Utorok, 6. december, 2022 | Meniny má Mikuláš

Hriadel tvrdí, že šťastena bola vždy s ním

Patrí k stáliciam martinského umeleckého súboru. Viliam Hriadel, ktorý nedávno oslávil okrúhlu sedemdesiatku, pôsobí v Slovenskom komornom divadle už takmer štyri desaťročia. A hoci ho diváci poznajú predovšetkým ako herca, jeho profesijný životopis má po

Viliam Hriadel v predstavení Europeana (Stručné dejiny 20. storočia).Viliam Hriadel v predstavení Europeana (Stručné dejiny 20. storočia). (Zdroj: Braňo Konečný)

dstatne širší rozptyl.

Keď v roku 1978 nastúpil do divadla v Martine, o hereckej kariére sa mu nesnívalo. Prišiel ako čerstvý absolvent režisérskeho remesla. Dvakrát pôsobil na poste umeleckého šéfa divadla (v rokoch 1984 – 1987 a 1999 – 2003) a jedenásť rokov divadlu šéfoval ako riaditeľ (1987 – 1998).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Už samotný štart vášho životného príbehu je neobvyklý. Ste rodákom z Kanady, na Slovensko ste prišli ako päťročné dieťa. Bola aklimatizácia na nový domov pre vás vtedy ťažká?

- Môj pôvod ľudí zväčša zaskočí. Do Kanady sa rodičia dostali za prvej republiky, v rámci vysťahovalectva v roku 1936. Usadili sa v južnom Ontáriu, asi 50 km od amerických hraníc. Pôsobili tam ako farmári. Obaja pochádzali z roľníckej rodiny, ale aj v Kanade sa pokúšali uspieť tak po našom. Chovali kravy, hydinu, pestovali kukuricu, zbožie, jednoducho – z každého trochu. S tým sa v Kanade uspieť nedá. Takže sa mordovali a trápili. Po vojne boli v Československu optimistické nálady a po 1948 sa budovali priehrady, elektrifikovalo sa, stavalo sa po dedinách. Otcov brat nám napísal do Kanady, že je tu dosť práce. Naši v Kanade len trochárčili, tak sa rozhodli pre návrat. Ako chlapec som nemal s príchodom na Slovensko problémy, doma v Kanade sme sa rozprávali po slovensky, najbližší susedia boli vzdialení 10 km, do školy som ešte nechodil, po anglicky som sa naučiť nestihol.

SkryťVypnúť reklamu

Takže z Kanady máte akurát miesto narodenia?

- ... a príbuzných, ktorí tam zostali žiť. Na celom kanadskom príbehu je zaujímavé, že som nikdy nepožiadal o občianstvo. Keď tu bolo slovenské divadlo z Kanady a ja som im rozprával svoj príbeh, čudovali sa. Oni ako emigranti v Kanade všetku energiu sústredili na získanie občianstva, ja som to mal na podnose a prakticky som tým pohrdol. Nebola to moja túžba. Doma som sa cítil tu, tu som vyrastal.

Ako si spomínate na detstvo v Púchove, boli ste medzi deťmi iný, výnimočný kanadskými koreňmi?

- To len ak som mal nejaké oblečenie, keď krstní rodičia poslali balík alebo prišli návštevu, prípadne ak som mal žuvačky, vtedy som bol king. Možno tie prvé roky, kým si ľudia na nás zvykli, hovorili našim Kanaďania, ale to netrvalo dlho. Necítil som sa byť Kanaďanom. Len pri športových súťažiach som bol trochu schizofrénny. Keď hralo Československo s Kanadou hokej, nevedel som, komu fandiť. Vravieval som – nech vyhrajú tí alebo tí, vždy vyhrajú naši. To, že som z Kanady, u mňa nezohrávalo nijakú úlohu. Niekde vo mne asi zostal len vzťah ku country hudbe a to, že nosím rád kockované košele.

SkryťVypnúť reklamu

Ako sa chlapec z Púchovskej doliny dostane k štúdiu réžie? Čo vás k tomu inšpirovalo, doviedlo?

