portovým funkcionárom Petrom Rovniankom.
Keby boli ZŤS, tak všetko by bolo inak. Táto veta často zaznieva v martinských športových kruhoch?
- Táto otázka je samozrejme zbytočná. Treba si však priznať, že počas trvania ZŤS sa v Martine postavilo nielen množstvo bytov, materské školy, Dom kultúry Strojár, strojárske odborné učilište, ale aj športové objekty - sedačková lanovka na Martinské hole, lyžiarske vleky, futbalový, hádzanársky a zimný štadión, športová hala, krytý bazén, atď.
Telovýchovná jednota ZŤS Martin patrila k najväčším na Slovensku. Koľko športových odvetví zastrešovala a koľko mala členov?
- Bola to najväčšia TJ na strednom Slovensku, mala viac ako tritisíc členov a 18-22 športových oddielov a odborov. A s nimi nielen športovcov, ale aj mnoho obetavých dobrovoľných i platených funkcionárov, trénerov a cvičiteľov.
Ako to celé fungovalo, chodili športovci do roboty?
- V Turčianskych strojárňach, respektíve potom v ZŤS, mal šport vďaka pochopeniu vedenia podniku a všetkých vtedajších orgánov trvalé miesto - tak ako výroba, sociálna starostlivosť, výstavba bytov a pod. Fabrika vytvárala veľmi dobré podmienky pre väčšie oddiely - futbal, hokej, hádzanú a box aj zamestnávaním športovcov a trénerov. Každý športovec mal odpracovať určité hodiny v práci, povedzme od siedmej do deviatej hodiny, potom sa už mohli plne venovať športovej činnosti, teda ísť na tréning alebo zápas. Väčšina to v plnej miere využívala, prípadne chodili do roboty so súhlasom svojich vedúcich len sporadicky. Niektorí, ktorí mysleli aj smerom do budúcnosti sa však do práce vracali aj po tréningu a po skončení aktívnej činnosti boli plnohodnotnými pracovníkmi na svojich prevádzkach, v kanceláriách a podobne. Zamestnávateľ ich uvoľňoval aj na sústredenia. ZŤS im poskytli byty, pre ich deti miesta v materských školách, vo fabrike boli zamestnané aj mnohé manželky hráčov. ZŤS mala vytvorené aj hospodárske stredisko, ktoré malo vyčlenené prostriedky na údržbu športových objektov, zamestnávalo pracovníkov, ktorí sa starali o ich prevádzku a údržbu, domovníkov futbalového a zimného štadióna, sokolovne a hádzanej. TJ zase zamestnávala trénerov a funkcionárov – tajomníka TJ, metodika, ale aj účtovníčky a ďalších. Hráči dostávali odmeny nielen za svoje výsledky v súťažiach, ale aj kalórne za účasť na tréningoch. Z dnešného hľadiska išlo o podstatne nižšie sumy, ale spolu s platom v zamestnaní to bolo na tú dobu slušné.
Pamätáte si, s akými prostriedkami ste disponovali? Boli to len peniaze z fabriky?
- To si už presne nepamätám, ale boli to milióny korún. Zo ZŤS prichádzali jednak na prevádzku a údržbu športových objektov, teda aj úhradu elektrickej energie, vody, kúrenia a pod. Peniaze boli aj z reklamy, ale napríklad aj zo šrotu na činnosť. Vtedy ešte prakticky neexistovala samostatná slovenská reprezentácia, a tak Slovenský ústredný výbor Československého zväzu telesnej výchovy (SÚV ČSZTV) prideľoval každý rok telovýchovným jednotám určité finančné prostriedky na údržbu telovýchovných objektov, na dopravu a ďalšie. Nemalé príjmy mala TJ aj z prevádzky Martinských holí. K tomu si TJ a jej oddiely zabezpečovali ďalšie finančné prostriedky na svoju činnosť, najmä z reklám.
Fabrika sa starala aj o športoviská, čo všetko sa vybudovalo?
- Ako som už spomínal, boli to prakticky všetky športové objekty v Martine. Či už futbalový štadión s tromi ihriskami, hádzanársky štadión, neskôr zimný štadión, športová hala, otvorené kúpalisko v Jahodníkoch, krytý bazén, sedačka na Martinské hole, vleky a objekty na holiach, športová strelnica, atď. Určite bolo chybou, že o všetko sa starali ZŤS, mesto v tých časoch nemalo žiadny športový objekt.
