Štvrtok, 25. apríl, 2019 | Meniny má Marek

Hriadel tvrdí, že šťastena bola vždy s ním

Patrí k stáliciam martinského umeleckého súboru. Viliam Hriadel, ktorý nedávno oslávil okrúhlu sedemdesiatku, pôsobí v Slovenskom komornom divadle už takmer štyri desaťročia. A hoci ho diváci poznajú predovšetkým ako herca, jeho profesijný životopis má po

Viliam Hriadel v predstavení Europeana (Stručné dejiny 20. storočia).Viliam Hriadel v predstavení Europeana (Stručné dejiny 20. storočia).(Zdroj: Braňo Konečný)

dstatne širší rozptyl.

Keď v roku 1978 nastúpil do divadla v Martine, o hereckej kariére sa mu nesnívalo. Prišiel ako čerstvý absolvent režisérskeho remesla. Dvakrát pôsobil na poste umeleckého šéfa divadla (v rokoch 1984 – 1987 a 1999 – 2003) a jedenásť rokov divadlu šéfoval ako riaditeľ (1987 – 1998).

Už samotný štart vášho životného príbehu je neobvyklý. Ste rodákom z Kanady, na Slovensko ste prišli ako päťročné dieťa. Bola aklimatizácia na nový domov pre vás vtedy ťažká?

- Môj pôvod ľudí zväčša zaskočí. Do Kanady sa rodičia dostali za prvej republiky, v rámci vysťahovalectva v roku 1936. Usadili sa v južnom Ontáriu, asi 50 km od amerických hraníc. Pôsobili tam ako farmári. Obaja pochádzali z roľníckej rodiny, ale aj v Kanade sa pokúšali uspieť tak po našom. Chovali kravy, hydinu, pestovali kukuricu, zbožie, jednoducho – z každého trochu. S tým sa v Kanade uspieť nedá. Takže sa mordovali a trápili. Po vojne boli v Československu optimistické nálady a po 1948 sa budovali priehrady, elektrifikovalo sa, stavalo sa po dedinách. Otcov brat nám napísal do Kanady, že je tu dosť práce. Naši v Kanade len trochárčili, tak sa rozhodli pre návrat. Ako chlapec som nemal s príchodom na Slovensko problémy, doma v Kanade sme sa rozprávali po slovensky, najbližší susedia boli vzdialení 10 km, do školy som ešte nechodil, po anglicky som sa naučiť nestihol.

Takže z Kanady máte akurát miesto narodenia?

- ... a príbuzných, ktorí tam zostali žiť. Na celom kanadskom príbehu je zaujímavé, že som nikdy nepožiadal o občianstvo. Keď tu bolo slovenské divadlo z Kanady a ja som im rozprával svoj príbeh, čudovali sa. Oni ako emigranti v Kanade všetku energiu sústredili na získanie občianstva, ja som to mal na podnose a prakticky som tým pohrdol. Nebola to moja túžba. Doma som sa cítil tu, tu som vyrastal.

Ako si spomínate na detstvo v Púchove, boli ste medzi deťmi iný, výnimočný kanadskými koreňmi?

- To len ak som mal nejaké oblečenie, keď krstní rodičia poslali balík alebo prišli návštevu, prípadne ak som mal žuvačky, vtedy som bol king. Možno tie prvé roky, kým si ľudia na nás zvykli, hovorili našim Kanaďania, ale to netrvalo dlho. Necítil som sa byť Kanaďanom. Len pri športových súťažiach som bol trochu schizofrénny. Keď hralo Československo s Kanadou hokej, nevedel som, komu fandiť. Vravieval som – nech vyhrajú tí alebo tí, vždy vyhrajú naši. To, že som z Kanady, u mňa nezohrávalo nijakú úlohu. Niekde vo mne asi zostal len vzťah ku country hudbe a to, že nosím rád kockované košele.

Ako sa chlapec z Púchovskej doliny dostane k štúdiu réžie? Čo vás k tomu inšpirovalo, doviedlo?

- V detstve sa u mňa prejavoval výtvarný talent, ale aj trochu vzťah k recitovaniu. Po základnej škole som špekuloval, čo ďalej. Bol som dobrý žiak, ale matika a fyzika ma nelákali, takže na gymnázium som natúžil ísť. Rozhodol som sa pre Školu umeleckého priemyslu, takzvanú „šupku“ v Bratislave. V roku 1959 ma prijali a bola to naozaj skvelá príprava pre život v umení.

