hneď sa stal Knihou roka. O novej inscenácii sme sa porozprávali s jej režisérom Patrikom Lančaričom.
Pamätáte si ešte na svoje čitateľské zážitky, keď ste prvý raz vzali do rúk knihu Žo Langerovej Vtedy v Bratislave? Čím vás zaujala?
- Dostal som sa ku knihe na základe odporúčaní. Zasiahla ma autentickou výpoveďou, ktorú Langerová podáva ako správu o svojom živote, ale je v tom aj akési zvláštne memento. Nie sú to len klasické memoáre, ale skutočná literatúra. Pre mňa silný čitateľský zážitok. Ako sama autorka hovorí – mohli by to byť orgie sebaľútosti. Ale nie sú. Langerová ako autorka má zvláštny humor a nadhľad.
Čím je pre vás výnimočná samotná autorka Žo Langerová?
- Dodnes ma fascinuje jej zvláštna ženská sila. Autorka bola dvakrát na pokraji absolútneho psychického zrútenia, na hranici života a smrti. V nepriazni osudu a v ponížení si dokázala udržať ľudskosť. O tomto som stále uvažoval v súvislosti s Langerovou. Akú vnútornú silu musí mať človek na to, aby sa nenechal zlomiť? Langerová si zachovala ľudskú hrdosť a vieru v lepší zajtrajšok, nádej.
Vedeli ste si pri prvom čítaní knihy predstaviť, že z nej môže byť divadelná hra?
- Ako prvé mi napadlo, že z tohto príbehu môže byť silný film. Keď som neskôr dostal ponuku zo Slovenského rozhlasu na spoluprácu, navrhol som dramatizáciu Langerovej knihy. Stále ma lákala, cítil som potrebu konfrontovať sa s jej príbehom a považoval som za nevyhnutné, aby sa ľudia o nej dozvedeli. Peter Pavlac knihu zdramatizoval, urobili sme tri a polhodinovú verziu pre rozhlas a začali sme pomýšľať aj na divadelné spracovanie. Po dobrých odozvách rozhlasovej verzie sme mali aj „požehnanie“ od autorkiných dcér, sestier Langerových a začali sme hľadať vhodný divadelný priestor v Bratislave. Stálo to však dlho na mŕtvom bode. Keď vlani prišla ponuka z martinského divadla, povedali sme si – prečo nie? Veď súvislosti s Martinom tu sú, Oskar Langer, autorkin manžel, pochádzal z neďalekých Príboviec, jeho brat začínal v Martine ako lekár, je tu viac súvislostí, ktoré vychádzajú na povrch.
Chcelo sa vám opakovane púšťať do toho istého textu, ktorý ste už robili pre rozhlas?
- Rozhlas a divadlo sú absolútne rozdielne médiá. Pracujú s inými výrazovými prostriedkami. Kým rozhlas stojí na zvuku, divadlo poskytuje vizualitu. Naša rozhlasová trilógia mala plejádu postáv, hralo tam 36 hercov, v divadle by to bolo neúnosné. Peter Pavlac vymyslel princíp akéhosi chóru, ktorý tvorí skupina hercov, a tí sa premieňajú na rôzne postavy. Má to istú symboliku a odkaz na antické divadlo, lebo aj príbeh Žo Langerovej je silná tragédia, veľký až archetypálny príbeh. Chór tu zároveň funguje aj ako v komunizme často používaný pojem „kolektívny človek“. Ale späť k otázke: neobával som sa pracovať s tou istou témou, pretože divadlo nám poskytlo na vyjadrenie úplne iné možnosti, predovšetkým vizuálne.
Pomohol vám pri inscenovaní aj výtvarný koncept a scénické riešenie?
