Pod paľbu jeho otázok si sadajú známi Martičania (terajší i niekdajší) a hovoria o sebe len dovtedy vážne, dokým im to moderátor dovolí. Čítajte, čo ste nepočuli ešte... Tentoraz o tom, ako sa obľúbený program tvorí.
Svoju talkshow majú herci, moderátori, zabávači, vydavatelia, speváci, ale len jeden regionálny televízny spravodajca. Čo hovoríte na túto výnimočnosť?
- Ja tú výnimočnosť nevnímam cez optiku toho, že pracujem ako spravodajca. Skôr to v niektorých momentoch vychádza ako výhoda. Viem sa rýchlejšie dopracovať k niektorým interakciám, ktoré sú súčasťou talkshow. Premietame na nej videá, rozhovory, skôr sa dostanem k archívnym materiálom súvisiacim s hosťami, môžeme ich zaskočiť, „našiť“ na nich situácie, ktoré pobavia divákov, ale mnohokrát prekvapia či potešia aj samotných hostí. Vznikajú tak vtipné situácie, ktoré show správne korenia.
Ako napríklad tá s pani Kronerovou?
- Áno. Na ňu sme sa chystali niekoľko mesiacov. Z archívu STV sme získali film Sváko Ragan, v ktorom účinkovala ako veľmi mladá herečka so svojím otcom Jozefom Kronerom. Nahovorili sme Rasťa Piška, aby predaboval jeden dialóg na naše texty o súčasnom Martine a vzniklo jedno úžasné vtipné prekvapenie pre samotnú pani Kronerovu a aj pre divákov. Alebo na riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline Ivana Špánika, ktorý sa v rozhovore chválil dobrým pracovným vzťahom s ministrom Robertom Kaliňákom, sme mali pripravený rozhovor a v ňom minister veľmi presvedčivo zahral, že niekoho takého ako Špánik vôbec nepozná...
Takže program je dobre rozbehnutý i zabehnutý. Čo motivovalo jeho vznik?
- Pred vyše rokom sme si len tak nezáväzne dali kávu s Jakubom Kováčom, riaditeľom Mestskej scény. Počas rozhovoru sme došli na to, že nosíme v hlave rovnaký typ programu a takmer naraz sme vyslovili spojenie – talkshow. A zhodli sme sa aj na tom, že v kreslách hostí by mali sedieť ľudia, a to máme aj na plagátoch, na ktorých Martin zanechal stopu a oni na ňom poriadnu šľapaj. Všetci, ktorí program tvoríme, necítime potrebu vlastnej sebarealizácie, ale vždy je v popredí nášho záujmu prezentácia spoločensky výnimočných ľudí, akých stretávame či stretávali sme na martinských uliciach. Sú výnimoční, no ich ľudské či profesionálne príbehy mnohokrát nie sú všeobecne známe, hoci to, čo vytvorili, či tvoria, má obrovský význam. Chceme ich spopularizovať, upozorniť na nich verejnosť.
Vnímajú aj oni pozvánku do vašej show ako výnimočnosť?
- Verím tomu, že je to tak. V decembri sme mali ôsmy diel show a ešte sa nestalo, že by niekto odmietol. Na jar máme prisľúbených Mateja Landla, Juraja Kemku, Dana Heribana, Janu Oľhovú, Janu Kirschner a ďaľších, ktorých sa budeme snažiť vhodne skombinovať s osobnosťami možno menej známymi, ale ktorí majú za sebou výrazný profesionálny príbeh.
Trochu sme „gúglili“ a pri spojení: To ste nepočuli ešte počítač ponúkol talkshow, ale aj rozprávkovú Bambuľku. Máme tam hľadať inšpiráciu pre voľbu názvu programu?
- Nie, netreba tam hľadať spojitosť. Hádam len okrajovo - ako nostalgiu, ktorá sa spája s minulosťou. Na tú spomíname s každým hosťom. Veľmi nám vyšla napríklad v tej časti, v ktorej sme mali Dušana Antalíka, kapelníka Teamu. Niekdajší manažér skupiny, dnes vážený esperantista, Stano Marček, je aj poctivým archivárom a všetko, čo je spojené s Teamom, opatruje ako relikvie. Niečo z toho nám požičal a medzi iným aj diár, v ktorom bolo svedomito poznačené, čo robili tímaci v ten-ktorý deň či dokonca hodinu. Aj preto sa spomínanie s D. Antalíkom neobišlo bez dojatia, lebo časy, keď Team kráčal na vrchol popularity a niekoľko rokov na nej bol, si aj mnohí v hľadisku pamätali. Ale keď sa vrátim k otázke, názov programu sme hľadali aj s ohľadom na budúcnosť. Keď sa hostia z Martina, obrazne povedané, minú, aby sme mohli v show pokračovať nejako inak.
Kto všetko sa stretáva na jej príprave?
- Autorská časť je prioritne na mne, mám ale vynikajúceho spolupracovníka - Stana Sýkoru. Sme kamaráti, robíme spolu aj na dramaturgickej linke programu. A Stano je zároveň aj súčasťou kapely, ktorá na každú časť programu pripraví 5 – 6 pesničiek. Ak ide o hostí, ktorých život prepája hudba – Geišbergovci, Antalík či Zuzana Kronerová alebo Milo Kráľ, nacvičí si kapela špeciálne úpravy ich pesničiek, čo vždy zaujme. Samozrejme, za programom stojí profesionálna technická podpora ľudí zo Slovenského komorného divadla. Práve presťahovaním programu do divadla dostala show punc dôležitosti. Navyše, ak naši hostia jeho dosky poznajú.
Takže, dostali sme sa k prvému medzníku show. Svoje detské mesiace má program na Mestskej scéne za sebou. Od septembra má nové miesto – martinské divadlo. Prečo to sťahovanie?
