O Vianociach
V dnešných časoch sa Vianoce začínajú skloňovať, hádam, už od októbra. Nehrozí nám, že potom keď už naozaj sú, tak nám zovšednejú?
- Doba je skutočne hektická a média, resp. reklama v nich, nás nútia na Vianoce myslieť oveľa skôr, ako je prirodzené. Môže sa potom stať, že účinok tej slávnostnej chvíle sa natoľko oslabí, že napokon stratí svoje pôvodné čaro. Je to najmä tým, že nám niekto neustále vnucuje, že toto ešte musíme mať, tamto treba zaobstarať, bez toho sa nemôžeme zaobísť.
Podliehate aj vy zhonu a stresu z Vianoc?
- Nedá sa tomu úplne vyhnúť, ale snažím sa tej hektike vyhnúť. Nemyslím si, že za každú cenu musíme mať všetko a byť pripravení na všetko. Dá sa aj trošku improvizovať, nestresovať sa, nemať prehnané očakávania.
Perinbaba sa natáčala aj v Martine, zahrali si v nej aj školáci z Ľadovne Čítajte Darí sa vám s tým všetkým „bojovať“?
- Ale mne áno, no mojím blízkym už o čosi ťažšie. Moja manželka musí mať všetko nachystané a pripravené a býva aj trošku nervózna z toho, ako to celé dopadne. Ja to beriem voľnejšie, nevzrušujem sa tým, že niečo chýba.
Aké sú teda u vás Vianoce?
- Je to najmä o rodinnom stretnutí, ktoré vždy poteší. Voľakedy sme sa stretávali v našom malom byte a veru bol aj trochu problém, aby sme sa všetci pomestili. Mám tri deti, vnúčatá, takže sme sa trochu aj tiesnili, ale nikomu to neprekážalo a bolo nám fajn.
A čo teraz?
- Vo Svätom Antone, neďaleko Banskej Štiavnice, sme si vybudovali chalupu, kde fakticky máme už náš druhý domov. Je tam krásne, všade okolo je nádherná príroda, nasávame pokoj a pohodu. Aj vnúčatá tam radi chodia. Takže všetci sa tam stretneme a užívame si vzácne spoločné chvíle.
O Martine
Nie ste síce rodákom z Martina, ale žijete v ňom už viac ako 35 rokov. Stihol vám za to obdobie prirásť k srdcu?
- Áno, Martin mám rád a cítim sa tu ako doma. Vnímam ho najmä cez prácu, ktorú tu mám a od toho sa potom odvíja všetko. Za ten čas sa naše mesto pohlo výrazne dopredu. Zmenilo sa centrum a aj sídliská, lepšia je i občianska vybavenosť. Trvalo to dlhšie, ako sme si možno mysleli, ale ten posun je viditeľný. Samozrejme, sú aj problémy, ale kto ich dnes nemá.
Nebolo to až tak dávno, keď ste boli i poslancom mestského zastupiteľstva. Vydržali ste však len jedno obdobie. Nebavilo vás to?
- Presne ste to vystihli. Chcel som pomáhať najmä kultúre, ale poslanecká agenda sa často uberala úplne iným smerom. Nelákalo ma už rozhodovať o predaji, resp. prenájme pozemkov, či detailne sa zaoberať zhŕňaním snehu počas zimy. Netvrdím, že to nie je dôležité, ale mne to veľa po odbornej stránke nehovorilo. Ale môžem sa aspoň pýšiť tým, že sa mi podarilo presadiť zakúpenie koncertného krídla. Bola to však riadna tortúra...
O práci v divadle
Keď pozerám na program divadla, tak vidím, že idete z predstavenia do predstavenia, z úlohy do úlohy a nemáte čas sa ani poriadne zastaviť. Ale asi s tým nemáte problém a baví vás to...
- Je to moja práca a musím sa jej venovať na plný úväzok. Niekedy vám niečo dá, inokedy zas zoberie, poteší i sklame. Pri našej profesii človek dlho nevie, že či to, čo robí, je dobré a správne, lebo sa to vlastne dozvie až potom, keď prídu diváci a vnímate ako reagujú. Odozva je pre nás podstatná a dôležitá.
Je nejaká postava, ktorá vám bola ušitá na telo?
- Isteže, sú herci, ktorým autor ušije hru na telo, povie im, že toto je vyslovene pre teba, ale mne sa to nikdy nestalo.
Inak, ale keď sa do dramaturgického plánu dostane nejaká hra, tak už režisér zrejme vie, komu akú úlohu zverí...
