Štvrtok, 28. január, 2021 | Meniny má AlfonzKrížovkyKrížovky

Boris Srník: Divadlo je svet, ktorý som si vysníval

Divadelný festival Dotyky a spojenia bol aj festivalom návratov. Na dávne či blízke dosky, ktoré znamenajú svet - hoci aj len ten náš slovenský. Lebo z Martina, či Turca všeobecne, odchádzajú za kumštom ľudia aj správne šľahnutí divadlom, aby sa po rokoc

Boris Srník ako Tóno Brtko.Boris Srník ako Tóno Brtko. (Zdroj: Braňo Konečný)

h na pár hodín vrátili a ukázali, že zasiate vzklíčilo. S istou dávkou fantázie to možno povedať aj o Borisovi Srníkovi. Kedysi ho bol plný Kamarát v Strojári, dnes je ho plné Divadlo Jonáša Záborského v Prešove.

Kde ste viac doma? V Martine, či v Prešove?

- Určite už v Prešove. V tamojšom divadle som deviaty rok a z Martina na internát som odišiel v pätnástich. Dnes tomu hovorím, že do sveta...

Ale ten svet bol vo vašom prípade takmer na dohľad?

- Platí to. Najskôr to bola škola v Turčianskych Tepliciach, potom som nejaký čas vychovával deti v materskej školy a v Krpeľanoch, prišla základná vojenská služba, a potom som sa už domov nevrátil. Skúšal som Vysokú školu múzických umení, lebo divadlo som chcel robiť odmala. Smola, dvakrát ma neprijali. Skúšal som rôzne práce, kým som sa do školy nevrátil. Mal som dvadsaťpäť.

Skryť Vypnúť reklamu

Tak predsa vám prijali?

- Ale na Akadémiu umení v Banskej Bystrici. Povedal som si vtedy, že je to môj posledný vlak smerom k divadlu. Ak by ma neboli prijali, ktovie, možno by som môjmu snu – stať sa hercom – dal hádam aj zbohom. Predsa len, mal som už svoje roky...

Ale tam ste omladli?

- Tak to je fakt pravda. Medzi osemnásť, devätnásťročnými mladými ľuďmi to boli iné témy, iné starosti. To v úvodzovkách. Lebo pravda je, že dovtedajšie dokazovanie rodičom, že sa viem uživiť, ma vyčerpávalo. Začal som riešiť to, čo oni a netrvalo dlho a bol som na ich vlnovej dĺžke.

Za rodičmi do Martina sa vraciate?

- Určite. Tak často ako môžem. A aj oni chodia za mnou do Prešova – najmä na premiéry. Máme sa radi a keď je nejaká príležitosť, vždy sa stretneme. Aj tu v Martine bola mama pozrieť ako hrám v Obchode na korze. Je to predstavenie, ktoré divákov oslovuje. Máme na neho priaznivé ohlasy – v divadle, ale aj teraz na festivale. Predsa len téma totality, vojny, odsunu Židov je svojím spôsobom živá aj dnes. Ľudia ich vnímajú osobne, lebo mnohí si tie časy pamätajú. Žiaľ, v istých súvislostiach platia doteraz.

Skryť Vypnúť reklamu

Obchod na korze prešovského divadla otvoril v Martine tohtoročné Dotyky a spojenia. Hoci celý martinský festival je o výnimočných predstaveniach uplynulej sezóny, dramaturgia obyčajne do jeho čela stavia inscenáciu, ktorá je z niektorého uhla pohľadu excelentná. Vnímate to takto?

- Ak je to tak, nuž môžem byť len rád. Inscenácia dramatizácie novely Ladislava Grosmana nebola v Prešove v uplynulej sezóne náhodná. Tragikomédia o dvoch bezbranných ľuďoch vo vojnovom slovenskom štáte bola súčasťou línie prešovského divadla pripomenúť si v tejto sezóne odkaz druhej svetovej vojny. Núkalo sa na to 70. výročie jej skončenia. Obchod na korze ju otvoril, repertoár divadla si ju pripomínal aj ďalšími inscenáciami.

Režisér Marián Pecko vám zveril hlavnú postavu jednoduchého stolára Tóna Brtka, ktorý zásluhou svojho ľudáckeho švagra arizuje skrachovanú galantériu Rozálie Lautmanovej. V rovnomennom filme dvojice Kadár/Klos, ktorý získal ako prvý česko-slovenský film v roku 1966 Oscara, ju hral bravúrny Jozef Kroner. Divák sa preto nevyhne porovnávaniu. Vnímali ste, či vnímate toto bremeno?

