nadšením.
Máš za sebou tridsať rokov života. Deti si bežne udalosti svojich najútlejších rokov nepamätajú, ale ty si ich mal spojené s husľami. Pamätáš si svoje prvé verejné vystúpenia?
- Sú tam nejaké útržky, viem, že som niekde bol, že som hral, ale nie je to presné. Čo si už celkom dobre pamätám, bol môj prvý recitál vo Vrútkach v Kine 1. máj, (7r.) a pamätám si, že som ako sedemročný hral so Slovenskou filharmóniou pod vedením Ondreja Lénarda. A veľmi presne si už spomínam na nahrávanie CD (10r.) s Warchalovcami v Slovenskom rozhlase, aj na môj prvý recitál s Danielom Buranovským v Taliansku v Ríme (7r.).
Nebol to pre teba veľký stres, že si sa musel postaviť na javisko, hrať pred mnohými ľuďmi, a pritom všetko dobre zvládnuť?
- Ako chlapec som to tak nebral. Prišlo to neskôr, začal som svoje vystúpenia vnímať inak. Mal som obdobie, keď som sa na pódiách necítil dobre, začal som si uvedomovať, že musím dokázať, že hrám tak dobre, ako sa o mne hovorí, ale netrvalo to dlho. Pochopil som, že pre mňa je dôležité, aby som bol ja spokojný s tým, čo robím. A snažím sa byť dodnes sám sebe najväčším kritikom. Nahrávam si koncerty, skúšky, aj keď cvičím, prehrávam si to všetko, počúvam to znova a znova... Ale určité napätie pri vystúpení musí byť vždy, len to nesmie prejsť do nejakej trémy... Profesionalita je aj v tom, že sa musím vedieť na koncert pripraviť aj psychicky, a za to sa musím poďakovať všetkým ľuďom – či to už boli moji rodičia, najmä otec, ktorý ma ako prvý zasväcoval do hry na husle, profesori Bohumil Urban a Boris Kuschnir a ďalší, ktorí mi pomohli a dokázali ma na koncerty dobre pripraviť.
Od začiatku tvojho účinkovania je veľkou témou hranie spamäti. Ťažko si spomenúť na koncert, vystúpenie, žeby si mal pred sebou noty. Aj teraz, keď je už tvoj repertoár podstatne širší. A to bez rozdielu či si hral sólovo či s orchestrom. Možno sa opýtať – prečo? Je možné mať takú kapacitu pamäti, že keď si spomenieš na nejakú skladbu, vybaví sa ti a môžeš ju hrať?
- Myslím si, že áno. Možno je to v tom, že už od malička som sa snažil cvičiť veľmi poctivo, notu po note bez toho, aby som ju hral rytmicky. Celá skladba, keď sa hrá v tempe, môže trvať povedzme trištvrte hodiny, ale keď ju zahrám takto, môže trvať aj hodinu dvadsať, tridsať... Úplne bez tempa viem zahrať notu po note. Takto som sa to učil ešte keď som bol malý, keď som si chcel byť v tom istý. Áno, sú niektoré veci, ktoré zahrám bez problémov, napríklad Haydnov koncert, ktorý som hral, keď som mal sedem rokov, ten by som mohol hrať hneď. Ale keby som teraz mal hrať napríklad Bartóka, potreboval by som možno dva-tri dni, lebo som to často nehral a niektoré časti nie sú melodické. Moja situácia sa v súčasnosti zmenila, hrám veľa koncertov, podieľam sa na mnohých projektoch, takže hrám aj z nôt. Napríklad, teraz som mal jeden projekt s Radkom Baborákom, ktorý patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti medzinárodnej hudobnej scény. Jeho orchester Česká Sinfonietta je veľmi známy. Do roka pripravuje tri - štyri projekty, hrám tam ako koncertný majster. Samozrejme, v takýchto projektoch musím hrať z nôt, inak sa to nedá.
Hranie s orchestrom musí byť asi dosť náročné, pretože ty musíš vlastne poznať celú skladbu a byť dokonale zohratý s celým dianím na javisku...