- V detstve sa u mňa prejavoval výtvarný talent, ale aj trochu vzťah k recitovaniu. Po základnej škole som špekuloval, čo ďalej. Bol som dobrý žiak, ale matika a fyzika ma nelákali, takže na gymnázium som natúžil ísť. Rozhodol som sa pre Školu umeleckého priemyslu, takzvanú „šupku“ v Bratislave. V roku 1959 ma prijali a bola to naozaj skvelá príprava pre život v umení.

Prečo?

- Študoval tam vtedy napríklad Juraj Jakubisko, Jožko Bednárik, Zdena Studenková a mnohí ďalší, ktorí sa potom venovali divadlu, filmu. Táto škola naozaj otvárala bránu do umeleckého sveta, učili tam vynikajúci profesori, pôsobil tam aj skvelý bábkarský súbor s profesorom Fikarim. Študoval som úžitkovú grafiku, venoval som sa karikatúram, maľba ma až tak nezaujímala. Práve sa začínali skvelé slobodnejšie 60-te roky a ja ako chlapec z malého mesta som na všetko vyvaľoval oči. Svet umenia ma fascinoval, na „šupke“ som zažil nádherné študentské roky.

SkryťVypnúť reklamu

Ale stále tam ešte necítiť puto k divadlu a divadelnej réžii. To prišlo až neskôr?

- Divadlo ma zaujímalo, navštevoval som všetky scény, videl desiatky inscenácií. Uvažoval som o štúdiu scénografie, ako výtvarník som mal k tomu najbližšie. V tých časoch ešte scénografia nebola samostatným odborom, najprv by som musel študovať buď VŠVU alebo architektúru a až potom prestúpiť. S matematikou zo „šupky“ som si na architektúru netrúfal ísť. Skúsil som ísť na VŠVU, ale asi som sa dostatočne nevenoval príprave, nevzali ma. Tak som pekne po maturite nastúpil na základe umiestenky do Hlinikární v Žiari nad Hronom.

To má od Tálie a sveta umenia ale poriadne ďaleko.

- Iba naoko, pretože ja som sa dostal na propagačné oddelenie. Tam som nastúpil, ale v tom roku otvorili nový Závodný klub a potrebovali výtvarníka. Prešiel som teda zo závodu do klubu. V tých rokoch bol veľmi agilný, mal veľa súborov, hosťovali tam divadlá, robili sme filmový festival. Celkom rušný pracovný život som tam mal. Ale po roku ma čakala základná vojenská služba, na západnej hranici pri protivzdušnej ochrane štátu som si odkrútil 24 mesiacov a zas prišla otázka, čo ďalej?

Ako sa vám ju podarilo vyriešiť?

- Vrátil som sa do Žiaru nad Hronom. Medzitým do Závodného klubu nastúpil bývalý člen zvolenského divadla Tónko Vozár. Zvolenčanov sme často pozývali na hosťovanie a my sme zas nechýbali na nijakej premiére u nich v divadle. Zoznámil som sa tam s mnohými ľuďmi od divadla, opäť ma fascinovali debaty o umení, o kumšte. Medzitým som sa oženil a ak som aj pomýšľal na vysokú školu, zrazu som mal zodpovednosť za rodinu a ako ženatý chlap som si netrúfal prihlásiť sa na denné štúdium. Ale manželka ma prekvapila. Hovorí: Ak budeš študovať diaľkovo, aj tak z teba nič nebude, choď radšej na normálne denné štúdium, to bude aspoň kratšie!. Stále som koketoval so scénografiou, ale to mi vyhovorili kamaráti a navrhli, aby som skúsil réžiu. Nemyslím si, že by som mal ktovieaký talent, ale bol som človek s desaťročnou praxou, to asi rozhodlo, že ma vzali. Medzi povinnými predmetmi sme mali aj herectvo. Spolužiakom hercom sa vždy hodil do obsadenia starší človek a tak som si už na škole pričuchol aj k herectvu.

Rozhodnutie skúsiť po skončení štúdia réžie martinské divadlo bolo jednoznačné?

- Ale kdeže, sám by som na to ani nepomyslel, to priniesol život. V tom čase pravidelne v martinskom divadle hosťoval ako režisér Juraj Svoboda. Práve on raz prišiel za mnou a súril ma, aby som napísal si žiadosť do Martina. Mal informácie, že z Martina odišiel Stano Párnický a hľadajú náhradu. Zatočila sa mi z toho hlava. Veď po Slovenskom národnom divadle bol Martin v divadelnom svete tou najvyššou métou.

