ndíkom.
Prečo ľudia chodia do jaskýň, čo ich tam láka? Je to o frajerine, vede či prekonávaní limitov?
- Jaskyne ľudí lákali oddávna. V takom praveku si človek nevedel vysvetliť veľa javov a diery do podzemia pre neho znamenali niečo tajomné. Možno si mysleli, že je to vstup na druhý svet. Ak sa do nich aj odvážili, spravidla obývali previsy, vstupné časti, ďalej sa báli ísť. Sú doklady, že ich využívali, domnievame sa, že to súviselo s ich kultovým životom.
Mohli sa v nich trebárs aj ukrývať?
- Obývaním jaskýň bolo typické Španielsko či Taliansko, kde bola priaznivejšia klíma. Tamojšie jaskyne sú aj rozmerovo väčšie ako naše, prebývať dlhší čas sa v nich dalo. U nás sú jaskyne menšie, možno sa využívali na krátkodobé stanovištia, no na trvalejšie obývanie už menej. Ľudia žijúci vtedy v našej oblasti neboli typickí lovci. Ani nemuseli. Cez naše územie viedlo veľké migračné pásmo mamutov, koní, sobov, praturov. Večera sa im prechádzala priamo pod nosom. Z ulovených zvierat vedeli využiť veľa. Existujú dôkazy, že obchodovali s kožušinami. A nástroje získavali z kremitej horniny limnokvarcitu, ktorý sa nachádzal pri Kremnici. Jeho ložiská vznikli v záverečných fázach vulkanickej činnosti, dal sa opracovávať, robili sa z neho hroty oštepov, drápadlá na kože, pracovné a lovecké nástroje, hroty do šípov. Ak sa našli v Turci, medzi Kremnicou a Turcom musel existovať čulý výmenný obchod.
A dnes? Prečo sa chodí do jaskýň dnes?
- To tajomno tu ostáva naďalej. Akurát sa presunulo do roviny zvedavosti. V 18. – 19. storočí badať opätovný záujem o odborné bádanie v jaskyniach, existujú záznamy o objavoch, prvé vedecké práce, zápisky, merania, mapy, nálezy kostier zvierat a ich odborné spracovanie. Lenže vtedy sa to ešte nedalo presne analyzovať, samotné špecializované vedy sa len rozvíjali a čiastočne boli ešte ovplyvňované náboženskou výchovou. Z tohto obdobia existujú prvé mapy napríklad Demänovskej jaskyne. Začiatkom minulého storočia prerástol záujem o jaskyne do seriózneho vedeckého bádania.
Deje sa toto vedecké bádanie na základe spoločenskej objednávky, alebo je to len ambícia amatérov niečo objaviť?
- Jaskyne sú súčasťou nášho národného bohatstva, identity našej krajiny. Poznať ich je prirodzená ambícia oficiálnych inštitúcií, vedcov, rovnako ako aj ľudí, pre ktorých je objavovanie, popisovanie podzemných priestorov a práca v nich vecou hobby. Jednoducho ich takýto koníček chytil. Niekto ide na hory, niekto bicykluje a niekto rád chodí pod zem. Sú to obyčajní ľudia, mnohí ani neštudovali prírodné vedy. Ide im viac o to, aby si prečistili hlavu, odbúrali stres aj fyzickou námahou či dobrodružstvom, zažili niečo pekné v kolektíve rovnakým koníčkom postihnutých ľudí.
Sú ľudia, ktorých by ste do jaskyne nedostali. Funguje medzi jaskyniarmi prirodzený strach z neznámeho?
- Samozrejme, že funguje. Všetci predsa máme pud sebazáchovy. Človek do jaskyne nejde preto, aby tam ostal, ale aby sa vrátil. Aj pohyb či práca v jaskyni má svoje pravidlá. Ak ich jaskyniari dodržia, nie je dôvod, aby sa nevrátili.
Ale stávalo sa to?
- Stáva sa to. Mnohí vchádzali a aj vchádzajú do podzemia sami, naivne si mysliac, že tam hádam objavia poklady z miestnych povestí. Viacerým sa to nevyplatilo. Stačilo zlé odbočenie či zhasnutá sviečka a človek sa nemusel z jaskyne dostať. A navyše, kto nemá orientačné zmysel na zemi, pod zemou ho nenájde.