Prečo?

- Študoval tam vtedy napríklad Juraj Jakubisko, Jožko Bednárik, Zdena Studenková a mnohí ďalší, ktorí sa potom venovali divadlu, filmu. Táto škola naozaj otvárala bránu do umeleckého sveta, učili tam vynikajúci profesori, pôsobil tam aj skvelý bábkarský súbor s profesorom Fikarim. Študoval som úžitkovú grafiku, venoval som sa karikatúram, maľba ma až tak nezaujímala. Práve sa začínali skvelé slobodnejšie 60-te roky a ja ako chlapec z malého mesta som na všetko vyvaľoval oči. Svet umenia ma fascinoval, na „šupke“ som zažil nádherné študentské roky.

Ale stále tam ešte necítiť puto k divadlu a divadelnej réžii. To prišlo až neskôr?

- Divadlo ma zaujímalo, navštevoval som všetky scény, videl desiatky inscenácií. Uvažoval som o štúdiu scénografie, ako výtvarník som mal k tomu najbližšie. V tých časoch ešte scénografia nebola samostatným odborom, najprv by som musel študovať buď VŠVU alebo architektúru a až potom prestúpiť. S matematikou zo „šupky“ som si na architektúru netrúfal ísť. Skúsil som ísť na VŠVU, ale asi som sa dostatočne nevenoval príprave, nevzali ma. Tak som pekne po maturite nastúpil na základe umiestenky do Hlinikární v Žiari nad Hronom.

To má od Tálie a sveta umenia ale poriadne ďaleko.

- Iba naoko, pretože ja som sa dostal na propagačné oddelenie. Tam som nastúpil, ale v tom roku otvorili nový Závodný klub a potrebovali výtvarníka. Prešiel som teda zo závodu do klubu. V tých rokoch bol veľmi agilný, mal veľa súborov, hosťovali tam divadlá, robili sme filmový festival. Celkom rušný pracovný život som tam mal. Ale po roku ma čakala základná vojenská služba, na západnej hranici pri protivzdušnej ochrane štátu som si odkrútil 24 mesiacov a zas prišla otázka, čo ďalej?

Ako sa vám ju podarilo vyriešiť?

- Vrátil som sa do Žiaru nad Hronom. Medzitým do Závodného klubu nastúpil bývalý člen zvolenského divadla Tónko Vozár. Zvolenčanov sme často pozývali na hosťovanie a my sme zas nechýbali na nijakej premiére u nich v divadle. Zoznámil som sa tam s mnohými ľuďmi od divadla, opäť ma fascinovali debaty o umení, o kumšte. Medzitým som sa oženil a ak som aj pomýšľal na vysokú školu, zrazu som mal zodpovednosť za rodinu a ako ženatý chlap som si netrúfal prihlásiť sa na denné štúdium. Ale manželka ma prekvapila. Hovorí: Ak budeš študovať diaľkovo, aj tak z teba nič nebude, choď radšej na normálne denné štúdium, to bude aspoň kratšie!. Stále som koketoval so scénografiou, ale to mi vyhovorili kamaráti a navrhli, aby som skúsil réžiu. Nemyslím si, že by som mal ktovieaký talent, ale bol som človek s desaťročnou praxou, to asi rozhodlo, že ma vzali. Medzi povinnými predmetmi sme mali aj herectvo. Spolužiakom hercom sa vždy hodil do obsadenia starší človek a tak som si už na škole pričuchol aj k herectvu.

Rozhodnutie skúsiť po skončení štúdia réžie martinské divadlo bolo jednoznačné?

- Ale kdeže, sám by som na to ani nepomyslel, to priniesol život. V tom čase pravidelne v martinskom divadle hosťoval ako režisér Juraj Svoboda. Práve on raz prišiel za mnou a súril ma, aby som napísal si žiadosť do Martina. Mal informácie, že z Martina odišiel Stano Párnický a hľadajú náhradu. Zatočila sa mi z toho hlava. Veď po Slovenskom národnom divadle bol Martin v divadelnom svete tou najvyššou métou.

Bolo ťažké štartovať režisérsku kariéru v legendárnej divadelnej Mekke?