Bolo ťažké štartovať režisérsku kariéru v legendárnej divadelnej Mekke?

- Nebrali ma okamžite. Najprv som mal stretnutie s dramaturgom Igorom Galandom, ten si ma oťukal a ešte ako študent som dostal príležitosť režírovať hru Piťulík od Andreja Nemlahu. V hlavnej postave hrali Tiborko Bogdan a Eliška Nosálová, celkom slušne sa to hralo. A výsledkom bolo, že ma do Martina vzali. Pôsobili tu vtedy už dvaja výrazní režiséri, Ivan Petrovický a Ľubo Vajdička. Ja som neprepisoval dejiny divadla, ale snáď som robil solídne kusy, no akosi som stále nemal pocit, že ako režisér prinášam nové, objavné koncepcie, nikdy som nebol rozhnevaný mladý muž, nič prevratné som nevymyslel. Po štyroch – piatich rokoch som sa začal nad tým zamýšľať. Celkom reálne som koketoval s ponukou robiť riaditeľa v Nitre. Kým som na to nazbieral guráž, už ma Ivan Petrovický, ktorému som ako riaditeľovi poldruha roka robil tajomníka, vymenoval za umeleckého šéfa.

Z tvorivej pozície ste prešli do výkonnej, dnes by sme povedali manažérskej funkcie. Bola to veľká zmena?

- Zmenu som pocítil, až keď som sa v roku 1987 stal po odchode Ivana Petrovického do SND riaditeľom. Mal som pri sebe tím skvelých ľudí, takže sme pokračovali vo vysoko nastavených kritériách umeleckých inscenácií. Ja som sa musel preorientovať na iné úlohy, v auguste sme rozbehli stavebné práce na Štúdiu, musel som sa oboznámiť s projektmi, so stavebnou hantírkou, viesť kontrolné dni, naháňať dodávateľov. Ale mal som 42 rokov, elán a chuť, takže som do procesu riadenia divadla vhupol celkom ľahko. A keď som už mal pocit, že to ide, prišiel rok 1989 a spoločensko-politické zmeny.

Ale na pozícii riaditeľa ste zostali aj po Novembri 89. Asi ste „neriaditeľovali“ zle.

- Je pravda, že vtedy sa všade odvolávalo, ministerstvo do ničoho nezasahovalo a nechalo na zamestnancov, nech sa sami vyslovia. V týchto revolučných časoch som od zamestnancov divadla dostal dôveru. Prišla celkom iná doba, začali sa úplne nové, zložité časy, divadlá pocítili úbytok divákov, problémy s financovaním, do toho sme riešili dostavbu Štúdia, prepracovávali dramaturgické plány, bolo sa čo obracať. V jeseni 1993 sme skúšobne otvorili nové Štúdio, v januári už slávnostne aj s oslavou 50. výročia divadla. To už bol čas, kedy som si kládol otázku, či už nebolo toho riaditeľovania aj dosť.

Chýbalo vám javisko? Alebo, čo sa stalo?

- Občas som si niekde zahral, občas spravil réžiu, ale začínal som byť unavený, mal som pocit, že ma ovláda rutina. Chcel som sa funkcie už vzdať, nakoniec som ešte divadlo viedol v divokých časoch rôznych reorganizácií, intendantúr, finančných problémov. Bol som rozčarovaný, právomoci sme mali minimálne, nerozhodovali sme o ekonomike, mal som toho dosť a dal som si žiadosť o uvoľnenie. Najprv ma prehovorili, nech vydržím do konca sezóny a keď sa na začiatku tej novej nič nedialo, jednoducho som si zbalil veci a poveril sekretárku, nech oznámi vrchnosti, že ako riaditeľ končím. Zaradili ma potom do hereckého súboru. Bola to úľava, veď celkovo som vo vedení divadla pôsobil dvadsať rokov, mal som už vybité baterky a stratil som motiváciu, radosť z hry, iskru a nadšenie. A bez toho sa žiadna robota nedá robiť dobre. Možno som jeden z mála riaditeľov, ktorý sa vzdal sám.