Pod zemou je tma. A okrem toho ešte ako?
- Je tam vlhko. Vlhkosť je niekedy až 90-percentná. Ak ste v jaskyni dlhšie a pozriete sa voľne do priestoru, vidíte kvapôčky vody. Je tam všade rozptýlená. A čo sa týka teploty, záleží na tom, či to je jaskyňa statická alebo dynamická. Ak je v nej prievan, je chladnejšia. Niekde ale vzduch akoby neprúdil vôbec. No všeobecne platí, že v našich jaskyniach, ak nie sú ľadové, je teplota okolo 5 až 10 stupňov Celzia.
Ako sa cíti človek, keď vstúpi do jaskyne?
- Ako decká sme do jaskýň liezli často, no vôbec si nepamätám, čo som cítil. Dnes je to o zvedavosti, očakávaní, čo nové sa pred nami odkryje.
Pod zem sa určite nechodí naľahko. Aká je výstroj jaskyniara?
- Rôzna. Aj keď ste v nej len päť hodín, nechá to na vás stopu. Obliecť sa treba podľa toho, či idete do jaskyne, kde je voda, alebo či máte namierené do suchšej. Musíte rátať aj s tým, že sa budete plaziť, niekde ležať, kopať... Takže oblečenie musí byť z odolného materiálu, samozrejmosťou sú čižmy a kombinéza, ktorá môže byť aj pogumovaná. A svetlo! Bez svetla by sme sa nepohli. V minulosti sa používali karbidové lampy. Fungujú tak, že na karbid kvapká voda - odtiaľ to spojenie, že vám kvapká na karbid – vzniká acetylén, ktorý je horľavý. Keď sa zapáli, dokáže osvetľovať priestory plasticky, nie bodovo, čo je výhoda. Nevýhoda je, že ste museli nosiť na tele veľké krabice, ktoré pri pohybe v úzkych priestoroch zavadzali. Ďalšou nevýhodou bolo, že vydržali svietiť len obmedzený čas a upchávali sa im trysky, čo mohlo viesť k výbuchom. Dnes máme malé, výkonné čelové lampy a tie sú fajn do suchých aj vlhkých priestorov a predovšetkým nezavadzajú pri pohybe.
Môže ísť dnes človek do jaskyne sám?
- Nemôže. Na Slovensku je do každej jaskyne, okrem tých, ktoré sú otvorené pre verejnosť, vstup zakázaný. Zákon aj jaskyniarom prikazuje oznámiť, kam idú – spravidla na obvodnom úrade životného prostredia. Ak pracujú v chránených oblastiach, čo je napríklad aj Veľká Fatra, musia mať povolenie z niekoľkých úradov. Aj na rôzne typy výskumov treba mať povolenia. Do jaskyne by mali minimálne vstupovať dvaja jaskyniari, ideálne traja. Ak by sa niečo stalo, jeden ostatne pri zranenom a druhý ide pre pomoc. V niektorých portáloch jaskýň signál pre mobilné telefóny je, v iných je vám telefón nanič. Väčšinou sa to robí tak, že povieme v rodine, že zavoláme vtedy a vtedy a ak sa neozveme, je dôvod alarmovať jaskyniarov. A tí sa vyberú pomôcť. Ak je situácia zložitejšie, zasahuje špeciálna záchranná služby pre jaskyniarov, ktorá sídli v Liptovskom Mikuláši. Do dvoch hodín môže byť aj v Turci.
Čo si musí jaskyniar pribaliť?
- Vodu, pracovné nástroje, náhradné veci na prespatie. To všetko si zbalí do špeciálneho vaku. Ľudovo mu hovoríme – sviňa. To preto, lebo ho ťaháme za sebou po zemi. Ak by sme ho mali na chrbte, cez úzke priestory neprejdeme. Preto musí byť z hodne odolného materiálu.
Z toho, čo hovoríte, vyplýva, že výlet pod zem môže trvať aj viac dní...