- Nebrali ma okamžite. Najprv som mal stretnutie s dramaturgom Igorom Galandom, ten si ma oťukal a ešte ako študent som dostal príležitosť režírovať hru Piťulík od Andreja Nemlahu. V hlavnej postave hrali Tiborko Bogdan a Eliška Nosálová, celkom slušne sa to hralo. A výsledkom bolo, že ma do Martina vzali. Pôsobili tu vtedy už dvaja výrazní režiséri, Ivan Petrovický a Ľubo Vajdička. Ja som neprepisoval dejiny divadla, ale snáď som robil solídne kusy, no akosi som stále nemal pocit, že ako režisér prinášam nové, objavné koncepcie, nikdy som nebol rozhnevaný mladý muž, nič prevratné som nevymyslel. Po štyroch – piatich rokoch som sa začal nad tým zamýšľať. Celkom reálne som koketoval s ponukou robiť riaditeľa v Nitre. Kým som na to nazbieral guráž, už ma Ivan Petrovický, ktorému som ako riaditeľovi poldruha roka robil tajomníka, vymenoval za umeleckého šéfa.

Z tvorivej pozície ste prešli do výkonnej, dnes by sme povedali manažérskej funkcie. Bola to veľká zmena?

- Zmenu som pocítil, až keď som sa v roku 1987 stal po odchode Ivana Petrovického do SND riaditeľom. Mal som pri sebe tím skvelých ľudí, takže sme pokračovali vo vysoko nastavených kritériách umeleckých inscenácií. Ja som sa musel preorientovať na iné úlohy, v auguste sme rozbehli stavebné práce na Štúdiu, musel som sa oboznámiť s projektmi, so stavebnou hantírkou, viesť kontrolné dni, naháňať dodávateľov. Ale mal som 42 rokov, elán a chuť, takže som do procesu riadenia divadla vhupol celkom ľahko. A keď som už mal pocit, že to ide, prišiel rok 1989 a spoločensko-politické zmeny.

Ale na pozícii riaditeľa ste zostali aj po Novembri 89. Asi ste „neriaditeľovali“ zle.

- Je pravda, že vtedy sa všade odvolávalo, ministerstvo do ničoho nezasahovalo a nechalo na zamestnancov, nech sa sami vyslovia. V týchto revolučných časoch som od zamestnancov divadla dostal dôveru. Prišla celkom iná doba, začali sa úplne nové, zložité časy, divadlá pocítili úbytok divákov, problémy s financovaním, do toho sme riešili dostavbu Štúdia, prepracovávali dramaturgické plány, bolo sa čo obracať. V jeseni 1993 sme skúšobne otvorili nové Štúdio, v januári už slávnostne aj s oslavou 50. výročia divadla. To už bol čas, kedy som si kládol otázku, či už nebolo toho riaditeľovania aj dosť.

Chýbalo vám javisko? Alebo, čo sa stalo?

- Občas som si niekde zahral, občas spravil réžiu, ale začínal som byť unavený, mal som pocit, že ma ovláda rutina. Chcel som sa funkcie už vzdať, nakoniec som ešte divadlo viedol v divokých časoch rôznych reorganizácií, intendantúr, finančných problémov. Bol som rozčarovaný, právomoci sme mali minimálne, nerozhodovali sme o ekonomike, mal som toho dosť a dal som si žiadosť o uvoľnenie. Najprv ma prehovorili, nech vydržím do konca sezóny a keď sa na začiatku tej novej nič nedialo, jednoducho som si zbalil veci a poveril sekretárku, nech oznámi vrchnosti, že ako riaditeľ končím. Zaradili ma potom do hereckého súboru. Bola to úľava, veď celkovo som vo vedení divadla pôsobil dvadsať rokov, mal som už vybité baterky a stratil som motiváciu, radosť z hry, iskru a nadšenie. A bez toho sa žiadna robota nedá robiť dobre. Možno som jeden z mála riaditeľov, ktorý sa vzdal sám.

V hereckom súbore ste opäť rozdúchali tú vyhasnutú iskru, vrátila sa vám radosť z hry?