So scénografom Jozefom Cillerom sme sa veľa rozprávali. Uvažovanie nad scénografiou bolo uvažovaním nad kľúčom, ako hru uchopiť. Inscenáciu sme si definovali ako epické rozprávanie a dokumentárne divadlo, v ktorom sa robí čosi ako rekonštrukcia prípadu. Tým sa nám odkrylo spektrum nových vyjadrovacích prostriedkov. Herci rozprávajú príbeh na pozadí dejín, do toho vstupujú dokumentárne zábery, pravdivé. Nefungujú ako ilustrácia, ale dokumentujú reálne veci, ktoré sa v našej histórii diali. Všetky tie politické procesy, aj proces so Slánským, v ktorom bol Oskar Langer obvinený. Snažíme sa vytvoriť autentickú dokumentárnu výpoveď.
Na spoluprácu ste si pozvali aj hudobníka Vladislava Šarišského, prečo práve jeho?
Pretože je jedným z najtalentovanejších skladateľov na Slovensku. Pôsobí na poli vážnej hudby, robí kompozície pre orchestre, je tiež autorom modernej jazzovej hudby a zároveň vynikajúci klavirista. Ako hudobník spolupracuje s divadlom už niekoľko rokov, jeho prístup k hudbe je invenčný. Hudbou sa snaží vystihnúť svet, v ktorom sa hra odohráva. Aj na našej inscenácii pracoval asociatívnym spôsobom a vytvoril modernú hudbu so zaujímavými zvukovými efektmi. Hudba Vlada Šarišského nie je len doplnkom, vnášajúcim atmosféru, ale priamo zasahuje do tvaru a dramaturgie inscenácie.
Langerovej memoárová kniha je skutočným príbehom a autorkine dve dcéry, ktorých osud zachytáva, ešte žijú. Spolupracovali ste s nimi pri príprave hry? Ako reagovali?
Keď sme robilirozhlasovú verziu, dali nám svoju dôveru. Celkom sme sa spriatelili a Peter Pavlac upravoval text v súčinnosti s nimi, pýtal sa ich na kopu detailov. Keď robíte príbeh, ktorého protagonisti žijú, vzniká tam istá tréma a zodpovednosť. Vždy sme po vysielaní v rozhlase s napätím čakali na ich telefonát. Bolo krásne počúvať ich, ako sa cítili byť stotožnené s tým, čo sme vytvorili, ako ich to zasiahlo. To bola najväčšia poklona, akú sme mohli dostať. Aj teraz sme v kontakte a veľmi sa tešia na návštevu Martina počas Noci divadiel 21. novembra. Obe žijú vo Švédsku, staršia z nich, Zuzana, bola v 60-tych rokoch známa ako speváčka pod menom Zuzka Lonská. Sú to nádherné bytosti, noblesné dámy, ktoré dostali od mamy do vienka výchovu k slobode. Majú skvelý zmysel pre humor a myslením sú stále mladé, s chuťou do života a iskrou.
S Petrom Pavlacom už tvoríte osvedčený režisérsko-dramaturgický tandem. Zasahovali ste mu do práce na dramatizácii Langerovej knihy?
Nie, ja som absolútne fascinovaný jeho prácou. Dramatizácie, ktoré robí pre divadlá, ho radia medzi najkompetentnejších. Jeho prístup je dôkladný, nikdy nepresadzuje seba a svoju poetiku. Vždy sa snaží pochopiť myslenie a jazyk autora a z toho vytvára kľúč k dramatizácii. Priznám sa, nevedel som si predstaviť, ako túto knihu zdramatizuje. Z môjho pohľadu je to práca pre mikrochirurga, ktorý vyberie útroby a opäť všetko zloží dohromady... Skláňam sa pred Petrovým talentom a pred tým, čo urobil.
Inscenácia Vtedy v Bratislave je príbehom manželky nespravodlivo odsúdeného ľavicového intelektuála Oskara Langera, ale tiež príbehom doby. Na čo sa prioritne ako režisér snažíte upriamiť divácku pozornosť, čo je pre vás nosná téma?