V hereckom súbore ste opäť rozdúchali tú vyhasnutú iskru, vrátila sa vám radosť z hry?

- Konečne som mal obdobie, kedy som pokojne zaspával a neriešil stále, či je všetko v poriadku. Umelecké ambície som už nemal, herectvo nebola moja profesia, takže som nebazíroval na tom, či dostanem malú alebo veľkú úlohu. Najmä teraz prichádzajú mladí režiséri bez predpojatosti, berú ma ako herca, nie ako umeleckého šéfa či riaditeľa divadla. Ich zaujíma len to, či som schopný povedzme urobiť kotrmelec a povedať text. Áno, som spokojný, splnil sa mi sen. Keď stojím na „klaňačke“, často si uvedomujem, že šťastena pri mne stála a vrchovato mi naplnila životnú métu.

Nemáte ako herec pri skúšaní nových inscenácií tendenciu prebudiť v sebe pôvodnú profesiu a „kafrať“ režisérom do práce?

- Niekedy premýšľam, ako by som niečo riešil ja, najmä ak dlho nad niečím špekulujeme. Ak náhodou mám nejaký nápad, snažím sa, aby vyplynul z môjho hereckého konania. Nerád robím múdreho, nechcem nikomu znižovať autoritu, ale ak sa nejaký môj nápad v procese skúšania podarí nenápadne ponúknuť a režisér ho prijme, som rád.

V Turci ste známy aj spoluprácou s ochotníckymi divadelnými súbormi. Prirástol vám niektorý súbor k srdcu viac, respektíve čo vám práca s ochotníkmi dala?

- S ochotníkmi som robil už v Žiari na Hronom a potom som tam ešte 10 rokov dochádzal. V Turci som sa skôr sústredil na lektorskú činnosť a scénickú prácu. Popri riaditeľovaní som nemal toľko voľného času a nedokážem robiť veci polovičato, rád sa sústredím iba na jednu úlohu. Často som spolupracoval ako scénograf či režijný dozor so súbormi v Žabokrekoch ešte s dedom Mišovicom, na Bystričke a v Kláštore pod Znievom som dokonca aj hral. Práca s ochotníkmi dáva človeku náboj, energiu, inú optiku. Základný menovateľ je láska k divadlu. Často v ochotníckych súboroch vidieť, že oni divadlo robiť nemusia, ale chcú a môžu. Mňa spolupráca s ochotníkmi obohatila určite o rozmer ľudskosti, lebo v súboroch som stretol skvelých ľudí. To je vášeň, obetavosť. Stavači scény, šepkári, osvetľovači, zvukári, všetci títo ľudia to robia vo svojom voľnom čase a čo za to majú? V lepšom prípade diplom z nejakej súťaže. Som rád, že s mnohými nás spája už celoživotné priateľstvo.

Ďalšia z vašich známych úloh je moderátorská. Vtipne a so šarmom glosujete, komentujete, neraz podľa vlastného scenára. Máte talent aj na písanie, neuvažujete o vlastnej knihe memoárov z divadelného života?

- Moderovanie súvisí s herectvom, nemám problém rozprávať na verejnosti. Mojím veľkým vzorom bol Miroslav Horníček. Mal som tú česť byť aj ako hosť pri nakrúcaní Hovorov H. Obdivoval som jeho pohotovosť, skvelý zmysel pre humor, vtip. No a kniha? Kto si to prečíta? Dnes sa vydáva kvantum literatúry, neviem, či by som to dokázal napísať tak, aby to bolo zaujímavé aj pre nezúčastnených. Druhá vec je dokumentárna funkcia, mnoho ľudí z nášho divadla by si zaslúžilo, aby nezostali zabudnutí. Ale ak by som sa na to dal, musela by vo mne dozrieť potreba.

Pridajme na záver čosi ako bilančnú bodku. Ako si chlapec narodený v Kanade a vyrastajúci pri Púchove dokázal nájsť vzťah k novému domovu, Martinu a Turcu?

