Náhoda, alebo premyslené rozhodnutie? Čoho bolo viac pred vašim rozhodnutím zamestnať sa v strojárňach Martin?
- Z oboch čosi. Pochádzam od Považskej Bystrice, vyštudoval som konštrukciu leteckých motorov a keďže tamojšie ZVL sa malo orientovať na výrobu leteckých motorov, pochopiteľne, že moje kroky viedli tam. Navyše, otec tam robil, mal som okolo seba početnú rodinu, ktorá ma mohla podržať, zázemie... Nemal som dôvod uvažovať o niečom inom. Ale – odradil ma ich názor na vysokoškolákov a ich priestor vo fabrike. Akoby ma mali zobrať nasilu, to som jasne cítil. V Martine mi vtedajší personálny riaditeľ Laco Pala, fajn chlap, rovno povedal, že rok budem v montérkach, prejdem si pracoviská a ak sa osvedčím, tak potom mi urobia program, budem sa môcť rozvíjať, fabrika mi priestor na to dá.
Keby sme pozerali detailne váš životopis, tak by sa ukázalo, že ten priestor ste dostali...
- Aj ja to takto hodnotím. Ale pravdou je aj to, že od začiatku som sa cítil s fabrikou ako zviazaný, mal som svoju prácu rád, mnohokrát sme pri jednotlivých projektoch robili do noci. Neprekážalo mi to, lebo aj mne strojárne veľa dali. Nikdy som sa nejako obzvlášť politicky neangažoval, napriek tomu som postupoval hore, neskromne si myslím, že za to mohol aj môj prístup k práci a riešeniu úloh vo fabrike.
Takže tie montérky boli naozaj len na rok?
- Áno. Obliekol som si ich v roku 1965, o jedenásť rokov neskôr som už zastával funkciu hlavného inžiniera. Mal som na starosti celý rozvoj fabriky, lebo vtedy sa uplatňoval sovietsky model ich riadenia – riaditeľ, mal byť skôr politická funkcia, moje pracovné zadelenie bolo o príprave nových výrob a investičnom rozvoji. Vtedy boli k nám delimitované traktory z Brna, nabiehali sme výrobu pielstikov pre nakladače Belaz, rozbiehala sa výroba tanku T-72... S tým bol spojený obrovský technologický i investičný rozvoj fabriky. Tie projekty boli náročné na čas, peniaze i dobrých odborníkov. Strojárne ich vtedy mali. Venovali sme sa tejto práci naozaj naplno, boli sme mladí, zapálení.
Váš pracovný životopis potom pokračoval na generálnom riaditeľstve ZŤS.
- V roku 1984 mi ponúkli funkciu výrobného riaditeľa na GR ZŤS. VHJ zamestnávala vtedy 80 tisíc ľudí, mala závody po celom Československu. Bolo treba koordinovať výrobu v nich, aj v rámci krajín Varšavskej zmluvy. Mnohí si pamätajú, ako to fungovalo. V každej krajine sa vyrábal nejaký komponent, inde sa to kompletizovalo a jednotlivé výrobné programy bolo treba zlaďovať. Mal som na starosti aj zásobovanie, takže nacestoval som sa dosť. Ale táto práca ma nesmierne bavila. Keď odišiel Ladislav Luhový vtedajší generálny riaditeľ za ministra všeobecného strojárstva, vykonával funkciu generálneho riaditeľa Jozef Uhrík. Po čase ma zavolal a predložil návrh robiť riaditeľa koncernu ZVL v Považskej Bystrici, veľmi nerád som to bral, ale presvedčil ma, lebo na generálnom existoval plán dať dohromady tieto strojárske fabriky a vytvoriť kombinát, ktorý by využil synergický efekt už vzájomných vývojových a výrobných väzieb a mal som pri tom pomôcť. Tam ma chytil rok 1989. A naše fabriky sa začali sypať.
Ako ste ten čas vnímali?