- Do jaskýň ako sú Demänovské systémy, alebo Stratenská jaskyňa sa obyčajne chodí na viac dní. Jaskyne sú také rozľahlé, že ak sa chcete dostať tam, kde treba pokračovať v práci, len cesta na miesto trvá aj deň. Pritom sa nedá postupovať v kuse hodiny, lebo nejde o kroky, ale preliezanie, zlaňovanie, plazenie... Desať kilometrov trvá i osem hodín, medzitým si treba aj oddýchnuť.
Takže catering máte vo svini?
- Presne tak. Každý si vo svojom vaku ťahá to, čo márád. Ale nejaké pasty to nie sú. Vyhráva klasika – slanina a klobása. Sú sýte, zohrejú a dodajú aj energiu. Podčiarknem vodu. Tá je nesmierne dôležitá. Aj keď jaskyne sú plné vody, piť ju sa neodporúča, lebo nikdy neviete, či v nej neleží na povrchu nejaké uhynuté zviera.
Majú jaskyniari nejaký špeciálny tréning?
- Každý a každá, lebo medzi jaskyniarmi je aj veľa žien, sa pripravujú ako najlepšie vedia. Motív pre formovanie kondície je jasný. V jaskyni si každý musí pomôcť sám. Musí si uvedomiť, že ak na to fyzicky nemá, pod zem nemá čo ísť.
Aké je to v Turci? Má bohatú sieť podzemných priestorov?
- Má. Hovorí sa o približne štyroch stovkách jaskýň. Najviac je ich vo Veľkej Fatre. Ale pozor, podľa zákona sa za jaskyňu považuje už priestor vysoký nad dva metre a s dĺžkou, ktorá je dlhšia ako veľkosť vstupného otvoru. Takže tie stovky treba vnímať z takejto optiky. Dnešné jaskyne, napríklad v Gaderskej doline, sú už len zvyškami niekdajších veľkých systémov, ktoré tu existovali pred pár stotisíc či miliónmi rokov. Ich pozostatkami sú dnešné doliny.
Kam do Veľkej Fatry chodia jaskyniari?
- Jaskyniari chodia do krasov. Napríklad Belianskeho, Blatnického, Kraľovianskeho... Krasom je napríklad aj Vodopád v Došnej doline, ku ktorému pred niekoľkými rokmi urobili chodník od chaty Havranovo. Na vysvetlenie - máme vonkajší a vnútorný kras. Vonkajší sú skalné okná, skalné veže, zrázy, rokliny, kaňony a vnútorný kras sú jaskyne. Jaskyne vo Veľkej Fatre sú jedinečné najmä svojou krasovou výzdobou – veľkými guľovitými tvarmi kvapľov. Takú v podstate inde nenájdete.
Žije vo veľkofatranských jaskyniach aj niečo iné ako netopiere?
- Takmer výlučne netopiere. A potom kuny, ktoré si z jaskýň urobili špajzu. Spiace netopiere vyškriabu aj zo špár a nakŕmia sa nimi. Zostanú po nich drápky na stenách a zmiznú. V zóne svetla žijú ešte rôzne roztoče, pavúkovce, mnohonôžky, slimáky. V našich jaskyniach nie sú podmienky na to, aby dovolili vzniknúť klasickým formám, teda živočíchom, ktorým zakrpateli oči, sú biele, a boli by viazané iba na jaskyne. Takéto živočíchy potrebujú na prežitie stály tok vody. V našich turčianskych jaskyniach je v podstate iba zrážková voda, ktorá po čase odtečie.
V odborných článkoch ste vy osobne popísali výskyt jaskynných medveďov u nás...
- Áno. Asi pred piatimi rokmi sme u nás robili na veľkom projekte, ktorý mal dokázať ich výskyt v Turci. Dokázali sme, že na našom území žili najstaršie i najmladšie jaskynné medvede, čo je v rámci Slovenska a možno i väčšieho územia vzácnosť. Jedna takáto jaskyňa v Gaderskej doline bola využívaná medveďmi nepretržite 20 tisíc rokov.
Aký význam mala táto štúdia?
