orá mu učarila počas OH v Mexiku, sa však nikdy nesklamal.
Fascinujú vás rekordy?
- Prekonávanie osobných rekordov je jedným z cieľov mladého športovca v merateľných športoch. Ak ide o rekordy národné, kontinentálne, olympijské či svetové - to je už zaujímavé aj pre médiá a športovú verejnosť, zvyšuje to popularitu športu, pretože ide o výnimočné výkony, za ktorými je množstvo tréningu a odriekania.
Odkedy si zaznamenávate atletické rekordy, čo vás k tomu viedlo?
- Ako chlapec som bol veľký fanúšik futbalu i hokeja, kým som nezistil, že v ligovom futbale sú podvody. Otec raz prišiel zo zamestnania a povedal mi, že Žilina, kde sme bývali, prehrá cez víkend s nejakým mužstvom z konca tabuľky 0:1. Povedal mu to brankár, ktorý si do fabriky chodil iba po výplatu. Neveril som, ale bolo to tak. Neskôr som to videl aj na iných výsledkoch zachraňujúcich sa mužstiev. Odvtedy som na futbal, ale i hokej zanevrel, pozerám len MS, ME a medzištátne stretnutia. Na OH 1968 v Mexiku ma mnohými svetovými rekordmi očarila atletika, kde som nevidel možnosť podvodov. Tu začal aj môj záujem o rekordy a atletickú štatistiku, ktorá je mojím hlavným koníčkom.
Koho a ktoré najlepšie svetové či domáce výkony vám doteraz imponujú?
- Na spomínaných OH to boli úžasné svetové rekordy v šprintoch do 400 m, ale najmä Beamonov skok do diaľky 890 cm, ktorým zlepšil svetový rekord o neuveriteľných 55 cm. Dnes je svetový rekord 895 cm. Fantastické sú aj Boltove rekordy. Z našich atlétov ma zaujali rekordy chodcov Železného, Gleskovej, Mračnovej a najnovšie Tótha, ktorý je tretí najlepší na svete.
Kto vás najviac rekordom potešil, prípadne prekvapil?
- Asi Plachý rekordom na 800 m, keď ako neznámy 19-ročný bežec skončil na OH 1968 piaty v neoficiálnom európskom juniorskom rekorde. O rok sa ešte zlepšil pri víťazstve v stretnutí Amerika - Európa, kde bol vyhodnotený ako najlepší Európan celého medzikontinentálneho stretnutia. Jeho finiš sme mohli ešte dlhé roky obdivovať pri zvučke relácie Góly-body-sekundy.
Ktorý rekord má najväčšiu bradu?
- Zo svetových má už 50 rokov rekord Austrálčana Clarka v behu na 20 000 m, ktorý je iba o málo lepší, ako behal desaťročie pred ním Zátopek. Táto disciplína sa však na dráhe behá iba výnimočne. Zo slovenských je to Gleskovej rekord v behu na 100 m, ktorý má iba o tri roky menej.
Asi sú aj také rekordy, čo nemali dlhé trvanie...
- Niektoré vydržia iba pár minút. Na začiatku laminátovej éry skokani o žrdi prekonali alebo vyrovnali olympijský rekord vari 20-krát v jedných pretekoch. Paradoxom je, že olympijský víťaz rekord iba vyrovnal. Všetci traja medailisti skočili 540 cm. Prvý z nich to skočil Nemec Schiprowski, rekord teda patril jemu, vzápätí skočili aj ďalší dvaja, víťazom však bol Seagren zásluhou najlepších pokusov na nižších výškach.
Vrcholom budúceho roka budú olympijské hry v Brazílii. Bude to žatva pre rekordy?
- Myslím si, že príliš veľa svetových rekordov v Riu nepadne. Na OH sa bojuje predovšetkým o víťazstvo, kde veľkú úlohu hrá taktika. Olympijská sezóna však býva na rekordy bohatá.
