Ťahalo vás to hneď od začiatku futbalovej kariéry medzi tri žrde?
- Neviem prečo, ale áno. V porovnaní s väčšinou gólmanov som však o niečo nižší, a tak v mojich začiatkoch tréneri riešili otázku, či ma postaviť do brány alebo poslať do poľa. Nakoniec ma tam nechali s tým, že postupne kolegov medzi tromi žrďami dorastiem. To im až tak veľmi nevyšlo (smiech).
Je pre brankára veľkým hendikepom, keď mu do ideálnej výšky chýba niekoľko centimetrov?
- Ja to na ihrisku veľmi nepociťujem a nižšiu výšku neriešim. Je však pravda, že najmä pri vybavovaní prestupov do zahraničia to problém bol. Už sme mali viac-krát veci takmer dotiahnuté do konca, no keď prišla reč moju výšku, všetky dobré referencie, ktoré dovtedy zaberali, vygumoval tento jeden parameter.
Po skončení základnej školy ste z Martina odošli do Trenčína. Ako s odstupom času hodnotíte toto rozhodnutie?
- V Trenčíne som mal ideálne podmienky, rozvinúť, čo ma v Martine naučili. O hráčov sa tam starajú nie-len po futbalovej stránke, ale veľký dôraz kladú i na osobnostný rast. Všetko je na najvyššej úrovni - od prístupu trénerov až po zázemie. Nič lepšie som si ako mladý futbalista ani nemohol priať.
Vaše pôsobenie v Tren-číne bolo podčiarknuté aj veľký úspechom, keď ste s tímom U 19 vybojovali majstrovský titul...
- Je to zatiaľ môj najväčší futbalový úspech a vždy budem naň rád spomínať. Tiež sa mi podarilo obliecť dres reprezentačnej sedemnástky, aj keď len v jednom zápase.
V klube, ktorý na Slovensku v poslednom období tvrdí muziku, ste na vlastnej koži okúsili i seniorský futbal. Bola to skúsenosť na nezaplatenie?
- Určite. Rok som robil v áčku trojku za Milošom Volešákom a Igorom Šemrincom. V tom čase som si zachytal i na kvalitne obsadenom turnaji v Holandsku, kde hrala napríklad i Sparta Rotterdam. Štartovalo tam mužstvo Trenčína zložené z hráčov do 21 rokov a do tímu, ktorý viedol tréner Adrián Guľa, som sa dostal, spolu s Davidom Depetrisom, Lesterom Peltierom, Aldo Báezom, Samom Štefánikom či Samom Lobotkom.
Potom ste ale začali štu-dovať na vysokej škole. Išiel v tom čase futbal tro-chu bokom?
- Naozaj bola väčšou prioritou škola. Počas štúdia som chytal väčšinou v tretoligových celkoch v západoslovenských súťažiach, až ma po skončení minulosezónnej jesennej časti povolali domov.
Na jar viac stretnutí odchytal Pavol Pronaj. Po jeho odchode sa otvára šanca stať sa v 24. rokoch, čo je na brankára stále mladý vek, v materskom klube tímovou jednotkou. Podarí sa to?
- Každý futbalista chce v prvom rade hrať a nie sedieť na lavičke. To platí i pre mňa. Teraz je už na trénerovi, či dá šancu mne alebo Adamovi Gonšorovi, ktorý je tiež kvalitný gólman. Ja som pripravený odovzdať na ihrisku všetko a pomôcť mužstvu k dobrým výsledkom.
Podarí sa Martinu v tejto sezóne miešať karty v postupovom boji?
- Také niečo sa predpovedá veľmi ťažko. Náš káder prešiel určitou obmenou, a tak tréneri s chalanmi poctivo nacvičovali herný systém. V príprave nové veci fungovali celkom solídne, teraz treba čo najviac pozitív preniesť aj do súťaže. Kabína je naladená dobre a ak budeme mať i potrebný kúsok športového šťastia, môžeme rúbať vysoko. Či to bude stačiť na postup, však ukáže až liga, ktorá je dlhá, náročná a počas nej sa môže stať naozaj čokoľvek.