Aké najväčšie úspechy martinskí športovci pod krídlami TJ ZŤS dosiahli?
- Martin v 70 a 80-tych rokoch v športe niečo znamenal. Futbalisti hrali v II. celoštátnej lige, potom v najvyššej slovenskej súťaži, hádzanári a boxeri v I. celoštátnej lige, hokejisti v I. Slovenskej národnej lige. Úspechy však dosahovali aj džudisti, volejbalisti, šachisti, plavci, športové gymnastky a ďalšie športy. Najväčšie úspechy dosiahli hádzanári. Dvakrát vyhrali Československý a Slovenský pohár, v sezóne 1977/78 štartovali v druhej najvýznamnejšej európskej súťaži – Pohári víťazov pohárov, kde sa prebojovali do štvrťfinále. V Martine sa uskutočnili v tých rokoch mnohé významné športové podujatia s medzinárodnou účasťou. V hádzanej to boli turnaje SNP reprezentačných družstiev, medzištátne stretnutia s Poľskom a Maďarskom. V boxe majstrovstvá Československa a Slovenska, medzištátny zápas s Talianskom, vo volejbale stretnutie žien s Japonskom, v športovej gymnastike majstrovstvá Československa žien, v atletike Beh k srdcu SNP, ale aj majstrovstvá Slovenska na dráhe. Pravidelne každý rok sa v Martine konali kvalitné podujatia - Memoriál Janka Nováka v lyžovaní, Memoriál Pavla Steinera v plávaní, Pohár SNP vo futbale. Trikrát u nás štartovali Pospíšilovci, majstri sveta v bicyklebale. Treba povedať, že šport sa v Turci tešil veľkej priazni a na štadióny chodili tisíce divákov.
Ktorí športovci vám najviac utkveli v pamäti?
- Pre nedostatok miesta môžem spomenúť len tých najznámejších. Hokejistov Haščáka, Cígera a Švehlu, futbalistov Gálisa, Karka, Kociana, hádzanárov Jesenského, Marenčáka, Kozáka, Kušniera, boxerov bratov Franekovcov, Tabačka, atlétov Daniša, Huttera, Bartoša, Balošákovcov, Zemkovú, plavcov Marčeka, Bukovského a Bizuba, volejbalistu Muchu, ale boli aj mnohí ďalší. Tí sa prebojovali nielen do reprezentácie Československa, ale mnohí z nich štartovali aj na majstrovstvách sveta a Európy a na olympijských hrách.
Ako sa pracovalo s mládežou, ako sa hľadali talenty?
- V tých časoch neboli počítače, mobily a ďalšie vymoženosti techniky, možnosti štúdia na zahraničných školách, a tak o šport bol podstatne väčší záujem. Dnes sa ťažko robí aj nábor mladých do jednotlivých športov. Vtedy sa robil výber tých najtalentovanejších z mnohých záujemcov. ČSZTV vytváral tréningové strediská mládeže pre najlepších jednotlivcov i družstvá. TJ a oddiely platili nielen dopravu a ďalšie výdavky, ale poskytovali všetkým aj športový výstroj. TJ a hokejový oddiel v spolupráci s odborom školstva v Martine založili hokejové triedy na Základnej škole na Gorkého ulici, atď. Nielen pri dospelých ale aj pri mládeži pracovalo mnoho obetavých funkcionárov a trénerov, bez ktorých by takýto rozvoj športu v Martine nebol možný.
Ako hodnotíte súčasný stav martinského športu, čo vás najviac trápi?
- Je to v prvom rade katastrofálny stav športovísk v meste. Po roku 1989 sa tu nepostavil žiadny poriadny športový objekt okrem futbalového ihriska s umelou trávou v ZŠ na Hurbanovej ulici a menších atletických dráh. Väčšina športových objektov už vôbec nezodpovedá dnešným požiadavkám. A to už nehovorím o tom, ako v porovnaní s inými lyžiarskymi strediskami vyzerajú Martinské hole, športová hala na Podháji, chýba druhá ľadová plocha, atletická 400 m dráha a ďalšie. Po zániku ZŤS tu nie je žiadny silný sponzor, takže finančné prostriedky na činnosť sa zháňajú veľmi ťažko a martinský šport s výnimkou hokeja len živorí. Najmä v kolektívnych športoch je to bieda. Martin vo volejbale a boxe úplne zmizol z mapy Slovenska, v ďalších okrem hokeja to tiež nie je veľká sláva. Ale podobné je to aj v iných oblastiach v našom meste.
