MARTIN. Dom stál pri železničnom prejazde do bývalej Slovenky, neskôr tu boli dielne praktickej výchovy učňov Stalinových závodov v Martine, predchodcu závodu na výrobu traktorov. Likavčanovský domček bol v radovej zástavbe postavenej prevažne v prvej polovici dvadsiateho storočia pre železničných zamestnancov. Potom musel ustúpiť v šesťdesiatych rokoch výstavbe teplovodnej výmenníkovej stanice. Martinská mládež v časoch, keď žil Metod Likavčan v Martine, bola športovo aj kultúrne aktívna a voľne sa združovala podľa jednotlivých okrskov mesta k športovej a spoločenskej činnosti.
Metod Likavčan patril k vedúcim „osobnostiam“ Bottovej ulice. Pamätné zostali turnaje v stolnom tenise na dvore u Tarcalov. Tam sa hrávali aj detské bábkové a ochotnícke divadla. Vysokoškolské roky síce strávil v Bratislave, ale cez prázdniny každoročne, a to v zime aj v lete, bol Metod iniciátorom a vodcom turistickej skupiny Kotlík, ktorá združila prevažne medikov ale aj vysokoškolákov iných odborov. Venovali sa turistickým prechodom hádam všetkými významnejšími masívmi horstiev Slovenska. V skupine boli aj študenti študujúci na českých vysokých školách a neskôr aj skupinka nemeckých mládežníkov z vtedajšej NDR. Objavili ako jedni z prvých lyžiarov krásu zimnej atmosféry pod Lyscom v Jasenskej doline a priviedli prvú skupinu zahraničných lyžiarov do provizórnej drevenej ubytovne, ktorou bola chatka Cencúľ.
Boli to žiaľ už posledné pozdravy Turcu pred odchodom doktora Metoda Likavčana do sveta. Kanadský Slovák nám priniesol správu cez internet o ďalších životných osudoch i aktivitách martinského rodáka. Autorka textu Mária Habaníková v ňom uvádza:
„Vernisáže tvorby slovenských umelcov žijúcich v Kanade sa stali peknou tradíciou v ottawskej slovenskej komunite. Vo štvrtok 26. marca si na pozvanie Andreja Drobu, veľvyslanca SR v Kanade mali miestni Slováci a hostia možnosť vychutnať atmosféru farieb, melódie, radosti a láskavosti, keď sa na známej diplomatickej pôde stretli, aby oslávili talent a umelecké úspechy lekára Metoda Likavčana,“ napísala.
Metod Likavčan, zasvätil svoj život medicíne a pomoci druhým, najmä deťom. Päť rokov strávil v africkom Tunise s organizáciou Lekári bez hraníc a do kanadského Montrealu sa prisťahoval v roku 1983. Po zaklincovaní kariéry rodinného lekára a nástupe do dôchodku sa, ako sám hovorí, stal z neho milionár. Nehovoril však o materiálne alebo peniazoch. Pre neho je skutočným bohatstvom mať čas a energiu venovať sa svojim obľúbeným koníčkom, športu, maľovaniu a hudbe.
Vo svojich začiatkoch M. Likavčan maľoval na sklo a drevo, zamiloval si totiž kanadský javor. Venoval sa tiež kresbe a maľbe na plátno, husie pierko a inšpirovaný umeleckými výtvormi vystavenými na konferencii vo Švédsku aj na kov – panvice či konzervy z tuniaka. Baví ho najmä insitné umenie, ktoré je čisté, jednoduché, maľované obyčajnými ľuďmi.
„Pohyb je vyjadrenie života,“ podelil sa o svoju životnou filozofiou počas rozhovoru pre Slovak Spectrum doktor Likavčan a dodal, že súčasťou jeho každodennej zimnej rutiny je lyžovanie.
Skromný disciplinovaný človek a milovník hudby začína a končí každý deň modlitbou – hrou na husle. Tento hudobný nástroj ho vždy fascinoval a teraz z veľkej časti inšpiruje jeho umeleckú tvorbu. Natoľko obdivoval prácu Paganiniho a Stradivariho, že sa jedno ráno rozhodol, že na vlastnej koži zistí, čo všetko sa skrýva za anatómiou huslí. A tak sa zrodil jeho ďalší koníček: V roku 2005 sa s pomocou Petra Macha, aylmerského výrobcu huslí Likavčanovi podarilo vyrobiť prvé husle. Neskôr ich vyrezal ešte ďalšie štyri kusy, tri ocenené diplomom. Jeho láska k hudbe, obdiv k prírode a hlboké prepojenie s rodným Slovenskom sa odrážajú v rozmanitosti a rôznorodosti jeho tvorby.
Výťažok z obrazov predaných na veľvyslanectve, odovzdali charitatívnej organizácii Solidarité Jeunesse a bude použitý pre mladých ľudí v Dominikánskej republike na stavbu domov pre rodiny v núdzi, programy pre postihnuté deti a pracovníkov na cukrových plantážach.
Autor: Eduard Gajdoš
