľné víkendy.
V týchto dňoch chystáte galaprogram pri príležitosti 25. výročia Tanečného klubu Deep a 10. výročia Súkromnej základnej umeleckej školy Maše Haľamovej. Kedy sa budú konať tieto dve významné podujatia?
V júni organizujeme záverečný koncert s názvom Desať detských prikázaní. Tam sa predstavia všetky odbory. V novembri príde na rad galaprogam. Na ten sa veľmi teším. Nechcem prezrádzať viac, aby som nepokazil prekvapenie.
Počas 25 rokov ste zažili nielen dobré, ale aj menej príjemné chvíle. Spomeniete si na nejaké?
Veru áno. Tesne po páde socializmu som si kúpil značkové botasky, po ktorých som dlho túžil. Vtedy bola iná doba, skromnejšie časy a vlastniť také botasky bolo vzácnosťou. Obetoval som za ne celú výplatu a tešil som za z nich. Raz som ich na sústredení v Jasenskej doline neuvážene, ale v dobrej vôli dal sušiť ku ohňu. Keď som ich videl na druhý deň zhorené na uhoľ, takmer som sa rozplakal (smiech). Ale nie, robím si žarty. Jasné, zažil som aj nepríjemné a smutné chvíle. Boli aj hádky, konflikty a nedorozumenia. Našťastie, tých príjemných chvíľ bolo oveľa viac. Nedávno ma potešilo moje opätovné zvolenie za člena prezídia Slovenskej tanečnej organizácie disciplín IDO. Dôveru mi vyslovilo 1202 ľudí. Je to pre mňa veľká česť a zároveň veľký záväzok. Som vďačný, že sa celý život venujem tomu, čo ma baví a napĺňa. Budem mať na staré kolená veru na čo s láskou spomínať.
Autor: Gabriela Avramová