- Dva roky som obrazne povedané nič nerobil, len obchádzal rôzne vépeenky, argumentoval, obhajoval odborné postoje. K ničomu to neviedlo. Strojárske fabriky sa nedali zachrániť v tých rámcoch, v akých fungovali dovtedy. Pár rokov som potom ešte pracoval ako riaditeľ ZVL Žilina, keď mi ponúkli z ministerstva hospodárstva, aby som sa vrátil do strojární v Martine.
Ak tvrdíte, že strojárske fabriky sa nedali zachrániť, prečo ste to prijali?
- Minister ma presvedčil spolu s Jozefom Uhríkom, že to ešte dáme dokopy. Nedali sme. Špeciálna výroba sa vždy predávala na základe politických rozhodnutí. Tie väzby či kontakty padli. Poľnohospodárske traktory už tiež nešli, prvovýroba krachovala, roľníci nemali na nákup strojov. Tam cesta neviedla. Strojárne vyhlásili za strategické podniky, nemohli byť privatizované. Teda – ani žiť, ani umrieť. Pár projektov sme ešte do Martina dotiahli, ale postupne sa ukázalo, že nemali perspektívu. Paradoxom bolo, že práce sme mohli mať - napríklad Rusko by bolo od nás odoberalo pielstikové motory, z Detvy nakladače, do ktorých sme dodávali Zetor motory a podobne, no fabrike už vtedy materiál dodávali a hotové výrobky predávali privátne firmy – aj bývalých ľudí zo strojárni - ktoré si skôr hľadeli vlastný zisk. Zadlžovali sme sa a hoci ešte boli snahy rozdeliť strojárne na menšie celky, ktoré mali byť životaschopnejšie, boli to len ťahy predlžujúce agóniu. Strojárne, také, aké sme ich poznali a budovali, smerovali ku svojmu koncu.
A vy? Videli ste z toho východisko?
- Bol som psychicky i fyzicky unavený. To prešľapovanie som vnímal ako katastrofu. Východisko som videl v tom, že zavedieme nejakú úplne novú výrobu. Ľuďom bolo treba dať robotu, lebo pád strojárni už bol neodvratný. J. Uhrík už bol vo Volkswagene, tak sme skúšali cez Nemcov, či by neumiestnili výrobu niektorého zo svojich komponentov do Martina. Vrchný šéf VW v strojárňach bol, pozrel si areál. Niektoré haly a mu pozdávali, no bolo by treba investovať do ich opravy a sietí, čo vnímal ako veľkú prekážku. Dostali sme ale ponuku, že ak postavíme novú halu, naplnia ju výrobou.
Nová hala ale stojí na Explózii pri Sučanoch. Ako k tomu došlo?
- Možno si niekto pamätá, že kedysi sa tam mala presťahovať Stoličková. No potom pozemok predala jednej bratislavskej realitke a od nej ho kúpili strojárne. Na halu a infraštruktúru, voda, plyn, kanalizácia, elektrika boli potrebné finančné zdroje. Kvôli nim vznikla štátna akciová spoločnosť Auto Martin, založil ju Fond národného majetku, ktorý do nej vložil peniaze na výstavbu haly pre VW. Požiadali ma, aby som túto spoločnosť viedol a zabezpečil výstavbu haly ako i inžinierskych sietí. Prijal som to a požiadal som ministra Milana Cagalu, aby ma uvoľnil z funkcie riaditeľa martinských strojární. Po dokončení výrobnej haly a jej kolaudácií ju štát odpredal VW, ktorý tam doviezol technológiu a zahájil výrobu.
Medzitým tu ale bola kauza, že v strojárňach sa čosi rozkradlo...