- Išlo o časť výskumu, ktorý mal dotvoriť mozaiku populácie medveďov jaskynných na Slovensku v porovnaní s ostatnou časťou Európy. V tých dobách až na severnú Moravu zasahoval pevninský ľadovec a práve dnešné územie Slovenska bolo na jeho poslednej hranici. Boli tu drsné podmienky na život a výskum mal dokázať, ako a prečo zvieratá migrovali a ako zahynuli. Urobili sme výnimočné objavy v rámci Európy. Kosti jaskynných medveďov sme našli v pozíciách, v ktorých zahynuli. Veľmi jednoducho povedané – všetky kosti boli pokope, nerozmetané, nevyplavené, čo je pre výskum veľmi dôležité. Presnejšie sa tak stanovuje vek zvierat, choroby, ktoré ich poznačili, zápaly, zlomeniny, patologické zmeny na kostiach a podobne. V budúcnosti sa hádam z nich bude dať vyčítať aj to, čím sa medveď živil a odtiaľ bude len krok k tomu, aby sme odkryli ráz krajiny vtedajších dôb. Mimochodom, venovali sa im aj lekári z martinského súdneho lekárstva a publikovali pár odborných článkov o kostiach medveďa v medicínskych časopisoch.
A dnes? Čo všetko sa skúma v jaskyniach dnes?
- Napríklad z kvapľov sa dá skúmať sila zemetrasení v minulosti. Je to dôležité pre vedu, aby sme vedeli, ako sa územie Slovenska vyvíjalo a čo nás môže čakať v budúcnosti. Je predsa známe, že Martin sa nachádza na jednej zo zemetrasných línii. Veď aj v minulosti tuším v 16. či 17. storočí mesto už zemetrasenie zničilo. Existujú záznamy, že mestská rada úradovala pod lipami. Z odberov po malých vrtoch v kvapľoch sa dá zistiť, aká krajina tu bola, aká teplota v nej prevládala, aký bol obsah prvkov v atmosfére, aké zmeny klímy sa udiali za posledných 50 tisíc rokov a či sa aj dnes dejú podobné.
Vy ste profesionál. No čo robia pod zemou amatéri?
- Objavujú nové metre podzemných priestorov. A funguje medzi nimi aj taká malá súťaž, taký hec... Jaskyniarske kluby každý rok spracovávajú výročné správy a tam sú tabuľky, kto koľko metrov objavil. Ak niekto urobil sto, iný dvadsať, tak tých, čo objavili päť metrov, škrie, že neboli takí dobrí. Správa je vizitkou činnosti klubu, ak niekto nepošle svoje „objavy“, akoby neexistoval.
Pýtam sa laicky. Niekto aj dokumentuje tieto objavy?
- Pravdaže. Záznamy sa zhromažďujú na Slovenskej správe jaskýň a Slovenskom múzeu ochrany prírody a jaskýň. Obidve sídlia v Liptovskom Mikuláši. Každý objav sa musí popísať, ak nájdete jaskyňu, ste povinný vyplniť formulár, v rámci ktorého odpoviete na pár otázok. Odovzdávať správy je súčasťou povolenia pre vstup do jaskýň. Tajiť objavy sa neoplatí, ak to nepopíšete, nie ste objaviteľ. Až potom môžu prísť podrobnejšie merania, zakresľovanie, tvorba máp. Dnes je už možné pomocou digitálneho programu urobiť si 3D vizualizáciu objaveného priestoru.
Koľko ľudí sa v Turci pohybuje pod zemou?.
- U nás pracujú štyri kluby jaskyniarov. Odhadujem, že aktívnych v nich okolo 50 – 70 ľudí. Celá základňa Slovenskej speleologickej spoločnosti má približne 800 členov.
Je všetko, čo je v Turci pod zemou, objavené?
- Kdeže! Práce je pre jaskyniarov stále dosť. Tušíme, že kdesi v oblasti medzi Gaderskou a Blatnickou dolinou je veľký jaskynný systém. Niečo také ako Demänovská jaskyňa. Len sa k nej dostať... Indície sú, lebo nepoznáme odvodňovacie cesty masívu, niekde musí byť priestor, kam voda, ktorá naprší, musí stekať. Niektoré štúdie naznačujú, že kras je hlboko, že prechádza popod Plešovicu od Blatnice až po Blatnický hrad. Predpokladá sa, že zemetrasenia, ktoré postihli naše územie pred približne 300 rokmi niečo v masíve pohoria upchali a je na jaskyniaroch, či to objavia.
