Ako chalan, ktorý vyrastal na martinskom sídlisku, dostane prácu na ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí?
- Veľmi jednoducho. Bolo treba úspešne navštevovať jednu zo základných škôl na Ľadovni, v mojom prípade to bola vtedajšia ZŠ Eštovova, následne martinské gymnázium a nakoniec vyštudovať medzinárodné vzťahy a diplomaciu v Banskej Bystrici. Potom som sa prihlásil na konkurz vyhlásený ministerstvom a získal tam pracovnú pozíciu. Teraz ale trošku vážnejšie. Stojí to pochopiteľne dosť úsilia a treba si počas vyššie spomenutej cesty niektoré veci aj odoprieť, čo je pre dospievajúceho chalana celkom ťažká úloha. Ja však nič neľutujem a som rád, že som sa na túto cestu dal. Určite veľmi pomôže i to, ak vás veci, čo robíte či študujete, bavia a napĺňajú.
Obidvaja vaši rodičia sú lekári a dlhé roky pracujú v martinskej nemocnici. Nebola vo vašom prípade logickejšou voľbou medicína?
- Ak sa mám priznať, zvažoval som aj túto alternatívu. Už v mladšom veku ma to ale viac ťahalo k spoločensko-vedným disciplínam, zaujímal som sa o dianie v zahraničí a vzťahy medzi jednotlivými krajinami. Pravdepodobne tu niekde všetko začalo.
Väčšina bežných ľudí si pod prácou kariérneho diplomata predstaví pôsobenie v zahraničí. Rozmýšľajú správne?
- Medzi diplomatmi funguje takzvaná rotácia. Zjednodušene povedané ide o to, že dva až tri roky pôsobíte doma na ministerstve a tri až štyri v zahraničí na niektorom z našich veľvyslanectiev.
Takže, keď prídem pracovať na ministerstvo, nevyšlú ma hneď na veľvyslanectvo do nejakej zaujímavej, najlepšie exotickej krajiny s príjemným podnebím?
- Tak ako v každom zamestnaní sú prvé roky predovšetkým o naberaní skúseností na nižších pozíciách. Zároveň je potrebné si svoje vyslanie „odmakať“ doma. Navyše v súčasnosti exotická krajina s príjemným podnebím vôbec neznamená, že sa tam budete potiť len z tepla.
Teraz sa opýtam priamo a možno nediplomaticky. Čo vlastne robí diplomat Ladislava Babčan?
- Ako som spomínal, začal som na najnižších pozíciách ako referent pre Veľkú Britániu a Írsko. Potom som pracoval na našom veľvyslanectve v Kanade. Po návrate nasledoval krátky pobyt na Odbore Amerík, odkiaľ som sa pomerne rýchlo dostal do kabinetu vtedajšej štátnej tajomníčky. Nasledoval diplomatický post v Lotyšsku, kde sme pokrývali celé Pobaltie. Po ďalšom návrate som krátko pôsobil na Odbore bilaterálnych vzťahov s krajinami západnej a severnej Európy. Tam som sa dlho neohrial a rýchlo prišla ponuka pracovať práve v kabinete ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí.
To už je pozícia v najvyšších poschodiach pomyslenej hierarchie. Dá sa také niečo z pohľadu diplomata odmietnuť?
- Poviem pravdu, že moju reakciu som zvažoval asi pol sekundy. Pre diplomata je to možnosť na výrazný profesionálny posun. Životná šanca, ktorá už druhýkrát prísť nemusí. Je to síce poriadne náročné, ale zároveň veľmi zaujímavé.
Koľko ľudí pracuje v kabinete slovenského ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí?
- Ak sa bavíme o diplomatoch, tak je to osem osôb. Riaditeľ kabinetu a ďalších sedem ľudí. Ja som súčasťou tohto tímu a zodpovedám za prípravu vystúpení, prejavov či príhovorov pána ministra.
Ak teda vidím v televízii Miroslava Lajčáka prednášať prejav, tak vlastne len číta, čo ste mu napísali?
- Zostaviť dobrý prejav je tímová robota, bez kolegov by som zverené úlohy len ťažko zvládol. Príprava začína v závislosti od témy na príslušných odboroch. Niekedy je zapojený jeden, ale stáva sa, že na príprave participuje päť aj viac rôznych útvarov. Ja potom dostanem takzvanú surovú verziu a som zodpovedný za jej správnu obsahovú a formálnu podobu či už v slovenskom, alebo anglickom jazyku a dám ju do rúk priamo ministrovi. To, čo počujete alebo čítate, je už tá konečná verzia, ktorú si on sám napasuje na svoj štýl.
Písať pre niekoho prejav je aj z môjho novinárskeho uhla pohľadu dosť náročné. Musíte človeka dobre poznať, aby potom slová z jeho úst zneli dôveryhodne...