- To bola jedna z posledných rán, ktoré som v strojárňach utŕžil. Holding fabrike svojho času požičal 100 miliónov korún, keď sme sa snažili zavádzať rôzne programy do praxe. Už som niečo o tom povedal, prečo sa neskončili dobre, takže nebolo z čoho pôžičku splatiť. Do fabriky prišiel exekútor, rovno za finančníkom a žiadal za nesplatenú pôžičku akcie fabriky - neoprávnene bez súdneho rozhodnutia. Z toho vznikla aféra, že sme čosi rozkradli. Osobne to vidím tak, že niekomu sa nepáčilo, že som zastavil rozkrádanie majetku strojárni. Samozrejme, že po šetrení prokurátor zmietol celú kauzu zo stola, keďže exekúcia akcií bola neoprávnená.
Vráťme sa k VW. Výstavbou haly a zavedením výroby prevodoviek sa ale práca akciovky Auto Martin neskončila. Čo bolo ďalej?
- V tom čase štát veľmi podporoval výstavbu priemyselných parkov. No obce či mestá nemali odborné kapacity, aby riešili odkupovanie pozemkov, výstavbu inžinierskych sietí, stavebné povolenia a podobne. Po VW sa preto pre akciovku našlo veľa práce. Pripravovali sme napríklad priemyselný park pri Lozorne na Záhorí, rozbiehali sme dodávateľov pre automobilový priemysel v okolí Bratislavy, vo Zvolene sme pripravili výstavbu Continentalu, pracovali sme pri Topoľčanoch, Nitre, dávali sme dohromady aj pozemky pre Peugeot v Trnave, Trim Leader v Košťanoch. A kompletizovali sme aj priemyselný park pri Sučanoch. K VW tam postupne pribudli závody GGB, Krauss Maffei, Mar.sk, Hranipex, Lorica. Aj kruhový objazd je práca spoločnosti Auto Martin. Inak by tam investori neboli prišli, pretože do lokality nebol dobrý príjazd...
Z čoho štátna akciovka žila?
- Žili sme z prostriedkov, ktoré sme si na základe inžinierskej činnosti zarobili. Nikdy sme neboli v strate.
Hovoríte v minulom čase. Už neexistuje?
- Štát sa ju rozhodol niekedy v rokoch 2010-2011 dať do likvidácie nakoľko svoju úlohu splnila. Lenže, objavili sa nové požiadavky z niektorých firiem, ktoré sme sem dotiahli, že sa chcú rozvíjať, stavať haly, cesty, parkoviská. A keďže agenda okolo povolení až po kolaudačné rozhodnutia je zložitá a oni vo vlastnej réžii nepodporujú oddelenia, ktoré by sa tým zaoberali, potrebovali firmu, ktorá sa o tieto požiadavky postará. Preto som založil so svojim synom eseročku Auto Martin engineering a pokračujeme v inžinierskej činnosti. Zamestnávame aj ľudí, ktorí sa tejto práci odborne rozumejú.
Trošku o fáme... Čo ste mali či máte spoločné s martinským Volkswagenom?
- Nič, absolútne nič, hoci ma so závodom ľudia spájajú. Možno to vyplýva z toho, že som celú výstavbu haly a sietí okolo nej riešil a som s nimi v neustálom kontakte, aj teraz riešime niektoré drobné investičné akcie.
Dnes žijeme rýchlu dobu. Je v nej ešte čas na nostalgiu za veľkými martinskými strojárňami?
- Občas ma prepadne, keď idem okolo. A zarovno s ňou príde aj presvedčenie, že som urobil chybu, keď som sa dal v roku 1996 nahovoriť, aby som do nich opäť vstúpil. Videl som, ako ich svojimi firmami ničia tí, ktorých strojárne odchovali. Ale na druhej strane, keby som sa nebol vrátil, možno by ma nič tak nenakoplo do novej práce. A možno by nestála priemyselná zóna pri Sučanoch.
Strojárne začali odchádzať do minulosti zhruba pred štvrťstoročím. Vtedy ste boli na vrchole svojich manažérskych schopností. Predsa len, nebolo vám ľúto, že už nemáte vplyv na to, čo ste formovali?
