Siene slávy slovenského hokeja. Dnes je generálnym manažérom slovenskej hokejovej reprezentácie.
Dlhé roky síce už žijete v Trenčíne, ale predpokladám, že k rodnému mestu stále máte nejaký vzťah. Aký je?
- Pozitívny. Na rodné mesto sa nikdy nezabúda a aj keď žijem inde, tak sa stále zaujímam o to, čo je v ňom nové a ako sa vyvíja. Informácie mám najmä od otca a sestry, ktorí v Martine žijú, sme v stálom kontakte. Na rodinné návštevy mám viac času v lete, počas sezóny je to trošku zložitejšie. Vtedy skôr otec chodí k nám do Trenčína. Zájdeme na hokej, podebatujeme. Vždy je to príjemné stretnutie, na ktoré sa vždy teším.
V Martine ste sa učili hokejovú abecedu, prakticky od detstva až do juniorského veku ste obliekali dres vtedajších Strojárni, resp. ZŤS. Kto vám najviac pomohol v hokejovom raste, na koho si z tohto obdobia spomínate?
- Mal som asi osem rokov, keď ma kamarát počas leta zobral na zimný štadión. Hneď ma to chytilo a hokej sa stal mojím sprievodcom na celý život. Z trénerov mi po odbornej i ľudskej stránke veľa dali Ladislav Jesenský a Pavol Vojtáš. Boli to v podstate naši druhí otcovia. Prísni, ale i spravodliví. Učili nás k zodpovednosti i cieľavedomosti. V mužstve som hrával so Zdenom Cígerom, Rasťom Rovniankom, Mirom Kľuchom. Boli sme dobrá partia a už ako mladí chalani sme sa dostali do prvého mužstva, ktoré sa vtedy držalo na špici I. Slovenskej národnej hokejovej ligy.
Z Martina ste sa cez vojenčinu v Topoľčanoch dostali do Trenčína, kde ste prakticky naštartovali svoju veľkú kariéru, ktorá vyvrcholila vaším pôsobením v zámorskej NHL. Snívali ste ako malý chlapec o niečom takomto?
- Úprimne, ani veľmi nie, neboli sme zasnenou generáciou. Hokej sme hrali najmä preto, že nás bavil a to nás najviac posúvalo dopredu. Samozrejme, mal som šťastie aj na dobrých trénerov, skvelých spoluhráčov, takmer všade, kde som hral, bola vynikajúca partia. Bez toho by sa asi nedalo veľa dosiahnuť.
Trenčín mal vo federálnej lige cveng, patril k najlepším tímom v bývalom Československu...
- Do Dukly, ako ste už spomínali, som sa dostal z Topoľčian, ktoré boli akousi ich rezervou. Zranil sa Jano Taraba, zostalo im voľné miesto, a tak ma povolali. Trenčín mal už prvý úspech za sebou, zisk druhého miesta v lige, ďalší v podobe majstrovského titulu ho čakal. Teší ma, že som mohol byť pri tom.
Z Trenčína ste hneď nezamierili na svoj prvý zahraničný angažmán do NHL, ale do švédskeho Malmö...
- Čas ukázal, že som urobil veľmi dobre, keď som najprv zamieril do Švédska a až potom do Ameriky. Pripravil som sa na to, čo ma tam asi bude čakať, potom ta adaptácia v zámorí bola o niečo ľahšia.
V NHL ste si rýchlo získali rešpekt, odborníci sa o vás vyjadrovali iba v superlatívoch. Najznámejšie je asi označenie – železný hráč. Ale zrejme až také jednoduché nebolo...
- Spočiatku som pociťoval aj istú nedôveru, predsa len na začiatku deväťdesiatych rokov sa Američania na hráčov z bývalého východného bloku dívali inými očami, skreslenými, ako dnes. Dobre, že ma nemali za komunistu, tam niekde od Sovietského zväzu. Ale prekonali sme to a nakoniec som na Floride strávil veľmi pekné a hádam aj úspešne hokejové obdobie. Boli sme i vo finále Stanley cupu, no na vzácnu trofej sme napokon nedosiahli. Aj rodine sa tam páčilo, všetko fungovalo, ako malo.
Ako jeden z mála ste stihli reprezentovať ešte ČSFR a potom aj Slovensko. Boli ste na MS, OH, máte dve bronzové medaily, stali ste sa najlepším hráčom šampionátu. Ako si na to spomínate?