Skryť Vypnúť reklamu

- Určite. Porovnávanie je na mieste. Spomínaný film je známy, ľudia prídu do divadla s predstavou Kronera a ja som na začiatku skúšania tiež s ňou bojoval. No zároveň som nechcel postavu kopírovať, nebola by to správna cesta, chcel som ju ukázať inak, po svojom. Snažil som sa predstaviť si, ako by som ja – Boris Srník – reagoval, keby som bol vmanévrovaný do rovnakej situácie ako Brtko. Ako by som rozmýšľal, ako reagoval, čo by som určite zdôraznil. Ponúkol som režisérovi svoj pohľad na tému i postavu a po mnohých konzultáciách sme sa prepracovali k výslednému stvárneniu postavy. Ostatné je na ľuďoch.

Ako reagujú na predstavenie, na vás?

- Pokiaľ môžem súdiť podľa ohlasov, nuž dobre. Samozrejme, ak za dobré považujeme, že o téme rozmýšľajú, že si z nej pre seba zoberú to, čo je podstatné, hodnoty, ktoré treba pestovať a postoje, ktoré treba odsudzovať. No stretli sme sa aj s názormi, že vraj špiníme slovenský štát. Vidíte, predstavenie môže navodiť aj taký pocit.

Nedivme sa, predsa len história, časy, na ktoré si ľudia pamätajú, sa stvárňuje ťažko...

- Je to pravda. Ale to neznamená, že k nej nemáme vyjadrovať postoj. Divadlo je na to predurčené. História, ak sa z nej nepoučíme, sa môže zopakovať. Preto kľúčové momenty z nej musíme pripomínať.

Poďme na inú tému. Vaše začiatky v Martine. Ako si na ne spomínate?

- Mal som sedem rokov, keď ma sestra zobrala do detského divadelného súboru. Musela na mňa dávať pozor, lebo rodičia boli v práci. A tak som sa tam hral, sledoval, čo sa deje. A keďže som občas zavadzal, začali ma „obsadzovať“. Najskôr to boli menšie chlapčenské roly, neskôr väčšie. Amatérsky som hrával do osemnástich – najskôr v starom klube, potom v Strojári, istý čas som účinkoval aj v Pišingeri na Bystričke. V tých kolektívoch ma divadlo chytilo a už nepustilo. Vždy išlo o dobré partie, veľa sme sa nasmiali, ale aj veľa naučili a urobili sme krásne predstavenia.

S Detským divadelným súborom Kamarát vždy pracovali ľudia oddaní divadlu, čo platí dodnes. Spomínate si?

- Len tak narýchlo – nezabudnem na Ferka Výrostka, Dášu Inštiturisovú, celú plejádu martinských hercov, ktorí nás formovali. A často sme chodili aj na predstavenia profesionálneho divadla, občas nás obsadzovali do menších postáv. Žili sme divadlom a ja som odvtedy vedel, že chcem byť len hercom, robiť divadlo.

Zmenil sa divadelný Martin odvtedy, čo ste odišli z mesta?

- Zmenila sa generácia hercov. My sme spolupracovali s Martinom Horňákom, Jánom Kožuchom, Ferkom Výrostkom, Michalom Gazdíkom a inými. Doteraz máme dobré vzťahy a keď sa niekde stretneme na zájazdoch, vždy je to o dobrých spomienkach a kamarátstve. V Martine sa divadlu darí a dúfam, že to bude platiť dlho.

Tóna Brtka v Obchode na korze ste hrali v Národnom dome. Bola to vaša premiéra na tejto scéne?

- Rozmýšľam... Asi áno. Ale pravda je aj to, že vždy bolo mojím snom hrať v martinskom divadle. Profesionálne som doteraz nemal príležitosť – ani hosťovsky. Až teraz – na festivale. Keď sme v Martine hrali niečo z prešovského repertoáru, vždy to bolo doteraz v Štúdiu. A keď sme tu, vždy sa na mňa prídu pozrieť z rodiny.

Tohtoročné Dotyky a spojenia boli pre vás prvé, alebo do Martina na festival chodíte pravidelne?

- Pravidelne. Festival mám rád. V ponuke sú kvalitné veci, stretnem sa s ľuďmi, ktorých som rok či dlhšie nevidel, porozprávame sa, dáme si kávu, pivo. Mrzí ma ale, že často súbory predstavenie odohrajú, sadnú do autobusu a odídu preč. Asi je to záležitosť peňazí, že sa herci, režiséri či iní tvorcovia divadla nemôžu zdržať dlhšie a hovoriť navzájom o divadle. V štáte sú peniaze, len sa nedávajú na také dôležité veci, ako je stretávanie sa ľudí.

Čo vás na tohtoročných Dotykoch a spojeniach najviac zaujalo?