- Vždy som mal ten pocit, keď som prechádzal z jedného pracovného postu na druhý. Keď som išiel na generálne, bol som dva dni chorý, lebo som si nevedel predstaviť, že sa bezo mňa dokončí v strojárňach to, čo sme mali rozostavané. Samozrejme, že sa to dokončilo, to len ja som si myslel, že som možno nenahraditeľný. Ale mňa práca napĺňala, keď som mal odísť od niečoho nedokončeného, mal som pocit viny. Ale vždy to vyvážilo niečo nové, na čom som robil. Strojárne skončili, stojí priemyselná zóna pri Sučanoch so závodom VW. Všetko staré otvára dvere novým rozhodnutiam.
Domnievate sa, že fabriky typu ZŤS mali, či dnes majú, šancu na život, na rozvoj?
- Nie, nedalo sa to zachrániť. Nebol to len osud martinskej fabriky, celé strojárstvo padlo. Vytvoril sa systém, ktorým sa narušilo všetko, na čom tie závody v jednotlivých mestách Slovenska, stáli. Naša prosperita bola založená na vývoze, zmenou režimu sme stratili kontakty, väzby na zahraničie a, priznajme si, naše výrobky neboli konkurencieschopné. Jednoznačnú príčinu pádu strojárstva nemožno určiť. Bol to proces, zhluk okolností, centrálnych rozhodnutí, ktoré ale dopadli nielen na strojárstvo. Viete si dnes spomenúť na veľkú fabriku, ktorá by bola prežila pád režimu? V našom okolí, s výnimkou vrútockej žosky, určite taká nie je.
Ak by ste urobili súkromnú inventúru, ktoré vaše pracovné rozhodnutia boli kľúčové?
- Prvé je určite spojené s rozhodnutím prísť do Martina. O príčinách sme už hovorili. A druhé – že som sa rozhodol budovať tie podniky v priemyselných zónach. V oboch prípadoch som mal obrovské šťastie, že som mohol pracovať s ľuďmi, ktorí svojej práci rozumeli a rozumeli sme si aj navzájom.
Môžu dnešné pracoviská, ktoré dnes tvoria ekonomické zázemie Martina, nahradiť podporu športu, kultúry v takom zábere, ako to bolo v prípade veľkých strojárni?
- Nedokážu to. V martinských strojárňach v ich najväčšieho rozkvetu pracovalo 12 tisíc ľudí. Tam sa tvoril obrovský balík peňazí špeciálne pre sociálny program. Preto mohli strojárne podporovať bývanie, stavbu domov, športovísk, založiť a podporovať športové kolektívy či kultúrne kluby. Bola to vtedy povinnosť takýchto veľkých fabrík. Dnes firma s 200 ľuďmi dokáže dať pár eur na hokej alebo niečo iné a to je všetko. Ich majitelia potrebujú žiť, investovať do rozvoja. To, čo bolo, sa už nezopakuje.
V roku 2007 ste dostali Cenu primátora mesta Martin. Čo myslíte, je Martin dobré miesto na život?
- Mne prirástol k srdcu. Keď som si ho kedysi vyberal za mesto mojej práce, prevážilo aj to, že má dobré podmienky na šport – lyžovanie, rybárčenie, má zázemie pre rozvoj kultúry. A dnes? Nie zo všetkého som sklamaný, ale určite nie som spokojný s tým, ako sa vyvíja situácia na Martinských holiach, ako sa (ne)pokračuje v ich sprístupňovaní, ako sa kazí to, do čoho kedysi strojárne na Holiach investovali. V poslednej dobe ani divadlo nie je to čo bývalo, dobrí herci z neho odchádzajú. Je to signál, že tam tiež treba pridať a verím, že sa im to podarí. Najviac ma sklamala Matica slovenská. Vôbec sa nevie začleniť do modernej ponuky kultúry, nemá témy, ktorými by oslovila najmä mladých. Ale teší ma napríklad výstavba cyklotrás.