- Napriek tomu, že pri momente pôvodných úvah o programe sme nemali ambíciu nejako napredovať, dnes to hodnotím ako veľmi dobrý krok. Okrem zvýšenia kapacity o 50 miest, čo je dôležité, lebo mnohí diváci si kupujú lístky hneď po skončení programu na ďalší, hoci nevedia, kto bude hosťom, je výborné personálne i technické zabezpečenie, ktoré divadlo programu dáva. Pondelky sú navyše v divadle dni, keď sa nehráva a na druhej strane je naša show programom, ktorý ponuku divadla obohacuje. Na Mestskej scéne nám sťahovanie nezazlievali, prirodzene nastal čas, keď sa to mohlo a malo posunúť.
Kto všetko chodí do divadla na talkshow? Akého diváka si predstavujete ako jej adresáta?
- Je adresovaná univerzálnemu divákovi. Polovica hľadiska, máme to odsledované, sa nemení, ľudia chodia pravidelne na každú časť. Pripisujeme to tomu, že takýto typ programu v Martine chýbal. Nedá sa porovnať k televíznymi talkshow, ani k talkshow zájadového charakteru. Je to martinský program, pre Martinčanov o Martinčanoch. Ľudia na ňom pookrejú, oddýchnu si, dozvedia sa nové veci a aj sa zasmejú.
A teraz trochu k hosťom? Vyberáte si ich sám, alebo to má na starosti „produkcia“? Máte nejaký kľúč na ich výber?
- Nie je to až také jednoduché dostať do programu známe osobnosti. Ak má byť divácky atraktívny, hosťami musia byť známi ľudia, hviezdy, ktorí pritiahnu záujem divákov. Lenže, práve takéto hviezdy majú aj plné diáre. Napríklad s herečkou Janou Oľhovou sme začali hovoriť o jej účasti v programe v máji a ona nenašla voľný pondelok na najbližší polrok. Mesačnú periodicitu programu chceme garantovať, preto s hosťami musíme hovoriť v predstihu a rovnako s predstihom pripravovať aj show.
Poznáte ich? Alebo sú pre vás nepopísaným listom? Nakoľko sú otázky vecou svedomitej prípravy a nakoľko improvizácie?
- Výhodou je, že mojich hostí dobre poznám. Viacerých viac rokov, čo mi samozrejme pomáha, lebo viem, ako mám viesť dialóg, čo si môžem dovoliť, na aký tenký ľad doberania ešte môžem stúpiť. Sú otázky, ktoré by som im v súkromí možno nepoložil, no v tomto type programu áno. A improvizácia? Držím sa Wericha, ktorý svojho času povedal, že každá improvizácia musí byť dobre naskúšaná. Takže aj ja si so svojimi hosťami pred programom prejdem, o čom budeme hovoriť, aké budú mantinely témy, no nie sú to žiadne detaily. Takže ak improvizácia, tak v pomere päťdesiat na päťdesiat.
Boli aj takí hostia, ktorí vás zaskočili, či príjemne prekvapili?
- To druhé sa stáva často. Ale aj v opačnom garde. My prekvapíme. Možno si diváci spomenú, že Rasťo Piško s Jarom Filipom a ďalšími humoristami pripravoval už dávnejšie v rozhlase reláciu o Stredoslovákoch a svojho predsedu zobrazil ako silne ráčkujúceho. Martinčania ho podozrievali, že to odpozeral od rekvizitára z divadla - Jána Kurhajca, ktorý takto rozpráva prirodzene. Chvíľu tie podozrenia odmietal, no my sme na javisko zavolali aj pána Kurhajca, takže si mohli spolu neplánovane zaráčkovať a diváci zistiť, kto koho lepšie „imituje“. Nič lepšie sme nemohli urobiť. Potom si podali ruky, poobjímali sa. Podobných momentov je v našej show viac.
Boli u vás aj hostia, ktorých ste sa aj trošičku obávali?
- Áno. Túto vzorku zastupoval Zdeno Cíger. A prečo obavy? Lebo mňa šport „nepobozkal“, neviem o ňom nič, neviem, čo sa na športoviskách deje, kto tam hrá, nepoznám pravidlá a mám z toho „hokej“. V rozhovore so Zdenom Cígerom som chcel ťažiť z tejto tragikomičnosti, lebo som tušil, že môže vyprodukovať veľa humorných situácii. Nakoniec to dopadlo tak, že o športe sme sa ani nebavili. Herec Viliam Hriadel, pravidelný návštevník show, mi potom povedal, že sa mu páčilo, ako Zdeno Cíger vedel aj vtipne mlčať. Vraj to bola paráda, ťažký oriešok, ale podarilo sa ho rozlúsknuť.
Každú šou treba občas obmeniť. Čaká takáto zmena aj vašu?
- Zatiaľ nie. Ukázalo sa, že je to svieže, je to program, po ktorom bol dopyt a hostí zatiaľ máme. Čas ukáže, či budeme musieť neskôr načrieť aj do bratislavských vôd, ale zatiaľ to neriešime. Ešte stále môžeme divákovi sprostredkovať to, čo nepočul ešte, od hostí, ktorých má blízko seba. No tu treba povedať, že pri ich výbere musíme brať na zreteľ aj na to, či sú javiskové typy. Lebo aj ja poznám množstvo osobností, ktoré si svoju prácu robia na špičkovej úrovni, ale nie sú vstave účinkovať v talkshow, nie je to pre nich forma prezentácie. Čiže okruh hostí sa nám aj týmto zužuje. No možno o všetkých, ktorí majú javiskovú skúsenosť, nevieme. Je tu teda aj príležitosť pre čitateľov MY Turčianske noviny, aby nám dali dobré tipy.
