Aké udalosti museli na seba nadväzovať, aby sa rodák zo Spišskej Belej uchytil v Turci?
- Prvý kontakt s Martinom bol v čase, keď som tu chodil na priemyslovku. V tom čase však otvorili rovnakú školu v Poprade, čo bolo pre mňa bližšie, rovnako aj futbal, hral som ho za Spišskú Belú, čo bola moja veľká záľuba. Potom nasledovali štúdia v Prahe na Českom vysokom učení technickom. Po skončení školy mali moje kroky smerovať do Trnavských automobilových závodov, no v Martine robil môj ujo cechára v hutnom závode a ten mi navrhol, či sa u neho nezastavím.
Musel vás dlho prehovárať, aby ste zostali?
- Zobral ma do fabriky, kde mi ponúkli dobré podmienky, dali byt a podobne. Odvtedy som už zostal tu.
Mal to mladý začínajúci inžinier v strojárňach ťažké?
- Začínal som priamo vo výrobe ako majster. Vtedy nebolo veľmi zvykom, aby inžinier robil na dielni, a tak mi dávali len nevyhnutné minimum roboty, pretože sa akosi automaticky počítalo, že aj tak ma povýšia. Mladý ambiciózny inžinierko sa však išiel svojmu šéfovi na to posťažovať a potom už bolo roboty nad hlavu. Postupne sa mi podarilo postupovať vyššie, robil som riaditeľa závodu 01, výrobného námestníka či hlavného inžiniera, čo bol v tom čase prvý zástupca podnikového riaditeľa.
Vysoké riadiace pozície v takom podniku ako ZŤS boli za socializmu spájané s členstvom v komunistickej strane. Prekážalo vám toto spojenie?
- Nejdem si nič vymýšľať a otvorene sa priznám, že mi to veľmi neprekážalo. Odľahčene som to celé bral asi takto. Na prvého mája sa nás spýtali, či splníme plán. Ak sme povedali, že nie, tak nasledovala otázka, či sa nehanbíme ísť do sprievodu. Tak nikoho ani nenapadlo nesplniť.
Po revolúcií a zmenách, ktorými začala prechádzať celá spoločnosť, ste sa v konkurze uchádzali o miesto riaditeľa podniku. Bolo to len logickým pokračovaním vášho kariérneho postupu, alebo za tým treba hľadať inú motiváciu?
- Pamätám si, že si nás mladých - Milana Malíka, Miša Fausta a mňa - zavolal vtedajší riaditeľ Štefan Jokel. Povedal, že vo funkcii už pokračovať nechce a navrhol, aby sa o voľnú stoličku uchádzal niekto z nás. Riaditeľ sa volil na zhromaždení pracujúcich, ktoré tvorilo okolo 150 ľudí. Ja som dostal 116 hlasov, k čomu mi, podľa mňa, najviac pomohlo moje dovtedajšie pôsobenie vo fabrike.
V tom čase vznikol v Martine akýsi mýtus, že Václav Havel položil strojárne na kolená zrušením zbrojárskej výroby. Je na tom aspoň kúsok pravdy?
- Tu treba povedať, že konverzia zbrojárskej výroby začala už pred rokom 1989 a novembrová zmena ju len urýchlila. Čo sa týka Václava Havla, ten vždy jasne deklaroval, že s výrobou zbraní nesúhlasí. Spôsob, akým sa celá vec nakoniec spískala, však zrealizovali iní a vďaka ich, nazvem to, hospodárskej negramotnosti všetko dopadlo tak, ako dopadlo. Na dôležitých postoch, kde sa rozhodovalo o hospodárstve, totiž sedeli ľudia, ktorí sa problematike veľmi nerozumeli. Takže nie Havel, ale najviac zavážil akýsi mix zle zostavenej koncepcie, nekompetentných rozhodnutí, politických tlakov a podobne.
Mala podľa vás špeciálna výroba v Martine potenciál prežiť?
- Objemy výroby ako za čias RVHP sa určite nedali dosiahnuť. Bolo však možné udržať stav výroby, ktorá sa mohla pohybovať niekde na úrovni jednej tretiny. Uvediem príklad. Mali sme dohodnutý veľmi slušný kontrakt s Indiou na vyprošťovacie tanky. Ten sa doslova zničil tým, že ľudia z holdingu, pod ktorý sme vtedy patrili, zvýšili cenu o 20 percent, čo bolo veľmi neobvyklé. Odvtedy až dodnes si Indovia kupujú vyprošťováky od Poliakov. Keby sa k tomu pridali ďalšie zákazky, na získanie ktorých by šance určite prišli, mohol špeciál slušne fungovať.
V súvislosti so špeciálnou výrobou sa uvažovalo aj o spolupráci so Španielmi, ktorá mala prispieť k modernizácii a väčšej konkurencieschopnosti nášho tanku. Prečo sa tento úmysel nepodarilo dotiahnuť do konca?
- V tomto prípade prebiehali rokovania takmer až na prezidentskej úrovni. Všetko vyzeralo nádejne, finančné inštitúcie boli projektu naklonené, no celú vec zmietol zo stola Mečiar. Neviem z akého dôvodu, len si pamätám, že ma spucoval ako malého chlapca a povedal žiadne Španielsko.