- Permanentne sledujem spôsob vyjadrovania pána ministra ako aj jeho úvahy a myšlienky. Zároveň ale musím neustále sledovať aktuálne dianie vo svete i doma. Najzaujímavejšie na tejto práci však sú osobné konzultácie s mojím šéfom pri finalizovaní dokumentu. Tie prebiehajú najmä pri významných a dlhších prejavoch, kde je potrebné dôkladne zvažovať každé slovo. Je úžasné v týchto chvíľach sledovať jeho bohaté skúsenosti a rozhľad, ale aj ľudský motivačný prístup, ktorý nás vždy dovedie do požadovaného cieľa.
Dá sa čisto matematicky spriemerovať čas, za aký sa dá pripraviť dobrý prejav?
- Záleží na jeho dĺžke, obsahu i náročnosti témy. Pripravoval som príhovor na charitatívny diplomatický bazár v Bratislave, a keďže išlo o neformálnu udalosť, všetko bolo hotové do dvoch hodín. Zostavovanie prejavu, ktorý pán minister predniesol v OSN pri príležitostí osláv 70. výročia vzniku tejto organizácie, však trval niekoľko dní. Príhovor pre vystúpenie v UNESCO bol už takmer hotový, keď do toho zasiahli teroristické útoky v Paríži. Museli sme zareagovať a priebežne ho meniť tak, aby zodpovedal aktuálnemu dianiu a atmosfére. V tomto prípade, ak všetko spočítam od úplného začiatku až do konca, trvala príprava desať dní.
Z toho, čo ste zatiaľ povedali, ale vychádza, že tento džob nie je o príchode do práce okolo ôsmej a odchode domov tesne po štvrtej. Alebo sa to dá takto stihnúť?
- Diplomacia je v prvom rade poslanie, a tak všetci musíme byť k dispozícii 24-hodín denne. O tom ale dopredu vieme a s tým vedomím aj pracujeme. Svetové dianie totiž nepozná dni, noci, víkendy ani sviatky. My si v kabinete dokonca robíme srandu, že kto odchádza domov o piatej, nech si vypíše dovolenku.
Pekne ste to povedali. Zaberá to aj na manželku, keď prídete domov z práce neskoro večer?
- Súkromný život je určite zúžený. Ja som mal ale pri voľbe životnej partnerky veľké šťastie. Sama študovala diplomaciu, a tak vie, čo táto robota so sebou prináša. Obdivujem predovšetkým jej flexibilitu a ľahkosť, s akou sa dokáže tomuto hektickému spôsobu života prispôsobiť. Napríklad, keď odchádzame na štyri roky do zahraničia, musí dať v zamestnaní výpoveď a po návrate domov si hľadať novú prácu. Mám u nej veľký dlh, ktorý nikdy nemôžem úplne splatiť, no pokúsim sa z neho vymazať čo najviac.
V predchádzajúcej odpovedi ste spomínali zahraničie. Vy ste spolu s manželkou zatiaľ strávili štyri roky na slovenskom veľvyslanectve v kanadskej Ottawe a štyri roky v lotyšskej Rige. Za chvíľu budú Vianoce, tak nám priblížte, ako ste ich prežili ďaleko od rodnej hrudy?
- V našich prechodných domovoch sme si s manželkou spravili klasické slovenské Vianoce. Iná bola len atmosféra okolo. Kanada je mnoho kultúrna krajina a rôzne etniká pomenovávajú tento sviatočný čas inak. Preto sa tam nehovorilo o Vianociach, ale doslovne o období sviatkov. Jednotlivé národnosti si tam aj takýmto spôsobom preukazujú vzájomnú toleranciu. V Lotyšsku zas žije silná ruská pravoslávna komunita a tá slávi Vianoce v inom termíne. Keďže Rusi tvoria približne jednu tretinu obyvateľov pobaltskej krajiny, predvianočná hektika, ako ju poznáme my, prakticky neexistovala. Všetko prebiehalo v oveľa pokojnejšej atmosfére.
Keď ste dlhší čas mimo domova, čo vám, okrem najbližších, najviac chýba?
- Martin ako taký a všetko, o čom Martin je. Vyrástol som tu a rád sa vraciam na miesta môjho detstva. Obdivujem nádherné doliny a svoje čaro majú i výstupy na okolité kopce. Vždy, keď sa dá, zájdem na hokej, do divadla či s kamarátmi dobiť baterky do posilňovne, na hokejbal alebo do sauny. Na nezaplatenie je však najmä tunajší božský pokoj.
Opäť si skúste odmyslieť kategóriu rodina a najbližší priatelia a prezraďte, na čo sa najviac tešíte po návrate z dlhého pôsobenia mimo Slovenska?
- Na čapovanú kofolu, držkovú polievku a parížsky šalát s dvomi, tromi rožkami. Viem túto objednávku zopakovať aj párkrát po sebe a v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu (smiech).