- Iba v najlepšom, teší ma, že som na takýchto podujatiach mohol štartovať. Sú to pekné spomienky na celý život. Vážim si, že som mohol ešte hrať za Československo. Zo Slovákov nás tam bolo iba pár – tuším štyria, ale aj tak to bola dobrá partia. Vtedy (MS Praha, Bratislava – 1992) sme mali veľmi dobre mužstvo, malo aj na titul, no Fíni nás vyradili v semifinále po nájazdoch.
Ďalšia medaila prišla až po jedenástich rokoch a už v drese Slovenska v Helsinkách...
- Kým na svetovom šampionáte v Československu som s veľkým hokejom prakticky začínal, tak vo Fínsku som sa s ním lúčil. Bolo príjemne zavŕšiť reprezentačnú kariéru víťazným zápasom a s medailou z majstrovstiev sveta. Bolo v tom pamätnom zápase proti Česku.
Už o rok ste na MS boli opäť, ale už ako asistent trénera Františka Hossu. Bola to veľká zmena byť zrazu na opačnom póle mužstva?
- Vhupol som do toho rovnými nohami a môžem povedať, že to bola veľmi zaujímavá a aj prospešná skúsenosť. Nemal som ambíciu stať sa trénerom a aj napriek vcelku úspešnému pôsobeniu ma to len utvrdilo v tom, že sa touto cestou uberať nebudem.
Potom ste presadli na funkcionársku stoličku v Dukle, zrejme asi bolo výhodou, že máte za sebou dlhú hráčsku i krátku trénersku kariéru?
- Určite to bolo plus, lebo pri rôznych rozhodnutiach som sa na mnohé veci mohol dívať inými očami a prežitými skúsenosťami. Viete odhadnúť atmosféru tímu, jeho schopnosť napredovať, pomôcť mu keď sa mu nedarí a podobne.
Od leta ste generálny manažérom slovenskej hokejovej reprezentácie...
- V prvom rade treba povedať, že som sa ním stal až potom, keď Miro Šatan odmietol ponuku SZĽH vykonávať túto funkciu. Ponuku som dostal síce v turbulentnom období, ale o to viac chcem aj spolu so Zdenom Cígerom pomôcť. Samozrejme, aj vzhľadom na rôzne okolnosti začíname od piky, ale na chalanoch, ktorí chcú reprezentovať vidíme obrovskú chuť, odhodlanie i vôľu niečo dokázať. Skôr - či neskôr by reprezentáciu tak či tak čakala generačná obmena, ktorá sa teraz pre známe dôvody možno trochu urýchlila.
Bojkot viacerých medzinárodne ostrieľaných hráčov vás už teda neznervózňuje?
- Nie je to nič príjemné, ale určite sme z toho ani na začiatku našej misie neboli nervózni. Podľa môjho názoru sa reprezentácia neodmieta, hráči mohli svoju nespokojnosť vyjadriť aj inými prostriedkami, ale rozhodli sa, ako sa rozhodli a my to rešpektujeme.
Je tu vianočný čas, mnohé domácnosti finišujú s prípravami na najkrajšie sviatky roku. Nakupuje sa, upratuje, pečie, zháňajú sa darčeky. Ako je to s vami?
- Na vianočnú hektiku veľa času nemám a vlastne ju ani nevnímam. Okrem povinnosti pri áčku mám ďalšie aj pri reprezentačnej dvadsiatke. Nedávno som sa vrátil z Petrohradu, z dejiska najbližších majstrovstiev sveta, teraz sme boli vo Švajčiarku a po pár dňoch mierim do Fínska, kde sa na svetovom šampionáte predstaví naša dvadsiatka.
Trávite Vianoce vôbec doma?
- Ale áno, aj keď nie úplne celé. Určite pripravím kapustnicu a sviatky si svojimi najbližšími užijeme. Do Fínska odchádzam na Štefana.
Čo by ste zaželali Turčanov?
- Každému prajem veľa zdravia, šťastia, rodinnej pohody nielen počas Vianoc, ale aj v ďalšom roku. Darí sa aj hokeju, vyzerá to tak, že sa klub dostáva z problémov, tak nech to takto ide ďalej. Nech si ľudia v Martine a z okolia svoje mužstvo užijú a nech majú dôvod byť naň hrdí.
POZNÁMKA: Rozhovor vznikol ešte 16. decembra minulého roku.
