Počas vianočných sviatkov sa Turčania tešia nielen na chvíle strávené s celou rodinou, ale s láskou si zaspomínajú aj na svojich zosnulých príbuzných. Peknou zvyklosťou býva ísť aspoň zapáliť sviečku na cintorín tým, ktorí nás navždy opustili. Plamienok sviečky horí i na hroboch našich významných slovenských osobností, ktorí sú pochovaní na Národnom cintoríne v Martine.
Pri prechádzaní tamojších chodníkov nás upúta množstvo zaujímavých pomníkov známych ľudí. Tie majú často vlastný nevšedný príbeh.
Fraňo Štefunko, sochár a výtvarný pedagóg
Známy umelec je autorom mnohých náhrobných pomníkov aj na Národnom cintoríne. Dokonca si sám navrhol i úpravu vlastného miesta posledného odpočinku. V Martine má hrob spoločný s manželkou Angelou. Keď zomrela jeho žena, Fraňo Štefunko dal pre oboch vybudovať hrobku.
Nad ich miestom na cintoríne sa vyníma pútavá socha.
„Sochársku časť náhrobníka predstavuje mramorová socha trištvrťovej postavy mladej poloodetej ženy s obnaženým poprsím, ktorá sa pozerá na kaktus v kvetináči. Je to zväčšenina jeho diela Kvetinárka, ktoré vytvoril v bronze v roku 1934. Niekedy bolo publikované aj pod názvom Dievča s kaktusom,“ vysvetlil Zdenko Ďuriška z odboru správy a výskumu pôvodných prameňov Slovenskej národnej knižnice (SNK) v Martine.
Prvý pomník zhotovil F. Štefunko pre P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne. Medzi jeho najznámejšie patria Pomník turčianskych dobrovoľníkov v Martine či Zbojnícka družina.
Svetozár Hurban-Vajanský, redaktor, spisovateľ, literárny kritik, právnik, organizátor národného hnutia
Umiestnenie Vajanského hrobu je spájané so zaujímavými historickými udalosťami.
„V Martine sa hovorilo, že miesto na pochovanie S. Hurbana-Vajanského vybrali s prihliadnutím na skutočnosť, že počas prvej svetovej vojny ho často navštevoval, aby sa odtiaľ pozeral na východ, či neuvidí ruské vojská, do ktorých vkladal nádej na oslobodenie. Či to bolo naozaj tak, nevedno,“ prekvapuje Zdenko Ďuriška.
Ako ďalej dodáva, Vajanský mal aj iný dôvod navštevovať túto časť cintorína. Odpočívala tu totiž jeho matka Anna Hurbanová, rod. Jurkovičová (1824 – 1905), brat Bohuslav (1862 – 1889) a aj synovia Fedor Vladimír (1880 – 1881) a Svetozár Cyril (1885 – 1886), ktorí žili len niekoľko mesiacov. Zaujímavá je aj história náhrobníka S. Hurbana-Vajanského.
„Zomrel počas prvej svetovej vojny a podmienky pre dôstojné a primerané označenia miesta jeho posledného odpočinku sa vytvorili až po skončení vojny. Náhrobník mal vytvoriť český sochár Fraňo Úprka, ktorý pracoval aj na náhrobníkoch Pavla Mudroňa a Andreja Halašu. Vedúci činitelia Matice slovenskej žiadali výslovne návrh s básnikovou postavou. Úprka v snahe vytvoriť monumentálne dielo zodpovedajúce významu pochovaného, navrhoval náhrobník väčších rozmerov, uprostred ktorého mala byť umiestnená socha sediaceho básnika,“ približuje Ďuriška.
Niektorým matičiarom sa ale návrh básnikovej postavy nepozdával, pretože nevystihoval charakter jeho osobnosti. Nakoniec problém vyriešili tak, že sochu umiestnia pred novú budovu Matice slovenskej a autora poveria spracovaním nového návrhu na jednoduchší náhrobník.
„No ani toto riešenie nebolo najšťastnejšie, pretože s dielom odhaleným pred budovou Matice slovenskej v roku 1926 verejnosť a ani najbližšia Vajanského rodina spokojná nebola. Matica slovenská začala s F. Úprkom rokovať aj o ďalšom návrhu na Vajanského náhrobník, ale jeho smrť v roku 1929 tieto plány definitívne ukončila. Keď syn a dcéra S. Hurbana-Vajanského videli, že otázka dôstojnej úpravy hrobu ich otca uviazla na mŕtvom bode, prevzali iniciatívu a začali rokovať s Dušanom Jurkovičom, jedným z najuznávanejších slovenských architektov, s ktorým ich spájali aj rodinné vzťahy,“ pokračuje ďalej.
Vajanského náhrobník napokon dala podľa Jurkovičovho návrhu vyhotoviť Matica slovenská a slávnostne ho odhalili v prítomnosti prezidenta T. G. Masaryka v roku 1931.
Juraj Timko
Určite zaujímavým je nezvyčajný náhrobník nie príliš známeho Juraja Timka (1890 – 1918).
„Počas prvej svetovej vojny slúžil u rakúsko-uhorského námorníctva. Vojenská loď Novara, na ktorej slúžil, sa po zásahu potopila kdesi pri Švédsku, no on sa zachránil. Vrátil sa domov, kde však po týždni zomrel na španielsku chrípku. Rodičia mu na pamiatku jeho námornej kariéry dali na skromný náhrobník vytesať loď,“ vysvetľuje Z. Ďuriška.
