V Kontinentálnej hokejovej lige (KHL) ste odohrali štyri sezóny z toho tri v ruských kluboch. Má profesionálny hokejista v rozlohou najväčšej krajine sveta ťažký život?
- V Rusku sa veľa lieta za súpermi a aj domáce zápasy sú dosť nahusto. Takže času na rodinu počas sezóny nie je veľa. Inak ale nemôžem na nikoho a na nič povedať krivé slovo. Každé zamestnanie má svoje za a proti, čo platí i pre profesionálnych športovcov.
Ruské kluby boli, a niektoré ešte stále sú, známe takzvanými bázami. Na úvod nám priblížte, čo sa za týmto krátkym slovíčkom skrýva?
- Ide v podstate o hotel, či už vo výhodnej polohe pri štadióne alebo aj mimo mesta. Počas domácej serie zápasov hráči odchádzajú na hotel už večer pred stretnutím a s rodinou sa stretnú až po ňom. V iných mužstvách hrači idú na hotel až po rannom rozkorčuľovaní, čo je lepšia možnosť. Keďže na tripoch sme približne 10 dní, a pri domácej sérii zápasov by som bol väčšinu zavretý na hotely, tak môj súkromný život by prakticky neexistoval. Najhoršie je ,že väčšina ruských hráčov tam chodí rada.
Akú máte s bázou skúsenosť vy?
- Našťastie pre mňa, kluby, kde som pôsobil, bazu nemali. V Spartaku síce bola, ale najmä preto, aby hráči v deň zápasu nemuseli stráviť hodiny v hustej moskovskej premávke. Hráči sa na bázu prepravovali individuálne. Dalo sa ísť pešo, autom a kto chcel, mohol využiť tímový autobus. Preto bolo ťažké odkontrolovať, kto kedy prišiel a či tam vôbec spal. Keby sa však prehrávalo, tak by sa začali hľadali príčiny a na báze by robili dôslednejšie kontroly. Potom ale klub stratil sponzora, nebolo na výplaty a už ani na bázu. Dokonca sa zrušili ranné rozkorčuľovania a mužstvo sa stretlo až pred zápasom.
Zohrávalo pri vašom rozhodovaní, kde budete pôsobiť i to, aký druh bázy klub uprednostňuje?
- Áno. Pre mňa je totiž rodina veľmi dôležitá a chcem ju mať pri sebe. Pomáha mi počas sezóny prekonať ťažké chvíle a takisto si s ňou rád užívam obdobia, keď sa darí. Ak by v klube mali prísnejšiu bázu, vyzeralo by to tak, akoby moji najbližší v Rusku so mnou ani neboli.
Ďalším špecifikom v KHL sú tripy, ktoré zväčša trvajú desať dní...
- Vtedy zostalo všetko na manželku. Naozaj ju obdivujem, ako veci zvládala. Veď byť v cudzej krajine sama s malým dieťaťom, dopraviť sa kde treba a vybavovať všetko nevyhnutné nie je vôbec jednoduché. Kto také niečo neokúsil na vlastnej koži, tak to ťažko pochopí. Aj preto sme si v Chabarovsku spolu s dvomi fínskymi spoluhráčmi najali osobného šóféra. Dobre ovládal angličtinu a v prípade, že by sa v čase, keď sme boli na tripe niečo nepredvídané stalo, mal doma kto pomôcť.
Hráči klubov KHL lietajú cez niekoľko časových pásiem. Nerobia vám problémy tieto presuny?
- Keď sme z Chabarovska cestovali na zápasy v okolí Moskvy a ďalej na západ, letelo sa do hlavného mesta a až potom sme mali charterový let. Cesty boli naozaj nekonečné a niekedy trvali viac ako 12 hodín. Navyše, klub z Chabarovska využíval bežné komerčné linky, preto to bolo náročnejšie.
Čo časový posun?
- Ten bol medzi Moskvou a Chabarovskom sedemhodinový. Keď sme sa z tripu vrátili domov, väčšinou doobeda, každému sa chcelo zaľahnúť do postele. Ja som sa snažil čo najviac spať počas cesty v lietadle a po príchode vydržať hore. V prvom rade aby som mohol byť s malým a manželkou a tiež preto, aby sa organizmus čo najrýchlejšie nastavil na chabarovský čas. Niektorí chalani však nevydržali, zaspali (napríklad kolega Marcel Haščák)a zobudili sa až pred večerným tréningom. Tak svoju aklimatizáciu predĺžili. Preto sa často stávalo, že na prvom domácom zápase po tripe sme na tom boli ako tím po fyzickej stránke horšie ako súper, ktorý k nám pricestoval.