- Samozrejme, že v procese obsadzovania postáv myslí na danosti hercov, rozmýšľa o tom, ako by to zvládli, či sa mu do tej postavy typologicky a povahovo hodia.
Aké postavy hráte najradšej?
- Najbližšie sú mi rozporuplné typy...
... Ako v Blackbird-e, kde stvárňujete starnúceho muža – pedofila?
- Áno. Je ťažké vystihnúť tohto človeka. Aký je, prečo je taký, prečo tak koná? Je to aj určité memento, zdvihnutý prst - pozor, toto sa nám tiež môže v živote stať. Najmä vtedy, keď nevnímame svoje okolie či ľudí tak, ako by sme mali, keď nie sme dostatočne pozorní. Snažíme sa byť pozitívni a zrazu zistíme, že niečo nie je v poriadku, že niečo je hrané, predstierané. Pod maskou sa môže skrývať nebezpečenstvo. Musíme dávať pozor na svojich blízkych, aby sa nedostali do pazúrov bytostí, ktoré nie sú celkom psychicky v poriadku a je na nás, aby sme to včas odhalili. Tieto problémy sa kedysi zametali pod koberec, boli tabuizované, zakrývali sa rúškom tajomstva. Ale je dobré, že sa takéto veci otvorene pomenovávajú.
Keď už sme pri tom, aké sú na túto hru reakcie?
- Veľmi rozporuplné. Niektorí to kvitujú, že to tabu padlo a môžeme o tom konečne slobodne hovoriť, iní zas, naopak, sú touto témou zaskočení. Nechcú o tom vedieť a ani počuť a zdá sa im, že na javisko takéto témy nepatria.
Takže zaujímavá úloha...
Iste, ale zaujímavé boli aj ďalšie. Zaujímavý bol Paľo Ročko, Popriščin z Bláznových zápiskov, Štúr z Horákovej hry Príď kráľovstvo tvoje, rovnako i Tatarka z banskobystrického predstavenia či z posledného obdobia postava Verdiho v banskobystrickej Štátnej opere. Tých úloh je veľa. Ale takisto mi nedá nespomenúť si na moju ženskú úlohu v Sluhovi dvoch pánov, inscenáciu v ktorej sme sa poriadne vybláznili, či keď som robil klauna Augusta. Mám rád aj komediálne typy postáv, bavia ma.
Aké hercovi hrozí najväčšie nebezpečenstvo?
- Keď ho zaškatuľkujú, keď ho považujú za herca len pre istý typ postáv. Čo sa týka mňa, hoci hrám skôr dramatické postavy, tak dostávam príležitosti aj v iných, komediálnych žánroch.
O Hercule Poirotovi
Čo vy a Hercule Poirot? Neotravuje vás to, keď sa vás ľudia naňho pýtajú?
- Nie, vôbec ma to neotravuje. Hercula mám rád, my sa poznáme, sme akoby starí kamaráti. Po tých zhruba päťdesiatich filmoch, v ktorých som ho nadaboval, viem, ako uvažuje, čo kedy spraví. Myšlienkové pochody tohto zvláštneho a originálneho chlapíka sú mi už také blízke, že vopred tuším, ako bude reagovať, postupovať, akú intonáciu zvolí.
Hlas, ktorý ste mu dali, je tichý, rozvážny, pokojný, povedal by som až nezabudnuteľný. Teda taký, ktorý sa vám dostane pod kožu...
- Neberiem dabing ako umeleckú disciplínu. Keď ho robím, snažím sa čo najlepšie a najpravdivejšie reprodukovať to, čo bolo spravené. Pokiaľ sa to podarí a film zaujme, tak je to predovšetkým zásluha prvotných tvorcov. Áno, aj dabing sa dá pokaziť, ale ja si myslím, že každý dabingový herec, by mal vychádzať najmä z daností tvorcu, v tomto prípade skvelého Davida Sucheta. Intonácie či informácie plynú zo slúchadiel do mojich uší a nebudem sa pýšiť tým, že to celé som vymyslel ja. On je perfektný, ja sa len snažím byť čo najperfektnejší v tom, aby som sa mu prispôsobil, aby som nepokazil to, čo spravil pán herec David Suchet.
Prečo sú tieto televízne filmy tak úspešne a medzi divákmi obľúbené?
- Je to možno jediný seriál detektívneho žánru, v ktorom nevidíte pištoľku, nevidíte nesmrteľných mužov, nevidíte akčného hrdinu, ktorý postrieľa celú partu zlých zabijakov. Naopak, je to inteligentná detektívka, v ktorej sa všetko vyrieši logikou, myslením, intuíciou a nepotrebuje k tomu naháňačky, búračky ani brutalitu.