- Jednoducho, kde mi je dobre, tam som doma. O Martine som sa učil už ako školák, odtiaľto predsa vyšli všetci hereckí velikáni v SND. Keď som dostal ponuku na miesto režiséra, začal som si budovať vzťah k Martinu akosi naostro. Zosobášil som sa s týmto mestom, s týmto divadlom. Keď si človek niekde vybuduje ľudské kontakty, je tam doma. Kanada je pre mňa vzdialená, v Púchove som vyrastal, ale najväčšiu časť života som prežil tu. Cítim sa byť Martinčanom, Turčanom. Nadchýna ma tunajšia príroda aj história. Ono sa to nezdá, ale v múroch nášho divadla je ešte energia ľudí z čias Slovenského spevokolu. Neverím v nadprirodzeno, som skôr materialista, ale v tomto prípade cítim, že duševné hodnoty, ktoré tu vznikali, majú na nás vplyv, nestratili sa.

Najčítanejšie na My Turiec

Inzercia - Tlačové správy

  1. Píše analytik Martiška: Čo prinesie rok 2023 v ekonomike?
  2. Štvrtý diel komiksu Posledný Follower v denníku SME
  3. Deti cestujú do exotiky zadarmo
  4. TRNKA: Esetov veľa nevznikne a ani ten jeden nemá Slovensko istý
  5. Predaj osobných automobilov Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s.
  6. Darujte predplatné a získate poukaz v hodnote 10 € do Panta Rhei
  7. Vyberte si knihy s príbehom. Čo sa oplatí čítať na Vianoce?
  8. V Danteho pekle sa našlo miesto pre každého
  1. Aktivácia zasielania elektronickej faktúry
  2. Píše analytik Martiška: Čo prinesie rok 2023 v ekonomike?
  3. Štvrtý diel komiksu Posledný Follower v denníku SME
  4. Developer projektu Metropolis sa stal Lídrom roka 2022
  5. Nepotrebné telefóny pomáhajú na Vianoce deťom a rodinám v núdzi
  6. Tisíc líp aj pre včely od slovenskej prezidentky
  7. Changes to the System of Remedies
  8. How to succeed when acquiring a business in Slovakia
  1. Polovicu dovolenky zaplatíme od pondelka za Vás 15 524
  2. Strážia ho divé opice. Gibraltár vás prenesie do Británie 7 581
  3. TRNKA: Esetov veľa nevznikne a ani ten jeden nemá Slovensko istý 5 190
  4. Vyberte si knihy s príbehom. Čo sa oplatí čítať na Vianoce? 4 685
  5. Deti cestujú do exotiky zadarmo 4 201
  6. Po pohlavnom styku by sa ženy mali čo najskôr vymočiť. Muži nie 3 971
  7. Gizka Oňová: Pre mnohých som ideálna babka a lichotí mi to 3 069
  8. V Danteho pekle sa našlo miesto pre každého 2 514

Blogy SME

  1. Ján Valchár: Defekácia Putina a ruské nádielky Svätého Nikolaja
  2. Víťazoslav Würschner: „Svätá prostota“
  3. Štefan Vidlár: Skaza vojny
  4. Štefan Vidlár: Zhulíku, Zhulíku
  5. Rudolfa Vallová: Neriešený konflikt záujmov je podraz slušným obchodníkom
  6. Eva Forrai: DNES NA TÉMU: Viete ako správne pripraviť steak?
  7. Jozef Sitko: Prezidentka zamierila na "Hrad" opäť
  8. Monika Nagyova: Trapas na Bibliotéke
  1. Grácz Ján: Po 62 odberoch končím s dobrovoľným darovaním krvi. Všeobecná zdravotná odmieta otcovi preplatiť liečbu. 136 852
  2. Věra Tepličková: Ako som cestovala vlakom 9 237
  3. Jiří Ščobák: Put*n neumí číst historii: Vybudoval ukrajinský národ, nakopl civilizovaný svět 5 265
  4. Ján Valchár: Prvý decembrový blog alebo láska je láska 3 117
  5. Mária Križanová: Matematika a matikári. 2 967
  6. Věra Tepličková: K zubárovi lacnejšie, len keď si dáte vyšetriť pipíka 2 894
  7. Post Bellum SK: Poprava sa konala 3. decembra 1952 v ranných hodinách 2 838
  8. Jana Melišová: V závoji hmly 2 490
  1. Monika Nagyova: Trapas na Bibliotéke
  2. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 52. - Arktída - Expedícia na lodi Zaria do Sannikovovej zeme (1900 - 1902)
  3. Jiří Ščobák: Put*n neumí číst historii: Vybudoval ukrajinský národ, nakopl civilizovaný svět
  4. Jiří Ščobák: Je 6 000 mrtvých v Kataru moc?
  5. Monika Nagyova: Staré dievky z Luníka IX
  6. Juraj Karpiš: Ako investovať a sporiť, keď spľasla matka všetkých bublín a hrozí recesia
  7. Jiří Ščobák: Nechci se otužovat, ale v praxi to trochu dělám
  8. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 51. - Antarktída - Prvá Byrdova antarktická expedícia (1928 - 1930) - 3/3, Prelet nad južným pólom
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Novým riaditeľom Správy Národného parku Veká Fatra sa stal Eduard Apfel.