- Nielen na tomto ročníku, ale vždy – besedy s divákmi po predstavení. Je to martinský fenomén, mali by ho tu pestovať a nezrušiť. Kritické platformy, čo je odborná diskusia o predstaveniach, je určite dobrý dramaturgický čin festivalu, ale ja hrám predovšetkým pre diváka a mňa zaujíma predovšetkým on. Čo hovorí, čo si myslí, čo si odnáša z hry, ktorú videl. Kritika je potrebná, ale ja mám rád, keď sa ľudia bavia a odídu domov z divadla spokojní.

Ste teraz s odstupom času rád, že ste prekonali časť života bez dosiek, ktoré znamenajú svet, aby ste sa na nich trochu zasiahnutý obyčajným životom vrátili?

- Je to presne to, čo som chcel robiť. Keď ráno vstávam, nikdy nehovorím, že idem do práce. Ja idem do divadla, nie do roboty. Teším sa na ľudí, na názory hercov, režisérov, scénografov, kostymérov – to je svet, ktorý som si vysníval. Mám šťastie, že sa mi vyplnil. Ak príde na to reč, každému hovorím, že treba ísť za svojím cieľom. Ak veľmi chceme, dosiahneme ho.

V Martine už nežijete. No mestu môžete teraz nechať odkaz.

- Závidím Martinčanom festival Dotyky a spojenia. V dobrom. Majú jedinečnú šancu nielen ísť do divadla na dobré predstavenia, ale aj hovoriť s ľuďmi, ktorí ich tvoria. Toto iné mestá nemajú. Tú šancu treba každý rok využiť naplno.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Výpredaj zásob. Bezpečný nákup s garanciou dodania až k vám
  2. Za špičkovým produktom na podporu imunity sú talentovaní Slováci
  3. Viete, ako správne umyť ovocie? Čistá voda stačiť nemusí
  4. Ochrana prírody na Slovensku má nové ocenenie
  5. Ako spoznať ekologickejšie potraviny? Radí odborník
  6. Pandemická kríza urobila obrovské PR online vzdelávaniu
  7. Absolventi Paneurópskej vysokej školy majú takmer najvyšší plat
  8. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  9. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  10. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  1. Neprekonaný VAM systém, ktorý zabráni krádeži vášho auta
  2. Výpredaj zásob. Bezpečný nákup s garanciou dodania až k vám
  3. Garmin predstavuje Lily, svoje najmenšie inteligentné hodinky
  4. Babylon Berlín: Najdrahší nemecký seriál
  5. Potravinové intolerancie bude KRAJ riešiť aj tento rok
  6. Viete, ako správne umyť ovocie? Čistá voda stačiť nemusí
  7. Závod zamestnáva 500 ľudí. Tatravagónka v Trebišove má 50 rokov
  8. Spoločnosť BILLA v novom e-booku radí, ako sa stravovovať zdravo
  9. Počas koronakrízy vzrástli obavy z dopadov práceneschopnosti
  10. Za špičkovým produktom na podporu imunity sú talentovaní Slováci
  1. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 20 066
  2. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji 18 866
  3. Viete, ako správne umyť ovocie? Čistá voda stačiť nemusí 18 446
  4. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 18 109
  5. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 8 074
  6. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 7 755
  7. Za špičkovým produktom na podporu imunity sú talentovaní Slováci 7 414
  8. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 7 335
  9. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 7 312
  10. Ohlúpli sme počas Covid roka? 7 162
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Mobilné odberové miesto pri Kine Moskva.

Niekde sa objednávalo, niekde si bolo treba vystať rad.

16 h
Ľuboš Thomka (s loptou) stratil na víťaza len osem bodov.

Vo aktuálnej zostave jedenástky TFZ je sedem mien z vlaňajška. Najstarší laureát má 42 rokov a najmladší dvadsaťjeden. Ako sa stalo v poslednom období pravidlom, na zozname dominujú tridsiatnici. Víťaza tohtoročného hodnotenia dal na svoj hlasovací lístok každý klub prvej triedy.

16 h
Ivan Kocan, primár pľúcnej kliniky Univerzitnej nemocnice v Martine.

Novinku z Univerzitnej nemocnice v Martine v pilotnej fáze vyskúšalo sedem pacientov.

20 h
Ilustračná foto.

Prednosta Okresného úradu v Martine Vladimír Polakovič tvrdí, že percento infekčnosti v rámci okresu sa nedá určiť na základe čiastkových výsledkov.

26. jan

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Zvolen patrí medzi lepšie okresy.

26. jan

Pokiaľ ste nezvestné deti videli, kontaktujte políciu.

17 h

Mnohí vodiči odbočujú na Nedožerskej ceste v Prievidzi doľava, smerom do mestskej časti Necpaly. Podľa dopravnej značky to však robiť nemôžu, čo si mnohí doteraz neuvedomovali.

23 h

Poradia sa od včera zmenili.

11 h

Už ste čítali?