Zdá sa neuveriteľné, že 25 rokov po Nežnej revolúcii sa historické fakty relativizujú. V istej časti spoločnosti zaznieva dokonca názor, že politické procesy či prenasledovanie nepohodlných - to tu vlastne ani nebolo. To je nebezpečné a divadlo na to musí reagovať. Príbeh Žo Langerovej možno bez preháňania nazvať opus magnum obdobia komunizmu až po vpád vojsk do Československa. Toto je jeden motív, prečo to treba robiť - nestačí len rozprávať o niektorých historických faktoch, ale treba ich aj ukázať. Ďalším motívom je sila ženskej energie. To, ako Žo Langerová pristupovala k životu, by nám mohlo pomôcť vyrovnávať sa s ťažkými situáciami, ktoré nás zrejme čakajú. V neposlednom rade sa v hre objavuje aj motív emigrácie, dnes taký aktuálny. Keď sa Žo rozhodne emigrovať, v tomto duchu presviedča aj svoje dcéry, aby sa do Československa nevrátili. Odkrýva pri tom minulosť rodiny a naše dejiny. Pre nejaké príčiny, totalitu, tyraniu, kastovanie na dve kategórie ľudia hľadali domov inde. Prakticky každá rodina mala niekoho, kto utiekol. Zdá sa, že sme na to zabudli, aj na to, ako sa k nám vo svete chovali a ako sa teraz chováme my. Aj to je jeden z dôvodov, prečo o tom rozprávať a nad čím sa zamyslieť. Robíme to v duchu knihy Žo Langerovej, teda snažíme sa nemoralizovať.
Neobávate sa, že téma našej minulosti a politických procesov divákov odradí?
Opakujem, pre mňa to nie je hlavná téma. Tou je príbeh ženy, ten je silný. V popredí stojí ona ako žena, ktorá rozpráva intímny rodinný príbeh s jej aj humorným pohľadom na veci. To je na tom silné a zaujímavé - ako sa človek na pozadí dejinných udalostí, ktoré ho melú, dokáže vyrovnať so životom. Každá národná kultúra má svoj veľký a silný príbeh. Ako majú Nemci Brechtovu Matku Guráž, tak toto je náš príbeh, ktorý by sme mali poznať. Netreba mať z toho obavu, funguje v univerzálnej rovine.
Je to vaša prvá spolupráca s martinským súborom, ako napĺňa vaše predstavy?
Každý absolvent VŠMU vie, čo martinské divadlo znamená v histórii slovenskej kultúry. Vie, aké osobnosti tu pôsobili a aj to, že Martin bol vždy liahňou talentov pre bratislavské divadlá. Trvá to dodnes. Genius loci martinského divadla je silný a neprehliadnuteľný. Hoci som pracoval vo viacerých európskych divadlách, považujem za česť, že som dostal túto ponuku. Vážim si ju. Práca s celým tvorivým tímom je inšpirujúca a som rád, že tu stále cítiť dotyk tradície a rešpektu k tomu, čo k divadlu patrí.
Čo zaprajete inscenácii a čím by ste pozvali divákov, aby si hru prišli pozrieť?
Rozprávame sa v čase pred premiérou, takže nás ešte čaká veľa roboty. Prajem nám všetkým, aby sme to zvládli. Predovšetkým hercom by som prial, aby tú energiu, ktorú vložili do práce na inscenácii, dostali od divákov späť. Divákom prajem, aby príbeh prijali s otvorenou hlavou a aby pobyt v divadle vnímali ako priestor určený na uvažovanie o živote. Verím, že príbeh Žo Langerovej je silnou inšpiráciou.
Vizitka režiséra
Patrik Lančarič (r. 1972) vyštudoval divadelnú réžiu na VŠMU v Bratislave, kde neskôr pôsobil aj ako pedagóg. Je známy ako divadelný režisér, spolupracuje so SND, Štátnym divadlom v Košiciach, s divadlom Astorka Korzo ´90, so Štúdiom L + S, ale aj s viacerými európskymi divadlami. Spolupracuje aj s rozhlasom a televíziou. Nakrútil dokumentárny film Hrana (4 filmy o Marekovi Brezovskom) a portrét Ladislava Chudíka. Na svojom konte má aj réžiu hraného filmu Rozhovor s nepriateľom (podľa literárnej predlohy Leopolda Laholu). Réžia inscenácie Vtedy v Bratislave je jeho prvou spoluprácou s martinským SKD.