- Koncerty sú postavené väčšinou na nástroji, ktorý tam má sólo. Nestačí si nacvičiť len svoj part, musím poznať všetko, čo sa tam deje. Niekedy sú to veľmi dlhé veci. Kupujem si partitúru, kde vidím všetko naznačené. Musí to byť veľmi profesionálne, pretože aj pri skúške dirigent vidí, ako reagujem, ako sa viem orientovať. Pre mňa je dosť stresujúce byť koncertným majstrom. Tam sa cítim byť oveľa viac zodpovedným za celý orchester.
V súčasnosti hráš veľmi široký repertoár. Ako si ho vyberáš?
- Keď som bol menší, hral som väčšinou virtuózne, komorné veci, sonáty. Dosť sa to u mňa zmenilo. Niekedy mi ponúknu viacero koncertov, z ktorých si ja môžem vybrať, niekedy môžem ja sám ponúknuť skladby zo svojho repertoáru. Teraz však už ide aj o virtuozitu huslí, je dobré, keď to človek vie, pretože má možnosti ukázať sa aj muzikálne, bez toho to nejde. Každý top hudobník, top inštrumentalista musí mať oddreté hodiny príprav, musí vedieť zahrať výborne aj ťažké veci.
Máš svojich obľúbených autorov, obdobia, témy?
- Snažím sa mať najradšej tú skladbu, ktorú práve hrám, snažím sa to hrať čo najlepšie. Sú však určité veci, aj technické, aj od Paganiniho, ktoré by som nehral, pretože by som to nezahral, ako si to ja predstavujem. Možno nemám na to fyzické parametre, čo sa týka rúk... A prečo by som to mal hrať? Niekedy si to môžem cvičiť len sám pre seba...
Môžeš si dovoliť, asi najmä v recitáloch, urobiť niečo „za seba“? Môžeš, napríklad, zahrať niečo „inak“, vložiť tam viac svojej nálady, niečo, čo si tam predtým nemal?
- Samozrejme, je rozdiel, či hrám s orchestrom, či som na javisku sám či s klaviristom. Keď hráme s Danielom Buranovským, už je to 23 rokov čo hráme spolu, tak každý z nás vie, kde by sa niečo mohlo stať a čo treba urobiť. Sú interpreti, ktorí majú všetko presne premyslené a improvizácia, alebo malá „fantázia“ na pódiu sú dve - tri percentá...
Žiješ vo Viedni a v Bratislave. Vo Viedni učíš a v Bratislave sa učíš. Sú to dosť náročné povinnosti navyše. Ako to zvládaš?
- Už druhý rok učím v tej istej vysokej škole, kde som ja vo Viedni začínal. Mám zvláštny pocit – sedieť na tej druhej strane a počúvať druhých hrať. Je to pre mňa neuveriteľná škola. Musím vedieť, ako študentov osloviť, čo im mám povedať, ako im poradiť... Každý je iná osobnosť, každému to musím inak vysvetliť, majú svoje kultúry. Mám študenta z Venezuely, študentku z Japonska, ďalšia je z Poľska, majú od 17 do 28 rokov. Sú to ľudia, ktorí už niečo o hre na husliach vedia, chcú sa zdokonaliť.
Boris Kuschnir ti naznačil cestu, ideš pri vyučovaní podľa nej?
- Aj keď si profesora Borisa Kuschnira veľmi vážim, nechcel by som byť presne ako on. Chcem ísť svojou cestou. Možno by som svojim študentom v niečom vedel poradiť aj preto, že som veľmi skoro hrával na pódiách, pripravoval sa na súťaže, hral som veľa koncertov, stretával som sa s rôznymi ľuďmi... To, že človek veľa cvičí a vie hrať je jedna vec. Ale byť dobre pripravený psychicky, vedieť to na pódiu odovzdať, dokázať si rozdeliť program a mnoho iných vecí – to je niekedy dosť ťažké...
Ale ty sa často pohybuješ aj v Bratislave...