Atletika má množstvo disciplín, ku ktorej máte srdcom najbližšie a prečo? Máte obľúbencov aj medzi atlétmi?
- Zaujímajú ma všetky disciplíny. Ak by som si však mal vybrať, bola by to chôdza a možno desaťboj. Pri atletických začiatkoch som mal kamarátov chodcov a je to aj najúspešnejšia slovenská disciplína - máme olympijského víťaza (Pribilinec), majstra sveta (Tóth) i majstra Európy (Blažek). Táto disciplína bola veľmi úspešná aj v Martine - na OH bol Valíček, na MS Zemková a Brozmanová, na ME Bartoš. Desaťboj preto, že ho považujem za kráľovskú disciplínu, v ktorej sa prejaví všestrannosť atléta.
Atletickí obľúbenci boli skôr v mladšom veku, po desaťročiach sú to už kamarátstva a známosti predovšetkým s organizátormi.
Okrem toho, že ste zväzovým štatistikom, tak vás priaznivci atletiky poznajú aj ako špičkového rozhodcu. Pochváľte sa, pri ktorých významnejších pretekoch ste ako arbiter pôsobili?
- Dá sa povedať, že na Slovensku na všetkých najvýznamnejších, lebo takmer všetky boli v posledných dvadsiatich rokoch: MS v polmaratóne v Košiciach, viackrát ME družstiev (predtým Európsky pohár) v Banskej Bystrici, trikrát Európsky pohár v chôdzi v Dudinciach, niekoľkokrát PEM v Dubnici, mítingy Pravda-Televízia-Slovnaft v Bratislave a Atletický most v Dubnici. Pôsobil som na nich ako vedúci rozhodca, inštruktor rozhodcov, technický delegát, vedúci kancelárie pretekov alebo v inej funkcii. Takmer každej z týchto súťaží sme sa zúčastnili celé bratské rozhodcovské kvarteto.
Blízko máte aj k menším podujatiam. Vieme o vás, že máte pod palcom aj Turčiansku žiacku ligu. Máme dostatok talentov? Objaví sa niektorý z nich aj vo vašich štatistikách pri prekonaní rekordov?
- Samozrejme, veď aj mladšia žiačka Lucia Klocová prvýkrát zažiarila v tejto nevšednej súťaži, ktorá má už 36. ročník. Turčianska žiacka liga je hlavným zdrojom talentov pre martinských trénerov.
Už dlhé roky ste aj hlavným rozhodcom na Turčianskych hrách...
- Nedávno som si uvedomil, že v tejto funkcii pôsobím približne polovicu z 55 ročníkov tohto výnimočného podujatia - je teda čas odovzdať štafetu iným. Zúčastňujem sa ho od roku 1985, kedy som prišiel do Martina - s jedinou výnimkou v 90-tych rokoch, keď ma nik neoslovil. Po rokoch mi duša tohto podujatia, Maroš Ferenčík povedal, že to bolo z dôvodu, že neboli peniaze ani na „ošatné“ pre rozhodcov (tak sa vtedy volala ich odmena - dnešných cca 50 centov), a tak sa hanbili pozvať kvalifikovaných rozhodcov. Vtedy boli dobrí aj telocvikári, ktorí to v rámci pracovného času odrozhodovali zadarmo. Po revolúcii však naozaj boli Turčianky na pokraji zániku a myslím, že je to najmä Marošova zásluha, že nielenže nezanikli, ale usporiadaním atletických súťaží v Turanoch dosiahli o pár rokov podľa môjho odhadu svoj organizačný vrchol, pričom ich výborná úroveň trvá doteraz.
Ako vidíte budúcnosť turčianskej atletiky?