A Martinčania? Zmenili sa ľudia v tomto meste, keď ich život už neformujú strojárne?
- Zmenila ich doba. V mojich mladých časoch bola medzi ľuďmi väčšia spolupatričnosť. Všetci sme boli rovnako bohatí a zároveň rovnako chudobní. Riaditeľ vtedy nezarábal viac ako robotník a obaja, keď mali voľných pätnásť korún, pozvali kamarátov na pohárik do Čiernej panej. Spolu sme robili na brigádach, tešili sme sa z výsledkov. Keď o tom dnes rozprávam vnukom, neveria mi a nevedia si to predstaviť. Dnes sa ľudia viac porovnávajú v materiálnej oblasti, chcú zažiť to, čo druhý, hoci to nie vždy potrebujú. Ťažko sa s tým dá niečo robiť, prispôsobili sa dobe.
A mladí? Majú dnes viac šancí, ako ste mali vy?
- Šancí určite, no mnohí nevedia, čo s nimi majú robiť. Keď sme my niekedy mali pracovný problém, zišli sme sa a diskutovali dovtedy, kým sme to nevyriešili. Potom sme hľadali peniaze, aby sa to riešenie zreálnilo. Dnes ľudia vidia peniaze a hľadajú, ako sa k nim čo najľahšie dostať. Problémy, ktoré mali tie peniaze vyriešiť, zostávajú bokom. Nič sa u nás poriadne nedokončí. Mladí ľudia to vidia, zneisťuje ich to, súčasná spoločnosť ich deprimuje. Uprednostňujú moderné technológie, ale chýba im manuálna zručnosť. Všetko si vedia predstaviť, máločo vedia urobiť. A chýba im prepojenie na skutočný život, lebo si ho nahrádzajú tým virtuálnym.
No v každej dobe si mladí hľadajú svoje miesto na slnku...
- Áno. My sme žili úplne inak. Moja generácia mala veľké šťastie. Narodili sme sa po vojne a mne nedá nepovedať, že som prežil krásne roky s vedomím, že sme mohli pracovať v dobe, ktorá znamenala obrovský technický pokrok, že sme sa na ňom zúčastňovali, mohli prijímať jeho dopad. Dnešný svet je plný rozporov a nie vždy ich dokážeme riešiť. Neodsudzujem kapitalizmus ako taký. Nebyť jeho, nebyť toho, že dáva možnosti človeku, aby rozvíjal svoje schopnosti, tak by sme sa ďaleko nedostali. Druhá vec je, na čo sa zneužíva či využíva. Dnes mladí ešte nevidia, že túto spoločnosť treba prestavať, lebo svet je príliš materiálny a škodí mu to.
VIZITKA
Ing. Milan Novotný. Manažér v strojárstve a automobilovom priemysle. V roku 1996 sa stal generálnym riaditeľom ZŤS-TEES. Pracovnú kariéru začal v martinských strojárňach po skončení vysokoškolského štúdia, kde pôsobil na viacerých postoch, neskôr bol výrobným riaditeľom na bývalom generálnom riaditeľstve VHJ. Pôsobil v strojárskom priemysle v Považskej Bystrici a Žiline-Bytčici. Posledné roky sa venuje inžinierskej činnosti, najskôr v štátnej akciovej spoločnosti Auto Martin a neskôr v eseročke rovnakého mena, jeho pracovné aktivity viedli k vytváraniu priemyselných parkov na rôznych miestach Slovenska a k formovaniu nových pracovných príležitosti v rôznych oblastiach priemyslu, predovšetkým v automobilovom priemysle. V roku 2007 dostal Cenu primátora mesta Martin za dlhodobú záslužnú činnosť v prospech mesta a za účasť na jeho hospodárskom rozvoji.