Dala sa zvládnuť zima v Chabarovsku?
- Najmä malý si ju poriadne užil. Bola to práva nefalšovaná zima s množstvom snehu. Teploty sa pohybovali už od začiatku novembra od -10 do -35 stupňov, nehrozili žiadne čľapkanice, sychravé dni ani nič podobné, čo máme na Slovensku. Raz za čas prišla poriadna chumelica, za pár hodín napadlo pol metra snehu a nasledovalo niekoľko nádherných slnečných dní. Takto to išlo dookola. Keď bolo okolo -15, tak sme sa s Manželkou Miškou tešili, že musíme ísť von a využiť také dobré počasie.
Z ruských destinácií ste zatiaľ pôsobil v Chabarovsku, Moskve a Jekaterinburgu. Kde sa rodina cítila najlepšie?
- Máme krásne spomienky na všetky mestá. V každom sme si našli to svoje. Aj preto, že syn mal vždy o rôčik viac, aktivity sme sa snažili prispôsobiť predovšetkým jemu. Ale asi najviac nám k srdcu prirástol Jekaterinburg. Bol to môj prvý ruský klub a všetko fungovalo po každej stránke.
V Leve Poprad a najmä v Spartaku Moskva to najmä z pohľadu plnenia záväzkov voči hráčom nebolo nič moc. Už máte v tomto smere všetko vyrovnané?
- Lev sa nezachoval veľmi seriózne. Hráčom, ktorí prešli z Popradu do Prahy peniaze vyplatili, ale ostaným nie. Takto sa to ťahalo približne pol roka, no aj s prispením mediálneho tlaku nakoniec svoje pozdlžnosti vyrovnali. So Spartakom, ktorý do tejto sezóny KHL vôbec nenastúpil, je to horšie. Tam mi stále dlhujú približne polovicu kontraktu. Veci okolo tohto vyrovnania v súčasnosti rieši v Rusku človek, čo má moju plnú moc a komunikuje s hráčskou asociáciou i vedením súťaže. Aby toho nebolo dosť, tento rok v Chabarovsku najmä zahraničným hračom poriadne skrížilo plány štyridsaťpercentné oslabenie rubľa. Kontrakty sa totiž uzatvárajú v ruskej mene. Ja som mal na začiatku sezóny finančne výhodnú zmluvu, ale na jej konci sa vďaka rýchlemu pádu meny prakticky vyrovnala tomu, čo som podpisoval pri svojom vstupe do KHL.
Teraz nám prezraďte, kde budete pôsobiť v najbližšej sezóne?
- Na stole je zaujímavá ponuka od futbalového klubu z Turčianskej Štiavničky. Existuje reálna šanca, že z druhého miesta postúpi do štvrtej ligy a to je výzva (smiech). Ale teraz vážne. Prioritou stále zostáva Rusko. Súbežne sa riešia i možnosti v Európe a záujem o moje služby je aj v Čechách.
Ešte sa vráťme k spomínanej Turčianskej Štiavničke. Nastúpili ste za ňu v niekoľkých zápasoch piatej futbalovej ligy a dokonca sa vám podarilo streliť i gól. Za premiérový presný zásah v klube sa zvykne platiť. Museli ste prispieť do spoločnej kasy i vy?
- Bolo treba vyrovnať prístupné, ktorým bola fľaša borovičky. Keďže mi nepovedali aká veľká, doniesol som všetky od plastových poldecákov, ktoré sa predávajú na pumpách až po tie najväčšie. Ešte po skončení futbalovej sezóny by sa mal hrať v Štiavničke exhibičný zápas proti druholigovému Zvolenu. Tam sa s chalanmi určite rozlúčim, teda ak ma nepodpíšu na nový ročník.
Je pre hokejistu futbal dobrým doplnkovým športom?
- V Štiavničke je predovšetkým výborná partia a okrem trénovania sme si užili aj veľa zábavy. Zahral som si v jednom mužstve s bratom a s kamarátmi, s ktorými sme ešte ako chlapci spolu hrávali za žiakov a dorast Sučian. V tom čase sme v okrese nemali konkurenciu. Som kmeňový hráč Sučian a ďakujem im za to, že nerobili problémy pri mojom uvoľnení na hosťovanie do Štiavnicky. Aj keď sa tak pripravili o poriadny balík peňazí (srdečný smiech).