- Konečne som mal obdobie, kedy som pokojne zaspával a neriešil stále, či je všetko v poriadku. Umelecké ambície som už nemal, herectvo nebola moja profesia, takže som nebazíroval na tom, či dostanem malú alebo veľkú úlohu. Najmä teraz prichádzajú mladí režiséri bez predpojatosti, berú ma ako herca, nie ako umeleckého šéfa či riaditeľa divadla. Ich zaujíma len to, či som schopný povedzme urobiť kotrmelec a povedať text. Áno, som spokojný, splnil sa mi sen. Keď stojím na „klaňačke“, často si uvedomujem, že šťastena pri mne stála a vrchovato mi naplnila životnú métu.

Nemáte ako herec pri skúšaní nových inscenácií tendenciu prebudiť v sebe pôvodnú profesiu a „kafrať“ režisérom do práce?

- Niekedy premýšľam, ako by som niečo riešil ja, najmä ak dlho nad niečím špekulujeme. Ak náhodou mám nejaký nápad, snažím sa, aby vyplynul z môjho hereckého konania. Nerád robím múdreho, nechcem nikomu znižovať autoritu, ale ak sa nejaký môj nápad v procese skúšania podarí nenápadne ponúknuť a režisér ho prijme, som rád.

V Turci ste známy aj spoluprácou s ochotníckymi divadelnými súbormi. Prirástol vám niektorý súbor k srdcu viac, respektíve čo vám práca s ochotníkmi dala?

- S ochotníkmi som robil už v Žiari na Hronom a potom som tam ešte 10 rokov dochádzal. V Turci som sa skôr sústredil na lektorskú činnosť a scénickú prácu. Popri riaditeľovaní som nemal toľko voľného času a nedokážem robiť veci polovičato, rád sa sústredím iba na jednu úlohu. Často som spolupracoval ako scénograf či režijný dozor so súbormi v Žabokrekoch ešte s dedom Mišovicom, na Bystričke a v Kláštore pod Znievom som dokonca aj hral. Práca s ochotníkmi dáva človeku náboj, energiu, inú optiku. Základný menovateľ je láska k divadlu. Často v ochotníckych súboroch vidieť, že oni divadlo robiť nemusia, ale chcú a môžu. Mňa spolupráca s ochotníkmi obohatila určite o rozmer ľudskosti, lebo v súboroch som stretol skvelých ľudí. To je vášeň, obetavosť. Stavači scény, šepkári, osvetľovači, zvukári, všetci títo ľudia to robia vo svojom voľnom čase a čo za to majú? V lepšom prípade diplom z nejakej súťaže. Som rád, že s mnohými nás spája už celoživotné priateľstvo.

Ďalšia z vašich známych úloh je moderátorská. Vtipne a so šarmom glosujete, komentujete, neraz podľa vlastného scenára. Máte talent aj na písanie, neuvažujete o vlastnej knihe memoárov z divadelného života?

- Moderovanie súvisí s herectvom, nemám problém rozprávať na verejnosti. Mojím veľkým vzorom bol Miroslav Horníček. Mal som tú česť byť aj ako hosť pri nakrúcaní Hovorov H. Obdivoval som jeho pohotovosť, skvelý zmysel pre humor, vtip. No a kniha? Kto si to prečíta? Dnes sa vydáva kvantum literatúry, neviem, či by som to dokázal napísať tak, aby to bolo zaujímavé aj pre nezúčastnených. Druhá vec je dokumentárna funkcia, mnoho ľudí z nášho divadla by si zaslúžilo, aby nezostali zabudnutí. Ale ak by som sa na to dal, musela by vo mne dozrieť potreba.

Pridajme na záver čosi ako bilančnú bodku. Ako si chlapec narodený v Kanade a vyrastajúci pri Púchove dokázal nájsť vzťah k novému domovu, Martinu a Turcu?

- Jednoducho, kde mi je dobre, tam som doma. O Martine som sa učil už ako školák, odtiaľto predsa vyšli všetci hereckí velikáni v SND. Keď som dostal ponuku na miesto režiséra, začal som si budovať vzťah k Martinu akosi naostro. Zosobášil som sa s týmto mestom, s týmto divadlom. Keď si človek niekde vybuduje ľudské kontakty, je tam doma. Kanada je pre mňa vzdialená, v Púchove som vyrastal, ale najväčšiu časť života som prežil tu. Cítim sa byť Martinčanom, Turčanom. Nadchýna ma tunajšia príroda aj história. Ono sa to nezdá, ale v múroch nášho divadla je ešte energia ľudí z čias Slovenského spevokolu. Neverím v nadprirodzeno, som skôr materialista, ale v tomto prípade cítim, že duševné hodnoty, ktoré tu vznikali, majú na nás vplyv, nestratili sa.