Rozhovor s riaditeľom Eduardom Apfelom.


1 h
Jakub Kračmer je najlepším strelcom tímu.

Tím zo Žabokriek na jeseň potvrdil herný progres, ale zatiaľ sa to neodzrkadlilo na jeho výsledkoch. Veľkým problémom turčianskeho mužstva je nízka efektivita.


3 h

Vianoce sa blížia, začalo sa obdobie, ktoré v mnohých z nás vyvoláva príjemné pocity.


15 h
Výzdoby bude v Martine menej ako po minulé roky.

Ohňostroj na Nový rok nebude.


5. dec

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Z kolektívnych zmlúv už vypustili dodatky.


5. dec

Najvyššia chorobnosť ARO je vo vekovej skupine detí do piatich rokov.


21 h

Za rok si mali páchatelia zarobiť viac ako stotisíc eur.


22 h

Jeden dostane 3400 eur, druhý päťtisíc.


5. dec

Blogy SME

  1. Ján Valchár: Defekácia Putina a ruské nádielky Svätého Nikolaja
  2. Víťazoslav Würschner: „Svätá prostota“
  3. Štefan Vidlár: Skaza vojny
  4. Štefan Vidlár: Zhulíku, Zhulíku
  5. Rudolfa Vallová: Neriešený konflikt záujmov je podraz slušným obchodníkom
  6. Eva Forrai: DNES NA TÉMU: Viete ako správne pripraviť steak?
  7. Jozef Sitko: Prezidentka zamierila na "Hrad" opäť
  8. Monika Nagyova: Trapas na Bibliotéke
  1. Grácz Ján: Po 62 odberoch končím s dobrovoľným darovaním krvi. Všeobecná zdravotná odmieta otcovi preplatiť liečbu. 136 852
  2. Věra Tepličková: Ako som cestovala vlakom 9 237
  3. Jiří Ščobák: Put*n neumí číst historii: Vybudoval ukrajinský národ, nakopl civilizovaný svět 5 265
  4. Ján Valchár: Prvý decembrový blog alebo láska je láska 3 117
  5. Mária Križanová: Matematika a matikári. 2 967
  6. Věra Tepličková: K zubárovi lacnejšie, len keď si dáte vyšetriť pipíka 2 894
  7. Post Bellum SK: Poprava sa konala 3. decembra 1952 v ranných hodinách 2 838
  8. Jana Melišová: V závoji hmly 2 490
  1. Monika Nagyova: Trapas na Bibliotéke
  2. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 52. - Arktída - Expedícia na lodi Zaria do Sannikovovej zeme (1900 - 1902)
  3. Jiří Ščobák: Put*n neumí číst historii: Vybudoval ukrajinský národ, nakopl civilizovaný svět
  4. Jiří Ščobák: Je 6 000 mrtvých v Kataru moc?
  5. Monika Nagyova: Staré dievky z Luníka IX
  6. Juraj Karpiš: Ako investovať a sporiť, keď spľasla matka všetkých bublín a hrozí recesia
  7. Jiří Ščobák: Nechci se otužovat, ale v praxi to trochu dělám
  8. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 51. - Antarktída - Prvá Byrdova antarktická expedícia (1928 - 1930) - 3/3, Prelet nad južným pólom

Už ste čítali?