Veľké nádeje sa vkladali do výroby motorov Lombardini. Z akého dôvodu sa nenaplnili očakávania?
- Podstatou tohto projektu mal byť vývoz veľkého počtu motorov do Ruska. O tom, prečo sa túto métu nepodarilo naplniť, nechcem hovoriť, ale určite k tomu prispeli i meniace sa vzťahy Slovenska s Ruskom.
Ďalšou kapitolou bola výroba poľnohospodárskych traktorov, ktorých opúšťalo bránu fabriky približne 6-tisíc ročne. Dalo sa tu niečo zachrániť?
- Poliaci v ťažkých časoch naliali do výroby traktorov veľké peniaze a podarilo sa im ju zachrániť. Priznám sa, že sa mi to vtedy zdalo až mrhaním financií, no dnes už z toho profitujú. My sme tiež prosili, žobronili, aby štát zasiahol a vytvoril páky na podporu predaja slovenských traktorov. Bolo to ale veľmi ťažké, keďže dcéra ministra robila u nás dílera konkurenčnej zahraničnej značky. Také niečo sa prekonať nedalo. Nepomohli ani argumenty typu, že na výrobu traktorov sú napojení niekoľkí domáci subdodávatelia a tí sa tiež dostanú do problémov.
Neboli Achilovou pätou ZŤS-ky aj zastaralé technológie?
- Nemyslím si. Keď sa vyrábalo, tak sa týmto smerom v rámci možností aj investovalo a reagovalo na prirodzený vývoj, ktorým prechádzalo i strojárstvo.
Čo druhotná platobná neschopnosť. Dalo sa s takým balvanom ďalej fungovať?
- Problém druhotnej platobnej neschopnosti sa pre fabriku otvoril nečakane po roku 1989. Sama ho určite prekonať nevedela, no mohlo sa spraviť niečo podobné ako s bankami. Dať všetky dlhy či neperspektívne veci nabok a povedať - toto už fabrika nie je a ponúknuť investorom to životaschopné.
Teraz premostím a spýtam sa na jednu správu, ktorá kedysi kolovala po fabrike. Vraj vám Vladimír Mečiar ponúkol stoličku ministra hospodárstva. Prečo sa teda nerozprávam s bývalým ministrom?
- Keď sme s Vladimírom Mečiarom debatovali na túto tému, tak sa ma na záver spýtal, či vstúpim do HZDS. Moja odpoveď znela, že som už v jednej strane bol a členom ďalšej už nechcem byť.
Skúsim nadviazať na predchádzajúcu odpoveď. Politika sa už dnes mieša úplne všade. Pesimisti dokonca tvrdia, že v porovnaní s minulým režimom sa v tomto smere až tak veľa nezmenilo. Dá sa ustáť takýto tlak?
- Odpoviem obrazne. Je to pocit, ako keby vás zahnali do kúta a potom od vás chceli, aby ste sa celý vystrašený rozhodli. Nie je to veľmi komfortná pozícia.
Ešte sa vrátim k Vladimírovi Mečiarovi, ktorý je vnímaný ako veľmi kontroverzná postava. Aký bol z vášho pohľadu?
- Mal som ho rád a ako si pamätám, mnohí ho považovali doslova za Boha. Naozaj mu to veľmi dobre pálilo a rozhovory s ním boli super. Postupne sa mi ale niektoré jeho rozhodnutia zdali až nezdravé. Či sa to niekomu páči, alebo nie, v hospodárskej sfére nemôžu vládnuť, radiť, ani rozhodovať právnici.
Kto mal teda zaujať spomínané pozície v hospodárstve?
- Prvé meno, ktoré mi napadne, je Jozef Uhrík. Takisto Vladimír Soták, šéf Želiezarní Podbrezová. Ak by sme mali na kľúčových postoch v hospodárstve viac takýchto ľudí, mohlo byť Slovensko oveľa ďalej.
Slovensko sa mení a vývoj poznačil aj náš región. Je dnes ešte Martin strojárskou baštou?
- Pamätám si časy, keď nám Žilina závidela. Dnes sme tým provinčným mesto my. Veľký podiel na tom má i výrobný závod Kia. Mám pocit, že u nás sa snaha podporiť rozvoj priemyslu stala podceňovanou vecou. Sami sme sa tak pripravili nielen o pracovné miesta, ale tiež zdroje, ktoré mohli slúžiť na financovanie športu či kultúry. ZŤS-ka kedysi zastrešovala športové kluby či kultúrne aktivity. Teraz sa musíme v tomto smere spoliehať predovšetkým na štátne peniaze, ale tie všetko nepokryjú. Bez rozvinutého priemyslu náš región napredovať nebude. Stagnácia sa nevyhne žiadnej oblasti života a takéto bremeno by sme mladej generácii nemali po sebe zanechať.
Na záver ešte položím jednu provokatívnu otázku. Koľko by dnes v strojárňach pracovalo ľudí, keby sa ich podarilo zachrániť?
- Možno päť až sedemtisíc a strojárne by patrili medzi kľúčových zamestnávateľov v regióne. Pekným príkladom ako to celé mohlo dopadnúť, sú už spomínané Železiarne Podbrezová.