- Aj keď máme veľa problémov, som optimista. Na 250-metrovej tartanovej dráhe Klocová nemôže trénovať, lebo jej rýchlosť ju vynáša zo zákrut. Naraz sa tam pri tréningu tiesni takmer stovka atlétov, čo je na jednej strane potešiteľné, že o atletiku je záujem, na druhej strane toľko detí sa na dráhu jednoducho nezmestí. Chýba nám 400-metrová tartanová dráha - ale verím, že pokrok sa nezastaví a o niekoľko, dúfam, že nie desiatok rokov, bude štyristovka aj v Martine. Na Slovensku ich je jedenásť, v Čechách vari dve stovky, tak je načase, aby sa aj ôsme najväčšie slovenské mesto mohlo popýšiť tým, čo je na západe samozrejmosťou pomaly už aj na dedinách. Po tartane poškuľujú aj Turany, ak by sa podaril, už by nebol prvým na vidieku, keďže od nového roka sa stávajú mestom.
Blíži sa koniec roka, pre vás je to vraj signál finišovať s ročenkou? Od kedy ich pripravujete?
- Našťastie, do slovenskej ročenky už iba prispievam, ale kedysi, od roku 1982, to bola záťaž na niekoľko mesiacov. Vari už môžem spomenúť, že za socializmu som raz sto krajských ročeniek vytlačil v noci potajme na úrade, kde som pracoval. Vtedy bolo veľmi prísne sledované použitie blán, z ktorých sa rozmnožovali písomnosti a ešte prísnejšie, čo sa tlačilo. Nebolo mi všetko jedno, aj keď nešlo o protištátny materiál.
Dnes asi nie je problém dostať sa k informáciám, ale ako ste ich získavali v minulosti, keď o internete ešte nikto ani len nechyroval?
- Koncom 60-tych rokov vzniklo v ČSSR Združenie atletických štatistikov, ktorého som sa stal členom už ako stredoškolák. Českí štatistici boli svetovou špičkou, niektorí boli športovými a najmä atletickými novinármi, ktorí mali prístup k agentúrnym správam z celého sveta. Vydávali sa mnohé materiály - špecializované bulletiny, výpisy výsledkov z celého sveta - to boli hlavné zdroje, z ktorých som čerpal informácie do svojej kartotéky, v ktorej som mal okolo 40 tisíc kartičiek o atlétoch z celého sveta. Žiaľ, v polovici osemdesiatych rokov som z časových dôvodov musel so svetovou štatistikou skončiť a venovať sa už iba československej a slovenskej. Chodili mi výsledky z celého Československa, na základe ktorých som robil nielen tabuľky, ale napríklad aj nominácie na majstrovstvá ČSSR. Odvtedy vediem aj slovenské rekordy.
Predpokladáme, že máte bohatý archív. Kde tie poklady uchovávate? Manželka neprotestuje?
- Príručný archív mám spolu s počítačom v mojej pracovni, ktorá mala byť pôvodne hosťovskou izbou, väčšina písomností je však v garáži. Najstaršie výsledky, ktoré mám zo Slovenska, sú z roku 1924. Myslím, že podobný archív má na Slovensku vari len Miro Hazucha - bývalý športový novinár, ktorý teraz píše knihy najmä o atletike. Manželke sa príliš nepáči, že v byte máme kopu papierov, ale toleruje to - až na neporiadok v izbe.
Pred dvomi rokmi vyšla kniha „90 rokov turčianskej atletiky“, na ktorej ste sa podieľali. Je to Vaša jediná publikácia?
- Okrem ročeniek som sa podieľal asi na desiatich knihách. Prvou bola „100 rokov organizovanej atletiky na Slovensku“, kde som autorom asi 80 strán o vývoji slovenských rekordov - aj keď je tam omylom uvedený iný spracovateľ, ktorý podklady odovzdal. Posledná knižka vyšla pred dvomi mesiacmi, je to štatistika lídrov slovenskej atletiky v r. 1919-2015 a sú tam aj tabuľky desiatich najlepších atlétov podľa veku od 10 do 19 rokov z celej histórie slovenskej atletiky.