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Inzercia - Tlačové správy

  1. Festival IXPO otvorí brány už tento piatok. Čo všetko prináša?
  2. Spready a poplatky pri obchodovaní
  3. Od mája sa mení definícia kilogramu
  4. Fixný výnos až 7 % ročne. Bezpečné investície už od 10.000 eur
  5. Elegancia, športový duch alebo výkon? Hyundai i30 Fastback
  6. Tohtoročný Autosalon? Najväčšie SUV na svete aj lietajúce auto
  7. Tip na japonskú klimatizáciu s výhodnejšou elektrinou
  8. Top desať gréckych ostrovov na letnú dovolenku 2019
  9. Čerpáte úver? Na toto by ste určite mali myslieť
  10. Pre učiteľov je dôležité, aby sa navzájom inšpirovali
  1. Enviro deň v Košiciach prinesie zábavu aj osvetu
  2. Obchodník roka: Najvyššie ocenenie si šiestykrát odnáša Martinus
  3. Fixný výnos až 7 % ročne. Bezpečné investície už od 10.000 eur
  4. Športový deň Stavebnej fakulty STU v Bratislave
  5. Festival IXPO otvorí brány už tento piatok. Čo všetko prináša?
  6. Pivovar Šariš rozdá regiónu 16-tisíc eur
  7. Recenze autokamery Mio MiVue J60 WIFI - youtuber Bazim hodnotí!
  8. Od mája sa mení definícia kilogramu
  9. Spready a poplatky pri obchodovaní
  10. Elegancia, športový duch alebo výkon? Hyundai i30 Fastback
  1. Top desať gréckych ostrovov na letnú dovolenku 2019 25 281
  2. Od mája sa mení definícia kilogramu 7 717
  3. Bulharsko: Najlepšie miesta na dovolenku pri mori 7 169
  4. Tohtoročný Autosalon? Najväčšie SUV na svete aj lietajúce auto 6 306
  5. Čerpáte úver? Na toto by ste určite mali myslieť 5 922
  6. 7 kritických situácií na cestách. Ohrozujú každého vodiča 5 273
  7. Až vďaka chorobe objavila svoj talent 4 095
  8. Kaufland začal s predajom slovenských uhoriek bez fólie 3 771
  9. Čo robí dobrého zamestnávateľa dobrým? 2 213
  10. Tip na japonskú klimatizáciu s výhodnejšou elektrinou 1 934

Hlavné správy z MY Turiec

Tip na víkend: V skanzene postavia máj

V Múzeu slovenskej dediny v Jahodníckych hájoch môžete prežiť peknú nedeľu.

Ilustračná snímka.
DISKUSNÉ FÓRUM - SMART CITIES

Debata s primátormi: Každé mesto má svojho ducha, svoju identitu

To, čomu sa dnes hovorí smart, sme kedysi volali zdravý sedliacky rozum.

Branislav Zacharides, primátor Vrútok.

Chceme kupovať čerstvé a kvalitné vajcia zo Slovenska

Pri výber vajec kladieme veľký dôraz popri kvalite a čerstvosti vajec aj na krajinu, odkiaľ pochádzajú.

Víťazi turčianskych líg zvládli ročník bez prehry

Najvyššiu turčiansku súťaž v stolnom tenise vyhral Medokýš Martin C a v novej sezóne si zahrá štvrtú ligu. Zo šestky do päťky postúpili Sučany B a Medokýš Martin D.

Nedávno skončená sezóna priniesla viacero zaujímavých 
súbojov.

FOTO: Rezbári v Rakove

Je to už nepísané pravidlo, na konci apríla prichádzajú do Rakova majstri rezbári. Do malej dedinky, ktorá nemá ani štyristo obyvateľov, zavítali po ôsmy raz.

Rezbárske dni v Rakove.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

V Žiline robili nábor na policajtov, vybrali len troch kandidátov

Mestská polícia v Žiline je dlhodobo poddimenzovaná.

AKTUALIZOVANÉ 16:36

V Zohore horia výrobné haly, zasahuje 90 hasičov

Požiar sa snaží uhasiť takmer 90 profesionálnych a dobrovoľných hasičov.

Vybrali SME

Už ste čítali?