- V Bratislave študujem – robím si doktorandské štúdium na Vysokej škole múzických umení. Predovšetkým preto, aby som mohol učiť aj na Slovensku, veľmi sa na to teším. Bez ukončenia tohto štúdia to u nás nejde. Poskytne mi to aj určitú istotu aj do budúcnosti, keby sa niečo stalo.
Keď sa obzrieš za svojou doterajšou umeleckou kariérou, ktorá trvá vlastne len o pár rôčkov menej, ako tvoj život, čo sa ti vybaví? Na čo myslíš?
- Určite som mohol dosiahnuť aj viac. Mal som možnosti. Ale s čím som spokojný, je to, že som sa snažil urobiť maximum v daných podmienkach. Vždy som sa poctivo učil, pripravoval sa na koncerty. Neriešil som žiadne iné veci, neriešil som agentúry, reklamu okolo seba. Ja som sa nevnímal, že som zázračné dieťa. To, že som hral, bolo pre mňa normálne, prirodzené.
V súčasnosti sa situácia zmenila. Už nikto nečaká, že: jééj, teraz príde nejaký sedemročný chalan, ktorý niečím prekvapí, niečo urobí“ (niekedy ani nevedeli čo), že zahrá a bude to fenomenálne. Teraz čakajú umelca, ktorého už poznajú, prídu na koncert a vedia, čo môžu od toho koncertu očakávať. Možno je to v tomto pre mňa príjemnejšie.
Pred akým najväčším publikom si hral?
- Pre mňa to bola azda Eurovízna súťaž 2002. Hralo sa v berlínskom Koncerthause, čo je normálna, nie mimoriadne veľká sála, ale vysielalo to mnoho televízií, takže ma v tej chvíli sledovalo niekoľko miliónov ľudí vo svete. Ale ja sa snažím hrať každý koncert rovnako. Pódium ako pódium. Hral som v rôznych sálach, ohlasy bývajú rôzne. Atmosféra na koncertoch je vždy iná. Niekedy je oveľa príjemnejšie hrať v komornej atmosfére, kde cítim reakcie ľudí. Odozva v sále pred 3 - 4 tisíc ľuďmi môže byť chladnejšia, je tam veľký odstup od pódia. Prvé rady skoro nevidím a keď je všetko zhasnuté, človek ani nevie pre koho hrá. Je to také zvláštne...
Tvoje istoty minulé...
- Rodičia, celé rodinné zázemie. Otec, ktorý bol mojím prvým učiteľom a profesori Bohumil Urban a Boris Kuschnir.
Tvoje istoty súčasné...
Moja rodina, priateľka Michaela, ktorá je tiež vynikajúcou huslistkou. A možno tá moja súčasná istota je aj v tom, že som si uvedomil, že som niečo dokázal a že mám určitú úroveň. Veľmi dôležité je vedieť, kde človek stojí...
Predpokladám, že máš ešte nejaké túžby a želania...
- Myslím si, že sú to tie celkom základné veci: byť zdravý, aj moji rodičia, moja priateľka, všetci moji známi, ktorých poznám. A aby sa mali radi, aby sa mali dobre, keď je tá súčasná situácia veľmi ťažká. Ja sa snažím tým, čo robím, potešiť ľudí.
Najbližšie plány?
- Niekoľko koncertov vo Viedni – Vivaldiho Štyri ročné obdobia, koncerty v Ostrave a Bulharsku s Radkom Baborákom a jeho orchestrom, 4. októbra hrám v Bratislave na BHS. Viem, že v novom roku mám už od januára v pláne asi dvadsaťpäť dosť veľkých koncertov. Je to napríklad turné v Španielsku, Belgicku, Japonsku, mal by som hrať na Slovensku, v Taliansku, v Nemecku...
A možno na záver odkaz tvojim priaznivcom v Turci...
- Pozdravujem všetkých čitateľov a teším sa na vydanie nového CD, ktoré vyjde koncom roka. Hrám tam Čajkovského husľový koncert so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu a s Danielom Buranovským tri skladby Čajkovského.
Autor: Zuzana Bukovská
